Manca Schwalbová

Za názvom knihy (Vyhasnuté oči) nie je skrytá žiadna metafora. Sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim – Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie, spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola jednou z nich – na revíri, ktorého história je v knihe opísaná. Aj keď od prvého transportu Židov zo Slovenska uplynie takmer osemdesiat rokov, táto temná časť našej histórie nesmie upadnúť do zabudnutia. Margita Schwalbová (1915, Liptovský Mikuláš), štvrté dieťa zástupcu mlynov Alberta Schwalba a jeho manželky Ely, rodenej Skuteckej. Štúdium na Lekárskej fakulte UK musela prerušiť pre numerus clausus. V marci 1942 bola deportovaná do Osvienčimu, kde bola ako väzeň 2 675 zaradená do práce na revíri. Po skončení vojny dokončila štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, promovala vo februári 1947. Pracovala v Detskej fakultnej nemocnici UK v Bratislave, začiatkom šesťdesiatych rokov sa stala docentkou v odbore pediatria. Pri previerkach bola vylúčená zo strany a v roku 1971 predčasne penzionovaná. V roku 1948 vyšla jej kniha Vyhasnuté oči. Jej ďalšie spomienky Žila som životy druhých vyšli v roku 2001. Zomrela 30. decembra 2002 v Bratislave.

Za názvom knihy Vyhasnuté oči nie je skrytá žiadna metafora. Sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim – Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie. Spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola tiež jednou z väzeňkýň a so všetkými ženami sa stretla počas svojho pôsobenia na revíri, ktorého história je popísaná v knihe. Hoci od prvého transportu Židov zo Slovenska uplynie v marci 2012 sedemdesiat rokov, táto temná časť našej histórie nesmie upadnúť do zabudnutia. Margita Schwalbová (1915, Liptovský Mikuláš) štvrté dieťa zástupcu mlynov Alberta Schwalba a jeho manželky Ely, rodenej Skuteckej. Štúdium na Lekárskej fakulte UK musela prerušiť pre numerus clausus. V marci 1942 bola deportovaná do Osvienčimu, kde bola ako väzeň 2675 zaradená do práce na revíri. Po skončení vojny dokončila štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, promovala vo februári 1947. Pracovala v Detskej fakultnej nemocnici UK v Bratislave, začiatkom šesťdesiatych rokov sa habilitovala na docenta v obore pediatrie. Pri previerkach bola vylúčená zo strany a predčasne penzionovaná v roku 1971. V roku 1948 vyšla jej kniha Vyhasnuté oči. Jej ďalšie spomienky - Žila som životy druhých vyšli v roku 2001. Zomrela 30.decembra 2002 v Bratislave. Pri vizite lekár SS Mengele jej diktuje čísla väzňov určených na „Sonderbehandlung“. Cupká popri ňom, pre ňu takými charakteristickými drobnými krokmi. V ruke osudný hárok, s ktorým len ona vedela narábať. Vynechala nadiktované čísla, zamenila s číslami už nežijúcich. Stalo sa aj, že „anjel smrti”, ako sme Mengeleho volali, osudný hárok nebral ihneď so sebou, potom manipulácia pokračovala. Výmena čísel za nebožtíkov, ktorí v noci, alebo ten istý deň dokonali. Koľko pohotovosti, koľko sústredenia sa, koľko sebakontroly, koľko sebaovládania musela mať v prítomnosti lekára SS naša väzenská lekárka Mancika! Hilda Hrabovecká