Silvia Lispuchová

V tejto knihe rozprávajú desiatky známych hercov, ktorí sa v spomienkach vracajú do čias, keď Pavol Mikulík stál na našom hereckom Olympe. Paľo nemohol príbeh svojho smutného života vyrozprávať sám. Mal len 49 rokov, keď ho porážka nemilosrdne vyradila z divadla aj zo života. Vzala mu nielen schopnosť chodiť, ale aj súvisle rozprávať. Pripravila ho o povolanie, o rodinu a, žiaľ, aj o mnohých priateľov. Paľo bol na dne, nechcelo sa mu viac žiť. Zo dňa na deň spadol z Olympu do priepasti. A keď sa zdalo, že sa z nej už nikdy nedostane, povedal si: " A just nie!" Našiel silu a prekonal najťažšiu skúšku svojho života. Dnes sedí na invalidnom vozíčku a opäť hrá. Pre ľudí, ktorých miluje a ktorí milujú jeho.

Podrobnejšie informácie o knihe Spomienky ortopéda profesora F.Makaia: Profesor František Makai pochádza zo známej bratislavskej lekárskej rodiny. Vyrastal v centre Bratislavy. Jeho rozprávanie začína spomienkou na starú Bratislavu, rodičovský dom, na slávneho učiteľa hudby, skladateľa Štefana Németha-Šamorínskeho a na množstvo rodinných priateľov - väčšinou známe osobnosti z kultúrneho a lekárskeho prostredia. Vo veku sedemdesiat rokov plný vitality, je prednostom I. ortopedickej kliniky v Bratislave. Napísal stovky publikácií, z ktorých mnohé sa stali prínosom nielen v našej, ale aj v svetovej medicíne. Ako vášnivý cestovateľ prešiel celý svet. Z jeho rozprávania sa dozvedáme množstvo zaujímavostí z lekárskej praxe vynikajúceho ortopéda.

„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte. Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou. Boli takí, čo sa zmohli na povzbudivé ,Držíme ti palce‘, no tiež takí, čo ostali ticho a ja som si vravel:,Ako to, veď sme kamaráti?!‘ Ibaže zavolať/nezavolať, to je veľká dilema. Na tých, čo volali, som niekedy aj vybehol: ,Dajte už pokoj!‘ a na tých, čo čušali, som občas v duchu nadával. A keď sa od tých, čo zavolali, dozvedeli, že do telefónu hromžím, usúdili, že s tým Slezáčkom to asi nie je až také zlé, keď ako zvyčajne hromží. Zato moja dlhoročná paneláková manželka pani Blichárová– Božidara Turzonovová –, mi volala a dosť pravidelne a zoširoka mi radila, ako treba všetko zvládnuť, lebo ona vie všetko. Keby to bolo inak, už by to nebola ona a mne by sa to ani nepáčilo,“priznáva Juraj Slezáček, známy herec, jeden z mála populárnych ľudí, ktorý o zákernom ochorení dokáže hovoriť otvorene a dokonca s trpkým humorom, pre neho takým typickým. A taká je aj táto kniha, v ktorej pravdivo a s typickým nadhľadom a iróniou opisuje svoj zaujímavý život plný zábavných príhod a kurióznych náhod. V jej závere píše: „Vyfasoval som šikovnú chorobu, stal som sa mimoriadne populárny, ľudia ma zastavovali, pýtali si autogramy, fotili ma, filmovali, dlhý čas som bol hviezdou bulváru. Skrátka, splnil som celebritné kritériá. Je to trochu smutné, ale je to tak. Vlastne je to celé, s prepáčením, nahovno.“

Prvý raz videl električku ako devätnásťročný, keď do Bratislavy pricestoval na pohovory na VŠMU. „Sedlák v meste“, ako sám seba nazýva, ešte ani nezavrel ústa od prekvapenia, a už stál pred prijímacou komisiou. Za stolom sedeli legendy ako Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Jozef Budský či Karol L. Zachar, muž s vycibreným slovníkom, ktorý zo seba dostal jediné škaredé slovo – zadok, aj to iba z donútenia. Na herectve boli jeho spolužiakmi Zuzanu Kocúriková, Silvia Turbová, Juraj Kukura, Andy Hryc a s obľubou žúrovali v byte babičky Zuzany Kocúrikovej zvanej Kocka. Profesora Ladislava Chudíka spoločne podozrievali, že je tajne zaľúbený do jednej z ich krásnych spolužiačok. Po vysokej zobrali Dušana Tarageľa ako jediného chlapca z ročníka do Slovenského národného divadla. Tam sa kamarátil s Michalom Dočolomanským, ktorý rád robil jeho deťom Mikuláša a učil ich neslušné pesničky. Spoločne založili firmu Dočo-Tara a linoleom oblepili schody aj v dome Františka Dibarboru. V divadle patril Tarageľ k hlavným spoluorganizátorom slávneho fľašového posedenia, na ktorom sa každý rok zabávali všetci herci až do rána. Dodnes sa diví, koľkí z nich sa vtedy navzájom bozkávali, pričom v živote by nepovedal, že niektoré dvojice by mohli mať k sebe tak blízko. V tejto knihe povyťahoval na svojich kolegov toľko kurióznych a zábavných historiek, že mu nezostáva iné, len dúfať: „Hádam ma nezabijú.“

„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte. Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou. Boli takí, čo sa zmohli na povzbudivé ,Držíme ti palce‘, no tiež takí, čo ostali ticho a ja som si vravel:,Ako to, veď sme kamaráti?!‘ Ibaže zavolať/nezavolať, to je veľká dilema. Na tých, čo volali, som niekedy aj vybehol: ,Dajte už pokoj!‘ a na tých, čo čušali, som občas v duchu nadával. A keď sa od tých, čo zavolali, dozvedeli, že do telefónu hromžím, usúdili, že s tým Slezáčkom to asi nie je až také zlé, keď ako zvyčajne hromží. Zato moja dlhoročná paneláková manželka pani Blichárová– Božidara Turzonovová –, mi volala a dosť pravidelne a zoširoka mi radila, ako treba všetko zvládnuť, lebo ona vie všetko. Keby to bolo inak, už by to nebola ona a mne by sa to ani nepáčilo,“priznáva Juraj Slezáček, známy herec, jeden z mála populárnych ľudí, ktorý o zákernom ochorení dokáže hovoriť otvorene a dokonca s trpkým humorom, pre neho takým typickým. A taká je aj táto kniha, v ktorej pravdivo a s typickým nadhľadom a iróniou opisuje svoj zaujímavý život plný zábavných príhod a kurióznych náhod. V jej závere píše: „Vyfasoval som šikovnú chorobu, stal som sa mimoriadne populárny, ľudia ma zastavovali, pýtali si autogramy, fotili ma, filmovali, dlhý čas som bol hviezdou bulváru. Skrátka, splnil som celebritné kritériá. Je to trochu smutné, ale je to tak. Vlastne je to celé, s prepáčením, nahovno.“