Peter Fotta

Autor predkladá súčasnú verziu realistickej metafyziky s dôrazom na jej metodologickú svojbytnosť a epistemologickú jednotu. Vo filozofickej literatúre vypĺňa medzeru systematického spracovania koncepcie poznávacieho realizmu metafyziky. Mapuje a hodnotí rôzne chápania bytia (súcna), extrapoláciu teórie bytia z metafyziky, rôzne typy ontológie a realizmu. Poukazuje na príčiny vzniku dvoch tradícií realistickej filozofie: esencialistickej a existencialistickej. Analyzuje špecifiká existenciálnej metafyziky a obracia pozornosť na regulárne prvky tzv. všeobecnej metafyziky ako autonómnej sapienciálnej vedy. Vyzdvihuje hlavne problém analógie bytia a poznania, bez čoho nie je možné hovoriť o realistickej metafyzike.

Vznik filozofie siaha hlboko do staroveku, odkedy sa začala podieľať na stvárňovaní západnej civilizácie, ktorej sme súčasťou. Predstavu¬je monumentálne dielo grécko-rímskej kultúry prehlbované tisícročiami od prvých filozofujúcich prírodovedcov až po dnešok. Podáva svedectvo o genialite ľudskej inteligencie, ktorá sa v iných civilizáciách planéty neobjavila v takejto originálnej podobe. Jej počiatky nás poučujú a tiež vrhajú svetlo na súčasnú filozofiu. Neznalosť dejín filozofie nás privádza do stavu nedostatku vzdelania, ako to pomenoval Aristoteles. Slovo filozofia, rozprášené na poliach mnohorakých významov sa stáva slovnou hračkou medzi racionalizmom a iracionalizmom, materializmom a spiritualizmom, senzualizmom a voluntarizmom, emotívnosťou a fideizmom. Pre niektorých je filozofia vedeckým poznaním, pre iných obdobou mýticko-náboženského, literárneho či ideologického prejavu ľudského myslenia a vyjadrovania sa. Natoľko podlieha relativizácii, že sa nevie, či má ešte hľadať pravdu alebo o nej hovoriť len preto, že sa výraz „pravda“ vyskytuje vo filozofickom slovníku. Dokonca niektorí považujú filozofiu za relikt kultúrno-dejinných procesov v takej miere, že v našej post-faktickej dobe môžeme hovoriť o post-filozofii. Vybrané témy z filozofie majú ambíciu nás upozorniť na záväznosť filozofického poznania nie tým, čo si myslíme, vnímame, pociťujeme, chceme alebo veríme, ale v tom, čo poznávame v zhode so skutočnosťou, teda čo robí človeka pravdivo rozumným a v konaní rozvážnym, slobodným, ozajstne ľudským.