Helle Helle

Dánská prozaička známá svými vybroušenými minimalistickými texty pokračuje ve svém posledním románu v ohledávání možností tematizace banality každodenního života. Zatím nejnovější přírůstek jejího díla – jež si v autorčině vlasti získalo nebývalou popularitu a našlo si cestu do vědeckých studií i populárních masových periodik – se točí kolem epizod v životě uklízečky Susanne, jejího přítele, začínajícího spisovatele Kima a Susanniny známé Ester, která jednoho dne vstoupí do Kimova a Susannina vztahu. Tak jako v předchozích autorčiných prózách, i v Představě o nekomplikovaném životě s mužem „se neděje skoro nic, ale tohle banální nic se děje s obrovskou vytrvalostí a urputností“.

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári. Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou. Literárny vedec Lasse Horne Kjældgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.

A beautifully intimate novel from award-winning Danish novelist, Helle Helle This should be written in the present tense. But it isn't. Dorte should be at uni in Copenhagen. But she's not. She should probably put some curtains up in her new place. And maybe stop sleeping with her neighbour's boyfriend. Perhaps things don't always work out the way they should.

This is a beautifully intimate novel from award-winning Danish novelist, Helle Helle. This should be written in the present tense. But it isn't. Dorte should be at uni in Copenhagen. But she's not. She should probably put some curtains up in her new place. And maybe stop sleeping with her neighbour's boyfriend. Perhaps things don't always work out the way they should.

Dánská prozaička známá svými vybroušenými minimalistickými texty pokračuje ve svém posledním románu v ohledávání možností tematizace banality každodenního života. Zatím nejnovější přírůstek jejího díla – jež si v autorčině vlasti získalo nebývalou popularitu a našlo si cestu do vědeckých studií i populárních masových periodik – se točí kolem epizod v životě uklízečky Susanne, jejího přítele, začínajícího spisovatele Kima a Susanniny známé Ester, která jednoho dne vstoupí do Kimova a Susannina vztahu. Tak jako v předchozích autorčiných prózách, i v Představě o nekomplikovaném životě s mužem „se neděje skoro nic, ale tohle banální nic se děje s obrovskou vytrvalostí a urputností“.

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári. Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou. Literárny vedec Lasse Horne Kjældgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.