Viliam Klimáček strana 2 z 2

Druhý výber divadelných hier Viliama Klimáčka vydal Divadelný ústav pri príležitosti 30. výročia vzniku GUnaGU. „Predkladaný výber z Klimáčkových divadelných textov posledného desaťročia dokladámnohokontextovú existenciu dramatika. Sú tu hry, ktoré písal priamo pre hercov GUnaGU (Aupairky, Mutanti, Sado), pre Arénu (Pitbull, Holokaust), pre českých režisérov (Som Kraftwerk!, Sissi, Maso, Dračí doupě, Díleri), ako aj pre slovenské štátne divadlá (Agent Krowiak zasahuje, Kto sa bojí Beatles, Beat). Sú tu texty, ktoré by mohli patriť do kategórie komiksu, iné zasa klipových skečov, momentiek, dokumentárnej drámy, histórie; sú tu aj tragédie – ale nič z toho nie v „čistom stave“. Ak by sme hľadali leitmotív na vývesný štít dramatika Klimáčka, mohol by ním byť termín groteska. Jej spektrum tu siaha od samopašného hádzania pomyselnými šľahačkovými tortami cez absurdné spojenia vysokého a nízkeho až po presne nasadené autentické citáty napríklad dobovej politiky, ktoré tak rôzne rozochvievajú ucho súčasníka, až by mnohí prisahali, že dramatikto myslí smrteľne vážne.

Hlavný hrdina Roman si kladie otázku, ako by sa vyvíjal jeho život, keby november 1989 nevyšiel a komunisti by ho krvavo potlačili ako v Číne na Námestí nebeského mieru. Vodka a chróm je paralelný román, spletený ako vrkoč z dvoch osudov toho istého hrdinu: príbeh Romana, študenta medicíny a neskôr lekára, ktorý rezignuje na medicínu a stane sa dílerom zubných kefiek, a príbehom jeho alter ega, jeho fiktívneho dvojčaťa Viktora, ktorého po potlačenej demonštrácii v novembri 89 internujú na bratislavskom zimnom štadióne a odsúdia do nechcenej role disidenta. Dva možné vývoje jedného človeka a jedného štátu. Realistický prúd paralelne beží s prúdom fikcie z totalitného štátu Slovanská Karpatia roku 2013.

Hlavný hrdina Roman si kladie otázku, ako by sa vyvíjal jeho život, keby november 1989 nevyšiel a komunisti by ho krvavo potlačili ako v Číne na Námestí nebeského mieru. Vodka a chróm je paralelný román, spletený ako vrkoč z dvoch osudov toho istého hrdinu: príbeh Romana, študenta medicíny a neskôr lekára, ktorý rezignuje na medicínu a stane sa dílerom zubných kefiek, a príbehom jeho alter ega, jeho fiktívneho dvojčaťa Viktora, ktorého po potlačenej demonštrácii v novembri 89 internujú na bratislavskom zimnom štadióne a odsúdia do nechcenej role disidenta. Dva možné vývoje jedného človeka a jedného štátu. Realistický prúd paralelne beží s prúdom fikcie z totalitného štátu Slovanská Karpatia roku 2013.

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008. Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta. Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory" tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však - obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia. (Peter Darovec) Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ", ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. (Ivana Taranenková) Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a seba­irónie. (Ján Chovanec)

Román Námestie kozmonautov bol ocenený hlavnou cenou v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom spomedzi 97 súťažných prác, ktoré posudzovala 25-členná medzinárodná porota. Román o "neviditeľnej generácii", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel — finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta.

Satanove dcéry sú moderný mýtus o padlých anjeloch. Rozpráva ho potomok pozemského muža a padlého anjela, plod človečieho semena a Satanovej dcéry - extrémne tlstý muž Tony, nešťastná, citlivá osobnosť. Tony je všedný "obor" dneška, plného tlstých, zo stresu sa prejedajúcich ľudí. Svoju matku nikdy nepoznal. Otec mu zomrel na psychiatrii. Celý život písal tajnú knihu, pre ktorú sa prestal starať o rodinu. Jedného dňa Tonyho navštívi stará žena a prinúti ho nájsť otcovu knihu, ktorá je kdesi skrytá. Žena je Satanova dcéra - padlý anjel. Tonyho matka vedie nekonečnú vojnu s anjelmi, ktorí ničia tajné knihy po celom svete. Padlí anjeli už tisícročia zámerne milujú smrteľníkov a tí píšu o ľudstve pravdivé knihy, ktoré sa zhromažďujú vo veži, spájajúcej nebo so zemou.