Juraj Červenák

Väčšinu života som prežil v Banskej Štiavnici, odľahlom baníckom mestečku pod horou Sitno uprostred stredoslovenských vrchov. Stále sa tam cítim byť doma, hoci od roku 2005 žijem v Košiciach, kde je tiež fajn, a filmy sú tu uvádzané v slovenských premiérach ;-).

Profesný životopis? Zmaturoval som na gymnáziu, na vysokú školu ma nevzali (bytostný odpor k učeniu a chronická lenivosť), potom som prešiel všemožnými nemožnými zamestnaniami typu trhač lístkov v kine, vrátnik, nočný strážnik, sociálny prípad (to síce nie je zamestnanie, ale tiež som si to vyskúšal)… Následne som niekoľko rokov pracoval v banskoštiavnickom kultúrnom stredisku, kde som okrem iného bol vedúcim kina.

V súčasnosti som na voľnej nohe, čo v praxi znamená asi toto: skoro ráno okolo 10.00 vstanem, dám si raňajky, sadnem za počítač a píšem (filmové články alebo beletriu), až kým mi z toho neduní hlava, čo sa stáva niekedy už poobede, niekedy aj okolo 2.00 v noci. Dovolenky si brať nemusím, spravím si voľno kedy chcem (takmer). Ale znamená to aj to, že niekedy píšem nonstop celý víkend. Každopádne je to presne to, po čom som celý život túžil. Ak to niekoho zaujíma, tak áno, písaním sa uživím.

Čo mám rád? Okrem svojej rodiny (pod tento pojem zahŕňam okrem manželky Zory, tatka Juraja, sestry Kamily, brata Dušana, neterí Kamy a Katky, synovcov Joja a Ľuboša, švagríka Jozefa, svokrovcov Katky a Cyrila a ďalších príbuzných aj úzky okruh dobrých priateľov – trebárs Dukeho, Hymyho či Zoliho) a okrem filmov, kníh a comicsov (o čom viac píšem v iných rubrikách) viem najviac oceniť kľud spojený s dobrými energetickými prúdmi, čo mi umožňuje tvoriť. Z bežných smrteľníckych potešení neodolám čapovanému pivku, dobrej whisky a nezdravým jedlám (nie hamburgerovým nezmyslom, ale slaninke a klobáske, najlepšie s cibuľou). Ukrutne ma baví varenie. Čo nemám rád? Keď zapnem rádio a práve tam končí pesnička, ktorá sa mi páči. A nedoplatky za zdravotné poistenie, tie v poslednej dobe úprimne nenávidím ;-).

Niečo málo o spisovateľských začiatkoch. Písať som začal prakticky už vo chvíli, keď som sa písať naučil. Môj prvý román bola kovbojka Dobrodružstvá Toma Liggreta a napísal som ju v roku 1983 perom do malého zošítka a „vyzdobil“ vlastnými ilustráciami. Keď som mal 12, už som vydával vlastný časopis, v náklade jeden kus, naklepaný na predpotopnom písacom stroji, farebne ilustrovaný, s románom v každom čísle, správami zo sveta filmu a comicsom na pokračovanie. Moja „spisovateľská kariéra“ pokračovala aj na gymnáziu, kde som okrem iného zvíťazil v krajskom kole literárnej súťaže s brannou tematikou s poviedkou o Nemcoch a partizánoch. Cenou bola 100-korunová poukážka na nákup v nejakom obchodnom dome v Martine. Hoci som ju nikdy nevyužil, spomínam na ňu ako na svoj prvý honorár. Krátko nato sa mi dostala do rúk Howardova Svätyňa odpornosti a odvtedy už som sa neodtrhol od fantasy. Prvá skutočne publikovaná vec prišla v roku 1992, kedy mi v dnes už nejestvujúcom magazíne Bublinky uverejnili comics s názvom Tyrgor – Tajomné stretnutie. Kresleniu sa už dnes venujem málo, hoci ku comicsom by som sa rád vrátil, minimálne ako scenárista.

Okrem poviedok a románov sa výdatne venujem publicistike. Štartoval som v spomenutej Fantázii, kde vyšli desiatky, ak nie stovky mojich filmových recenzií. Takisto v Ikarii sa sem-tam čosi objavilo. Svojho času som svojimi textami plnil stránky filmových magazínov Blokbaster, DVDMag či Filmag. Dnes píšem články hlavne do časopisov Pevnost (kde mám pravidelnú rubriku filmových noviniek) a Fantázia.

(foto: Wefo © pantarhei.sk)