Ivan Kadlečík strana 2 z 2

„Vydarený románik „Taroky je postmoderne experimentálny a eklektický (ironický, hrajúci sa s jazykom, výrokmi, citátmi, historickými postavami i literárnymi štýlmi) a zároveň tradičný a kultúrne kontinuálny (archaický jazyk, historická kontinuita vývoja, dobové dokumenty a citáty). Taroky môžu byť symbolom štylistickej i myšlienkovej ukotvenosti slovenskej kultúry v Európe.

Moje texty sa na mňa trochu podobajú – aj keď básnik Jožo Mokoš hovorí, že sú krajšie. Vlhkosti kostí mojich, na prahu prahnem. Môj vid je nedokonavý, povedali jazykovedci v nemocnici. (s. 39)

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

Tretie vydanie unikátnych esejí Ivana Kadlečíka, ktoré vychádzali v samizdate. Denníkovou formou v nich trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Kadlečík píše domnele o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kr eslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry nie sú na bezuzdné hltanie, ale ako zákusok k čaju. Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobod y. Ludvík Vaculík

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...

Tretie vydanie unikátnych esejí Ivana Kadlečíka, ktoré vychádzali v samizdate. Denníkovou formou v nich trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Kadlečík píše domnele o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kr eslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry nie sú na bezuzdné hltanie, ale ako zákusok k čaju. Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobod y. Ludvík Vaculík

Dvacet let byl umlčován originální slovenský spisovatel, esejista a kritik střední generace. V knize esejů předstupuje před čtenáře s výběrem svých osobně vyhrocených kritických vyznání, věrohodných autorovým osudem a lidskou poctivostí.

Sprievodca životom a tvorbou Ivana Kadlečíka prináša vlastné texty autora, jeho odpovede na inšpiratívne otázky z rozhovorov s významnými osobnosťami, komentáre k spoločenským udalostiam i udalostiam v kultúre a literatúre. Memoáre obsahujú veľké množstvo zaujímavých fotografií z rodinného archívu.

Besednice - úvahy a eseje významného súčasného literárneho kritika, historika a spisovateľa, ktorý mal v časoch normalizácie zákaz publikovať pre svoje zásadové postoje.

Kniha malých prlúdií, ktoré potešia a spríjemnia voľné chvíle...Už len dramatický výstup: v jedinom pevnom, len raz sa v zachvevšom tóne a, čo je lesklý ako čerstvo nabrúsená sekera päťnásobnej veľkej mužskej mixtúry, je všetko: rady oktáv, superoktá v, principálov, fláut a pod nimi tridsaťdvastopový subbasa bourdon.Sekera zaťatá do vysokej jedle. Alebo je to skôr oslepujúci blesk: aj kľukatým tvarom, čo zbehne zhora nadol cez tri oktávy až k najhlbšiemu tónu klaviatúry, k nízkofrekvenčným vlnám, čo môžu zabiť, vyhodiť srdce z rytmu. Priestor je rozčestnutý napoly, hory sa trasú, zem sa zatmie ako v údolí tieňov smrti. Hľa, zborím chrám a opäť ho postavím...

Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predko v, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myš lienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do duše vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo. Kniha je doplnená bohatou autor ovou bibliografiou.Z knihy Hlavolamy, za ktorú sa stal Ivan Kadlečík laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, som sa zasa dozvedel, že Milan Rúfus nazval Ivana "hudcom z Pukanca". Pomenovaním "hudec z Pukanca" sa Ivan Kadlečík dostal do nebezpečn ej blízkosti iného hudca či hudeca, ktorý je najvyšším správcom štátnej pokladne na podporu kultúry na Slovensku. I keď obaja hudci hudú každý po svojom, v konečnom dôsledku ... jeden hudec s druhým nemajú nič spoločné. Veď napokon ten vlastník pokla dne nedal autorovi ocenenej knihy na jej vydanie ani šestáka. V konečnom dôsledku konal správne, pretože Hlavolamy do slovenskej štátnej kultúry nepatria, ani ich autor nepatrí do štátnej kultúry. Ivan Kadlečík, spisovateľ z Pukanca, patrí do všeľuds kej kultúry. (Milan Hamada v prejave pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku)

Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predko v, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myš lienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do duše vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo. Kniha je doplnená bohatou autor ovou bibliografiou.Z knihy Hlavolamy, za ktorú sa stal Ivan Kadlečík laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, som sa zasa dozvedel, že Milan Rúfus nazval Ivana "hudcom z Pukanca". Pomenovaním "hudec z Pukanca" sa Ivan Kadlečík dostal do nebezpečn ej blízkosti iného hudca či hudeca, ktorý je najvyšším správcom štátnej pokladne na podporu kultúry na Slovensku. I keď obaja hudci hudú každý po svojom, v konečnom dôsledku ... jeden hudec s druhým nemajú nič spoločné. Veď napokon ten vlastník pokla dne nedal autorovi ocenenej knihy na jej vydanie ani šestáka. V konečnom dôsledku konal správne, pretože Hlavolamy do slovenskej štátnej kultúry nepatria, ani ich autor nepatrí do štátnej kultúry. Ivan Kadlečík, spisovateľ z Pukanca, patrí do všeľuds kej kultúry. (Milan Hamada v prejave pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku)