Anton Baláž

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.

Kniha rozhovorov ponúka životný a profesijný príbeh profesora Tibora Žilku. Maďarského chlapca zo slovenského prihraničia očarila literárna veda a stal sa uznávanou medzinárodnou autoritou. Mal podiel na zrode Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie v Nitre, prednášal na slovenských aj maďarských univerzitách, vychoval veľa slovenských aj maďarských literárnych vedcov. Svoju dvojjazyčnosť a dvojdomosť vníma ako dar, hoci dvojitá identita bola pre neho neraz aj bremenom.

Rozprávanie o osobných stretnutiach autora s dvoma výraznými postavami našej nedávnej histórie, ktoré zosobňujú dve protichodné podoby slovenského osudu. Špitzerov židovský osud poznal z rodiska, keďže vyrastal neďaleko pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Po návrate Alexandra Macha z väzenia v roku 1968 s ním Špitzer viedol dialóg o jeho podiele na tragickom osude slovenských Židov počas Slovenského štátu. Navrhol Balážovi, vtedy poslucháčovi žurnalistiky, napísať diplomovú prácu o Machovej novinárskej tvorbe. Od ich prvého stretnutia v Univerzitnej knižnici v apríli 1969 až do ich prerušenia Štátnou bezpečnosťou v polovici sedemdesiatych rokov sa v knihe odvíja príbeh rozhovorov, v ktorých mal autor možnosť zoznámiť sa nielen s Machovou novinárskou tvorbou, jeho polemikami i priateľstvom s poprednými komunistickými intelektuálmi Novomeským a Clementisom, „z prvej ruky“ poznať a zaznamenať Machov pohľad na celú garnitúru slovenských i nemeckých politikov, osobitne na Tuku a Hitlera a byť svedkom jeho úvah, za akých okolností a za akú cenu vznikol a existoval Slovenský štát. Juraj Špitzer sa v čase vylúčenia z literatúry a zákazu publikovania vracal vo svojich textoch i rozhovoroch k svojej odbojárskej identite, k osudu židovskej partizánskej jednotky, ktorej bol prvým veliteľom a hľadal aj odpovede na otázku prečo nechcel byť Žid ani v povojnovej slovenskej spoločnosti.

Z archívov, dobovej literatúry, spomienok umelcov i dám najstaršieho remesla oživuje autor bratislavskú Vydricu, pôvodne štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky a uličky na hradnom návrší sa postupne stali centrom rozsiahlej remeselnej prostitúcie. Autor dokumentárne verne zaznamenáva likvidáciu prostitúcie v Bratislave po roku 1948. Po nej nasledovala aj likvidácia Vydrice ako súčasti bratislavského Podhradia. Aj keď Vydrica patrí nenávratne minulosti, genius loci tohto miesta zostáva stále živou súčasťou dejín Bratislavy. Na dobových fotografiách, pohľadniciach a vo výtvarných dielach sa nám zachovala už len nostalgická spomienka na toto romantické zákutie mesta.

Príbeh prostitútok z bratislavskej Vydrice, ktoré sa nastupujúci komunistický režim rozhodol prevychovať v tábore nútených prác v Novákoch na uvedomelé socialistické občianky. Nové, v poradí už tretie vydanie čitateľsky atraktívneho románu je doplnené autentickými dobovými materiálmi ukazujúcimi grotesknú i krutú tvár života za železnou oponou.

Anton Baláž si za hlavnú postavu svojho románu Povedz slovo čisté zvolil Štefana Krčméryho (1892 – 1955), významnú kultúrnu osobnosť medzivojnového obdobia. Svojím národným cítením a európskou vzdelanosťou výrazne prispel organizačnou, redaktorskou, vedeckou i literárnou činnosťou k zvyšovaniu úrovne etablujúcej sa modernej slovenskej kultúry. Jeho pracovitosť, priateľskú otvorenosť a jemnosť však sprevádzala duševná choroba. Posledné roky svojho života strávil v psychiatrickej liečebni Pezinku. Práve tu sa odohráva podstatná časť románu, v ktorom cez denníkové zápisky ošetrujúcej lekárky autor zobrazuje život umelca s rozdvojenou, ale stále ešte tvorivou a jasnozrivou mysľou. Miesto v románe má aj milostný príbeh študenta literatúry Jakuba s Krčméryho lekárkou a generačný pohľad na ťažké päťdesiate roky.

Knižné rozhovory s básnikom a prozaikom sledujú nielen martýrsky osud človeka v rozporuplnej druhej polovici 20. storočia, ale predovšetkým ukazujú, že skutočný talent neumlčí nijaká diktatúra, nijaká zvoľa moci. Príbeh Rudolfa Dobiáša, ktorého nádejné literárne počiatky násilne prerušil politický proces a následné väznenie, nie je ojedinelý. Jeho postoj a literárne aktivity sú však výnimočné v tom, že po svojom návrate do literárneho života po roku 1989 sa neupriamuje len na vlastnú tvorbu, ale "vynáša na svetlo dňa" príbehy ľudí, ktoré podobne ako jeho poznačila temná doba. Autorov ľudský postoj najvýstižnejšie vyjadruje jeho krédo: "Nech prídu chvíle akokoľvek ťažké, vždy iba jedno na pamäti maj: zúfalstvo - cesta ku porážke." Ku knihe je priložené CD na ktorom Rudolf Dobiáš číta z vlastnej tvorby.

Kniha Portréty prežitia obsahuje novelu Krajina zabudnutia a poviedky Trhlina a Šimon Pútnik. Portrétmi prežitia vyjadril autor v symbolickej rovine podstatu a zmysel zápasu slovenských Židov v období dvoch totalitných režimoch, ktoré tvoria súčasť našich moderných dejín. Krajina zabudnutia je príbehom Miriam a Erny, mladých židoviek, ktoré spolu prežili Osvienčim a opäť sa za dramatických okolností stretajú v povojnovej Bratislave. Ich príbeh, rovnako ako príbeh mladého fotografa Jakuba, sa odohráva v čase, keď sa nad strednou Európou začína sťahovať železná opona a rozbieha sa riskantná akcia na pomoc slovenských Židom, ktorí sa chcú vysťahovať do Izraela, do krajiny, kde chcú zabudnúť na tragické skúsenosti, čo navždy poznačili ich životy. Trhlina zasa obnažuje nezacelené miesta, ktoré má slovenská spoločnosť vo vzťahu k židovským spoluobčanom. Poviedka Šimon Pútnik sa odohráva v súčasnom Jeruzaleme: príbeh rodiny, ktorú na štyri desaťročia násilne rozdelili, a zároveň príbeh bolestného oživovania ich rodinnej pamäti.

Príbeh troch začínajúcich umelcov sa začína na jar v roku 1968. Na rýchlo sa vyvíjajúce udalosti reagujú v odľahčenom happeningovom štýle. Dubčekovská revolúcia sa pre nich uprostred bratislavskej jari stáva „báječným dobrodružstvom“, sprevádzaným pochodmi a mítingami, ale aj objavením sochy Stalina v reťaziach v podzemí Bratislavského hradu. Minulosť do ich zväčša nepopísanej pamäti prináša mladá výtvarníčka Anita, ktorá sa vracia do rodného mesta, aby tu predstavila svoje umenie erotickej akcie. Prichádza z Paríža, kde prebiehajú študentské protesty. Román zároveň prináša takmer dokumentárne verný obraz obrodného procesu s jeho tragickým augustovým vyústením. Je príťažlivým a originálne vyrozprávaným príbehom generácie, ktorú v rokoch normalizácie prinútili zabudnúť na jar, ktorá bola.

Prozaik, publicista, autor filmových scenárov a rozhlasových hier Anton Baláž v najnovšom románe približuje životný a tvorivý príbeh evanjelického kňaza, intelektuála európskeho formátu, sociológa kultúry, spolutvorcu modernej slovenskej orientalistiky, prekladateľa z hebrejčiny a gréčtiny Jána Lajčiaka (1875 - 1918). Pri jeho písaní skúsený prozaik využil novoobjavený osobný archív Jána Lajčiaka.