Dom na azúrovom pobreží

Najprv veci čo boli fajn. Príbeh bol pekný miestami mal rozprávkový nádych. Prostredie bolo opísané jednoducho a pekne dalo sa s ním ľahko stotožniť. Teraz veci čo neboli až tak fajn. Väčšina postáv nemala skoro žiadnu osobnosť. Boli až na hlavnú postavu úplne beztváre a nezaujímavé. Hlavná postava chcela mať určitý typ osobnosti, ktorý si väčšina ľudí vie veľmi dobre predstaviť, ale niektoré jeho osobnostné črty spolu vôbec nekorelovali a niečo na nej podľa mňa nebolo také ako to autor zamýšľal. Žiadne spaľujúce tajomstvo sa nekoná. Mám pocit že tu knihu som prečítala tak rýchlo, lebo kvôli obálke som verila tomu, že sa niečo stane no skoro nič sa vlastne nestane. Ale najviac mi vadili dialógy postáv. Najmä tie v ktorých figuroval riaditeľ sirotinca. On bol ako nekonečná studnica trápnych gýčových citátov", ktoré nájdete na facebookovych motivačných stránkach na fotkách so západom slnka. 10 krát boli schopní zopakovať tú istú "ideu" desiatimi rôznymi spôsobmi na jednej strane . Absolútne nebolo uveriteľné a prirodzené, keď sa takýmto spôsobom rozprávali s malými deťmi a oni ich o stranu na to ešte aj citovali. Mám tu pár príkladov. "Domov nie je vždy dom, v ktorom bývame. Domov sú aj ľudia ktorými sa obklopujeme."
Ale je pán Baker, Arthur mi raz povedal, že aj obyčajné veci môžu byť kúzelné."
"Talia povedala, že ak chceš zmeniť zmýšľanie veľkého počtu ľudí musíš začať s jednotlivcami."
"Strach a nenávisť sa objavia, keď niečomu nerozumieme." A takéto veci sa opakujú dookola celú knihu a nič iné sa tam vlastne nedeje.

Veľmi dobre napísaná kniha. Synovi sa páčila.