Stanislav Háber strana 2 z 2

Je to fikcia? Pravda? Výmysel? Opis reality? Z odborných posudkov príbehu vyplýva, že opäť u Stanislava Hábera nejde o „tuctovú literatúru“. Je to dané ako multižánrovou rovinou, tak samotnou „osobnosťou autora“. Len na prvý pohľad by sa dal príbeh zaradiť do kategórie „krimi či thriller“, lenže posudzovatelia sa zhodujú, že v románe existuje významná rovina „mystických a ezoterických motívov, ktoré nevdojak navodzujú predstavu odkazu na Everettovu teóriu paralelných svetov“. Príbeh z nedávnych čias rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov je však prepletený praktikami tajných služieb, ktoré sú napriek „svojej komplikovanosti v podstate zrozumiteľné všetkým milovníkom dobrodružných žánrov“. Otázky viny a trestu sa spájajú s karmickým nadpozemským motívom, ktorý azda každého čitateľa prekvapí.

„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi. A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.

„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi. A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.

Poézia je dáma, ktorá rada skrýva svoju tvár. Preto ju každý autor pozná trochu inak – a to je dobre. Poézia je dáma, väčšinou navyše aj tajomná a to v prípade Stanislava Hábera platí v plnom rozsahu. Jeho poézia by sa dala do¬konca označiť za dámu v závoji. Občas sa môže zdať trochu príliš zložitá, ale to je jej neodňateľné právo. Pri jej čítaní máme pocit, akoby sa nám prihovárala z druhého brehu, ale zrazu si uvedomujeme, že sme tam s ňou. A v tom je jej hlavné čaro i prínos

Novela Kristus patrí k výnimočným textom nielen v rámci slovenskej literatúry. Autor Stanislav Háber (doteraz vydal 21 kníh) tu hovorí v prvom páde jednotného čísla ústami Ježiša. Na čo myslel Kristus, keď sa šiel obetovať za ľudstvo? Na prvý pohľad odvážny pokus odobrilo viacero osobností z teologickej oblasti. Jediný rytier za Slovákov rádu Božieho hrobu v Jeruzaleme dokonca text označil za dielo veľkého mystika. Pritom autor pôvodne novelu písal najmä pre neveriacich čitateľov, takže výsledok zrejme prekvapí viacerých.

Skameniem je dvanásta zbierka poézie Stanislava Hábera, v ktorej nastoľuje novým spôsobom pohľady večne dobiedzajúcich tém u každého človeka. Je každý sám sebe Spasiteľom, alebo naopak, ten, čo hovorí o kruhoch svetla je v skutočnosti v tieni, len si to neuvedomuje? Máme všetci narodením uviazané šatky okolo očí, aby sme nevideli skutočné pravdy života? Hľadanie odpovedí je v skutočnosti väčším dobrodružstvom, ako iba suché konštatovania, či definície. Zároveň v zbierke Skameniem pokračuje Stanislav Háber v diskusii s najväčšou silou v živote ľudí a všetkých živých, ale aj neživých entít tvoriacich náš svet – s láskou.

Útržky spomienok, postrehy a mikropríbehy. Horolezci na Moste SNP, pokazená žltá malinovka, mana v nemocničnej posteli s vystretými rukami, problém s vyslovovaním hlásky r, televízia nakrúca žatvu. Smiešne, smutné, sentimentálne i poloironické. Autobiografické príbehy s nábehom k dokumentárnosti, nie však k nude, zachovávajú si sviežosť historky či histórie s mikropointou. Faktografickú hodnotu majú autorove záznamy z konkrétnych stretnutí so známymi osobnosťami (Karol Wojtyla), či záznam konkrétnej situácie novembrových udalostí o vytvorení Štúdia Dialóg. V texte sa mihnú známe mená (Milan Kňažko, František Mikloško) a menej známe výroky. Napoly poviedky, napoly reportáže. Miestami subjektívne, esejisticky ladené portrétiky osobností (fotograf Anton Ivan Székely, prvý slovenský kozmonaut, plukovník Ivan Bella). Prozaik dopĺňa žurnalistu do vcelku šťastnej syntézy. Kniha bola ocenená hlavnou cenou českej Literárnej vysočiny Quo vadis za rok 2009.