Peter Mišák strana 2 z 2

Peter Mišák, PhDr. (1950), učiteľ, redaktor, odborný redaktor, zostavovateľ, literárny kritik a publicista, básnik a prozaik, je autorom šiestich kníh básní, z ktorých kritiku zaujali najmä kompozícia Rozhovor na ulici (2009) a zbierka Rút (2014). Venuje sa aj literatúre pre deti a mládež (tri zväzky povestí v spoluautorstve s P. Vrlíkom, jedna samostatne a jedna v spoluautorstve s J. Skovajsom, výber a prerozprávanie menej známych rozprávok zo zbierky Pavla Dobšinského). Po desaťročnej pauze prichádza opäť so zbierkou krátkych próz – poviedok. Voľne nadväzuje na čitateľsky úspešnú knihu Pointa smrť (2007). Alicine psy sú svedectvom doby, ale aj nevšedným „vhľadom“ do ľudských duší, úsilím o portrétovanie človeka v zápase o seba samého, v ktorom sú tienisté i svetlejšie stránky jednotlivcov (ak chceme, tak aj „hrdinov“) v približnej rovnováhe. Dobro nevíťazí vždy nad zlom a ani zlo nemá ustlané na ružiach. Akúsi magickosť vnášajú do príbehov nevšedné pointy, ústiace neraz až do bizarností.

Zbierka povestí a príbehov približuje kraj pod Trenčianskym hradom, niekdajším sídlom Matúša Čáka, hrdého pána Váhu a Tatier. Vraj na hrade zhromaždil obrovské poklady, a viete, kde tie skončili? Povesť nás však vedie oveľa ďalej do minulosti, približuje časy, keď jaskyňu na trenčianskej Skalke obývali pustovníci Svorad a Benedikt, i tie dávne časy, keď šašo rozveselil krutého veľmoža Ctibora a ten mu za to postavil hrad – viete ktorý?

Poklady v tejto knihe nazhromaždil pred dávnymi rokmi múdry muž Pavol Dobšinský. Je ich veľmi veľa, sám by to nezvládol, a tak do svojej zbierky pridal aj to, čo už pred ním nazbierali iní, ale aj to, čo mu pomáhali zbierať jeho priatelia. Počúvali rozprávky od starých ľudí v chalupách po dedinách na celom Slovensku. Zapisovali ich, aby sa ich krása a múdrosť zachovala aj pre nás. Stovky krásnych príbehov už vyšli v desiatkach kníh a mnohé generácie slovenských čitateľov si ich od detstva až po starobu uchovávali v pamäti i srdciach.

Zozbierali sme pre Vás čosi z dávnej múdrosti, ktorá sa zachovala v košatej, široko rozvetvenej rodine Slovanov. O každom slovanskom národe prezradíme pár zaujímavostí a niekoľko skvostov z kytice najkrajších rozprávok. Dozviete sa o mocnom Maťuškovi, hlúpom Ivanuškovi, neposlušnom Milutínovi a jeho hroznom sne, o udatnom agovi Radojcovi, o bosenskej Barbore, o tom, ako sa hlúpy Hans stal múdrym kráľom, ako babka premohla nenažraného Otesančeka, ako nešťastný čert krásne zahral na husliach, ako si vlk dal ušiť čižmy, ako statočný Gulihrášok draka premohol, ako chudobný Adas troch popov v pálenici vyliečil a čo poradil Osud chudobnému sedliakovi... I veľa ďalších tajomstiev čaká v tridsiatich štyroch čarovných rozprávkach spod slovanskej lipy.

Peter Mišák, známy spisovateľ, básnik, publicista a redaktor vydal doteraz 10 kníh poézie, prózy, povestí a iných žánrov. Na sklonku roka 2013 obohacuje slovenskú poéziu majstrovskou a názvom príznačnou zbierkou Stanice. Básnik dvíha motívy a lyrické reflexie, ktoré sa konotačne odvíjajú od významovej podstaty samotného veľa značiaceho slova stanica a novátorsky nadväzuje na asociácie veľkých básnikov, najmä stále inšpirujúceho Laca Novomeského. V štyroch častiach zbierky (Stanice, Stamodtiaľ a tam, Stanica v noci, Pasažier) vskutku cítime dych vlaku života, veď básnik si svojou krajinou poézie nesie Novomeského zápis Sedem miest prejdeme a devätoro riek/ na vlakoch premnohých s jediným životom... až sa nám zdá, že vlak tak mnoho vecí neunesie. Peter Mišák sa zbierkou súčasne zrelo a dôstojne vyrovnáva so svojimi básnickými vzormi a poeticky vyslovuje generačné poznanie nás pasažierov vlaku, ktorý prechádza naším bytím po koľajniciach z dvadsiateho storočia do neznáma, krajina tíchne/ za vlakom./ Len poliam/ sa ešte/ chvejú slabiny. Pasažier, s ktorým sa generačne stotožňujeme, je tu s nami, celý čierny./ Bez dovolenia,/ bez lístka na perón./ Sám sebe/ proti srsti/ a bez dlhých rečí,/ Jednou nohou/ stále na stúpadle vozňa/ vlaku, čo práve odchádza.

Filozoficko-reflexívna lyrická výpoveď básnika – príslušníka staršej strednej básnickej generácie. Verše majú silný etický náboj, apelujúci na ľudskosť, vzájomnú spätosť ľudí a zodpovednosť odchádzajúcej generácie za prítomnosť a budúcnosť tej nastupujúcej. V neposlednom rade sa v zbierke akcentuje vlastenectvo a láska k rodisku.

Soľ v nás

V pútavom románe z obdobia prvej republiky známy spisovateľ približuje dramatické príbehy legionárov z 1. svetovej vojny. z ktorých mnohí po návrate na Slovensko bojujú o prežitie alebo o majetky. Román má i nesporné literárne a estetické hodnoty a zaujme najmä tých. ktorí obľubujú diela s historickým námetom. . . .

V pútavom románe z obdobia prvej republiky známy spisovateľ približuje dramatické príbehy legionárov z 1. svetovej vojny. z ktorých mnohí po návrate na Slovensko bojujú o prežitie alebo o majetky. Román má i nesporné literárne a estetické hodnoty a zaujme najmä tých. ktorí obľubujú diela s historickým námetom. . . .

Autor tentoraz ponúkol v šiestich poviedkach tému zmyslu života ľudí. Ľudí, ktorí podľa neho majú horší osud ako veci. Ľudia zomierajú, veci ostávajú, čas nemá nad nimi moc a keď sa dostanú na povrch, zrazu zaujmú, „píšu“ svoj ľuďmi zaplnený príbeh. Stačí zastať, podržať vec v ruke, ponoriť sa do spomienok a tie môžu ožívať. Takéto príbehy nechal autor ožiť – príbehy pevne zakotvené v spoločnosti, v politických vzťahoch, príbehy susedov, známych, kamarátov, príbehy žalujúce, či len jemne sa dotýkajúce niečoho, čo sme možno aj vo vlastnom živote kedysi zachytili. Preto sú Mišákove poviedky aj príbehmi hocikoho z nás.

Autor tentoraz ponúkol v šiestich poviedkach tému zmyslu života ľudí. Ľudí, ktorí podľa neho majú horší osud ako veci. Ľudia zomierajú, veci ostávajú, čas nemá nad nimi moc a keď sa dostanú na povrch, zrazu zaujmú, „píšu“ svoj ľuďmi zaplnený príbeh. Stačí zastať, podržať vec v ruke, ponoriť sa do spomienok a tie môžu ožívať. Takéto príbehy nechal autor ožiť – príbehy pevne zakotvené v spoločnosti, v politických vzťahoch, príbehy susedov, známych, kamarátov, príbehy žalujúce, či len jemne sa dotýkajúce niečoho, čo sme možno aj vo vlastnom živote kedysi zachytili. Preto sú Mišákove poviedky aj príbehmi hocikoho z nás.

Autor tentoraz ponúkol v šiestich poviedkach tému zmyslu života ľudí. Ľudí, ktorí podľa neho majú horší osud ako veci. Ľudia zomierajú, veci ostávajú, čas nemá nad nimi moc a keď sa dostanú na povrch, zrazu zaujmú, „píšu“ svoj ľuďmi zaplnený príbeh. Stačí zastať, podržať vec v ruke, ponoriť sa do spomienok a tie môžu ožívať. Takéto príbehy nechal autor ožiť – príbehy pevne zakotvené v spoločnosti, v politických vzťahoch, príbehy susedov, známych, kamarátov, príbehy žalujúce, či len jemne sa dotýkajúce niečoho, čo sme možno aj vo vlastnom živote kedysi zachytili. Preto sú Mišákove poviedky aj príbehmi hocikoho z nás.

V tomto útlom básnickom skvoste sa autor ukázal ako robustný znalec atmosféry a náladových opisov, keď naplnil svoje verše zrelou pocitovosťou, intimitou i myšlienkovou naliehavosťou, čo ocení nejeden milovník poézie.