Ivan Kadlečík strana 2 z 2

Sprievodca životom a tvorbou Ivana Kadlečíka prináša vlastné texty autora, jeho odpovede na inšpiratívne otázky z rozhovorov s významnými osobnosťami, komentáre k spoločenským udalostiam i udalostiam v kultúre a literatúre. Memoáre obsahujú veľké množstvo zaujímavých fotografií z rodinného archívu.

Čítať Ivana Kadlečíka je čitateľský a intelektuálny zážitok. Jeho silnou stránkou je fakt, že za kvalitu napísaného ručí nielen excelentnou schopnosťou písať a myslieť. V roku 1988 písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov zostavil knižku Dvanásť. (120X190,str.115,MV,ČB,r.vyd.2005)

Dvacet let byl umlčován originální slovenský spisovatel, esejista a kritik střední generace. V knize esejů předstupuje před čtenáře s výběrem svých osobně vyhrocených kritických vyznání, věrohodných autorovým osudem a lidskou poctivostí.

Besednice - úvahy a eseje významného súčasného literárneho kritika, historika a spisovateľa, ktorý mal v časoch normalizácie zákaz publikovať pre svoje zásadové postoje.

Súbor úvah a spomienok jedného z najvýznamnejších slovenských literátov pôsobiacich od 60-tych rokov 20. storočia (v umlčaných časoch normalizície).

Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení – ale nech nesúdia, lebo „deň za dňom treba vypiť do dna“. Zatiaľ ešte stále zlomkovito krúžime nad cieľom, ktorý nemá ustálený stred a jeho okraje sú tiež len okrajové. A práve teraz, v tejto chvíli na zlome pavučinových dní bodliakom usychajú ostne a v lístí sa jeseň zažíha; tak pridajte sa, krúžte s nami, pite do dna.

Štvrtý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty posledných troch kníh Ivana Kadlečíka, fotografickú prílohu a kompletnú bibliografiu autora. Memoárová próza Žiť sa dá len autobiograficky opisuje roky strávené v nútenej izolácii ako disident. Fejtóny a besednice z posledného obdobia autorovho života sú oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení.

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

Tretie vydanie unikátnych esejí Ivana Kadlečíka, ktoré vychádzali v samizdate. Denníkovou formou v nich trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Kadlečík píše domnele o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kr eslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry nie sú na bezuzdné hltanie, ale ako zákusok k čaju. Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobod y. Ludvík Vaculík