Katarína Gulai

... nie som žiadna hrdinka a už vôbec nie hlavná. Šestnásťročná Adriana má pocit, akoby bola neviditeľná. Svet je pre ňu bojiskom, na ktorom sa snaží prežiť bez podpory najbližších a v neprestajnej snahe vyhovieť často protichodným očakávaniam rodiny, školy aj spoločnosti. Namiesto úspechu sa utvrdzuje v presvedčení, že je pre každého najhoršia. Prejavia sa u nej príznaky depresie, no o tej nič netuší, a tak bojuje, ako vie – aj sebapoškodzovaním. Okoliu ostáva jej vnútro skryté, zveruje sa iba denníku.

Svet je farebný a absurdný, tak prečo sa neprispôsobiť? Počnúc fialovými vlasmi a končiac záľubou v maľovaní kedykoľvek a kdekoľvek, Mia je rozhodne neobyčajnou osobou. Študuje v maturitnom ročníku, no zo života si ťažkú hlavu nerobí. Čas trávi so svojimi uletenými kamarátmi v partii, ktorá neraz priťahuje pohoršené pohľady okoloidúcich. Stabilita bezpečnej bubliny sa naruší, keď Mia spozná tajomnú a tichú Violu. Navyše sa v partii začína to, čo nepochybne ohrozí jej súdržnosť – láska.

Svet je farebný a absurdný, tak prečo sa neprispôsobiť? Počnúc fialovými vlasmi a končiac záľubou v maľovaní kedykoľvek a kdekoľvek, Mia je rozhodne neobyčajnou osobou. Študuje v maturitnom ročníku, no zo života si ťažkú hlavu nerobí. Čas trávi so svojimi uletenými kamarátmi v partii, ktorá neraz priťahuje pohoršené pohľady okoloidúcich. Stabilita bezpečnej bubliny sa naruší, keď Mia spozná tajomnú a tichú Violu. Navyše sa v partii začína to, čo nepochybne ohrozí jej súdržnosť – láska.

Zobudila som sa a nevládala som vstať. Nie tak klasicky v zmysle, že by sa mi nechcelo ísť do školy. Každé ráno sa mi nechce a každé ráno nadávam na sprostý budík. Dnes to bolo iné. Akoby mi niekto v noci vybral z tela baterky, a tak sa vôbec nedobili. Samozrejme, že som sa z postele nakoniec vytrepala, veď naši by dostali hysák a určite by nepochopili, že sa mi pokazil akumulátor. Sama som tomu nerozumela. No tak, Adriana, opakovala som si v duchu. Rob niečo, veď je to len ďalší deň. Hýb sa. Hýbala som sa, aj keď veľmi pomaly. To, čo mi bežne ráno trvalo päť minút, som teraz zvládla za desať, a tak sa niet čo čudovať, že som len-len stihla autobus. Aj zo zastávky som sa ťahala do školy dvakrát dlhšie než zvyčajne. Bolo mi zle. Cítila som sa unavená, vyčerpaná, chcela som spať. Aspoň dva mesiace. Nemala som náladu na sprostých spolužiakov ani na sprostých učiteľov, ani na nič. Chcela som len, aby ma niekto vypol a nechal v režime standby.