Jozef Markuš

Po štúrovskej generácii bol Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) azda vôbec najväčšou postavou slovenského národného pohybu. Bolo to tak najmä v rokoch 1874 – 1916, v najťažších slovenských desaťročiach, ktoré zvykneme nazývať aj „vajanskovské roky“. Storočnica po jeho smrti (1916 – 2016) dozaista nebola bez Vajanského, bez jeho intenzívnych myšlienkových stôp. Bol nám – ako národu – orientáciou počas dejinného rozhodovania sa v celom 20., ba aj na začiatku nášho 21. storočia. Autor knihy okrem ponoru do hĺbok Vajanského osobnosti si všíma aj väzby s inými slovenskými osobnosťami, vrátane osobností prvej hviezdnej veľkosti (Milana Rastislava Štefánika, Jozefa Škultétyho, Štefana Moysesa, Karola Kuzmányho, Viliama Paulinyho-Tótha, Janka Jesenského, Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Štefana Krčméryho, Ivana Kraska). S. H. Vajanský v tiesňavách, krútňavách a trýzni čias žil, tvoril, boril sa a trpel – žalovaný i žalárovaný – a zároveň viedol svoj národ cez ťažké úskalia a nastavené pasce. Nie, Vajanského kamienok, ako sa sám obával, „neostal mŕtvy v zabudnutej stráni“, Vajanského „iskierka biedne nezhasla“. Aby to tak ostalo na dlhé roky, aby „lavína“ slovenského ducha, ktorú Vajanský vyvolal, nezanikla, aby vatra, na ktorú on vlastnými rukami prikladal, nestrácala svoj žiarivý plameň, na to všetko treba aj nás samých a na to svojou hrivnou chce prispieť aj táto knižka.

Kniha prináša hlboký a široký pohľad na slovenskú minulosť, no sčasti i súčasnosť, ba budúcnosť, očami autora, ktorý sa s rôznymi prejavmi slovenskosti stretal aktívne pôsobiac v rôznych pozíciách. V tomto prípade si dal za cieľ špecificky uvažovať o dvoch dimenziách „slovenského osudu“ ? o osudoch jednotlivcov a osude národného celku – a teda ukázať, ako sa dejinné peripetie odzrkadľovali v osudoch veľkých slovenských osobností, a naopak, ako tieto osobnosti vplývali na národné dejiny. Prístup autora umožnil ucelený pohľad na náš vnútorný a vonkajší vývin, ale aj na obraz našej duše a mentality. Dáva pritom vyniknúť aj tej závažnej okolnosti, že slovenské sa dostáva „pred oči histórie“ súčasne s kresťanským a že túto spojitosť možno vidieť pri mnohých kľúčových slovenských osobnostiach.

Po štúrovskej generácii bol Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) azda vôbec najväčšou postavou slovenského národného pohybu. Bolo to tak najmä v rokoch 1874 – 1916, v najťažších slovenských desaťročiach, ktoré zvykneme nazývať aj „vajanskovské roky“. Storočnica po jeho smrti (1916 – 2016) dozaista nebola bez Vajanského, bez jeho intenzívnych myšlienkových stôp. Bol nám – ako národu – orientáciou počas dejinného rozhodovania sa v celom 20., ba aj na začiatku nášho 21. storočia. Autor knihy okrem ponoru do hĺbok Vajanského osobnosti si všíma aj väzby s inými slovenskými osobnosťami, vrátane osobností prvej hviezdnej veľkosti (Milana Rastislava Štefánika, Jozefa Škultétyho, Štefana Moysesa, Karola Kuzmányho, Viliama Paulinyho-Tótha, Janka Jesenského, Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Štefana Krčméryho, Ivana Kraska). S. H. Vajanský v tiesňavách, krútňavách a trýzni čias žil, tvoril, boril sa a trpel – žalovaný i žalárovaný – a zároveň viedol svoj národ cez ťažké úskalia a nastavené pasce. Nie, Vajanského kamienok, ako sa sám obával, „neostal mŕtvy v zabudnutej stráni“, Vajanského „iskierka biedne nezhasla“. Aby to tak ostalo na dlhé roky, aby „lavína“ slovenského ducha, ktorú Vajanský vyvolal, nezanikla, aby vatra, na ktorú on vlastnými rukami prikladal, nestrácala svoj žiarivý plameň, na to všetko treba aj nás samých a na to svojou hrivnou chce prispieť aj táto knižka.