Ivan Gašparovič

Ivan Gašparovič predkladá občanom na písme to, čo cíti, na čo myslí, čo zodpovedá jeho charakterovému založeniu. Slávnostne to deklaroval v deň zloženia svojho prezidentského sľubu: „Myslím národne, cítim sociálne.“ Podstatu demokracie autor hľadá a v ústavnej funkcii praktizuje v duchu týchto mravných zásad: z politiky si nemožno urobiť živnosť a zdroj bohatstva, trestuhodná je politika neobmedzenej moci, zneužívajúca bezmocnosť a nevedomosť občanov právo na víťazstvo má iba politika založená na pravde, slobode, úcte, spravodlivosti, zákonnosti a ochote slúžiť – občanovi odsúdeniahodná je antidemokratická politika pre politiku, iba pre politickú stranu, jej mocenské ambície a záujmy jej členstva. Kniha však nie je publikáciou zahjrňujúcou všetky otázky a problémy slovenskej spoločnosti a štátnosti. Dotýka sa však základov, od ktorých sa odvíjajú aj ďalšie, tiež životne dôležité javy.

Ubehlo už pár rokov od chvíle, keď Ivan Gašparovič vyriekol svoje prezidentské krédo: Myslím národne, cítim sociálne. Táto publikácia z pera prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča sa zaoberá témami, ktoré ho sústavne znepokojujú, o ktorých rozmýšľa, lebo sa s nimi stretol v podobe vyslovených otázok pri svojich stretnutiach s mládežou, študentmi. Často nie je jednoduché na niektoré odpovedať, niekedy sa odpovedať ani nedá. Z tohto dôvodu sa prezident pridŕžal najmä základných podnetov a otázok, ktoré nastoľovali občania v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Ako keby nechal v sebe tieto podnety dozrievať a hľadal na ne odpovede aj pri stretnutí s odborníkmi z jednotlivých oblastí. Predlžoval tak neviditeľnú niť zo živých diskusií s občanmi a vracal sa po diskusii s odborníkmi k vlastným odpovediam. Takáto metóda akejsi permanentne prebiehajúcej diskusie o konkrétnych témach prináša okrem poznania aj niečo oveľa podstatnejšie: cestu hľadania, spôsob poznávania, náznaky možných východísk z nastolených tém a problémov. Rovnako v rovine každodenného občianskeho života, ako aj v rovine vysokej politiky.

Ubehlo už pár rokov od chvíle, keď Ivan Gašparovič vyriekol svoje prezidentské krédo: Myslím národne, cítim sociálne. Táto publikácia z pera prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča sa zaoberá témami, ktoré ho sústavne znepokojujú, o ktorých rozmýšľa, lebo sa s nimi stretol v podobe vyslovených otázok pri svojich stretnutiach s mládežou, študentmi. Často nie je jednoduché na niektoré odpovedať, niekedy sa odpovedať ani nedá. Z tohto dôvodu sa prezident pridŕžal najmä základných podnetov a otázok, ktoré nastoľovali občania v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Ako keby nechal v sebe tieto podnety dozrievať a hľadal na ne odpovede aj pri stretnutí s odborníkmi z jednotlivých oblastí. Predlžoval tak neviditeľnú niť zo živých diskusií s občanmi a vracal sa po diskusii s odborníkmi k vlastným odpovediam. Takáto metóda akejsi permanentne prebiehajúcej diskusie o konkrétnych témach prináša okrem poznania aj niečo oveľa podstatnejšie: cestu hľadania, spôsob poznávania, náznaky možných východísk z nastolených tém a problémov. Rovnako v rovine každodenného občianskeho života, ako aj v rovine vysokej politiky.

,,...Negatívom tejto prezidentskej kampane bolo to, že už od začiatku sa občanom vt´kalo do hláv, že existujú len dvaja kandidáti, ktorí sa môžu uchádzať o kreslo prezidenta, a to tak intenzívne, že občan si zrejme povedal: prečo práve títo dvaja?“ ,,...Mečiar chcel zmeniť výzor, ale nezmenil podstatu, svoje myslenie, svoju osobu, a v tomto ho občan „prečítal“. Navyše, na druhé kolo pán Mečiar bol pripravený iba na súboj s pánom Kukanom. Viem, že existovalo množstvo materiálov, s ktorými chcel na pána Kukana vybehnúť. Na mňa nemal nič.“