Georges Simenon strana 2 z 19

Narodil sa v piatok, 13. Februára, 1903 v belgickom meste Liege ako prvý syn účtovníka v poisťovni, matka bola v domácnosti. Rodičov osobitný dátum narodenia dieťaťa nijako nevyľakal, jedna z poverčivých príbuzných ich však presvedčila, aby ho radšej zmenili na 12. februára.

Keď dospieval, jeho otec vážne ochorel, čo znamenalo koniec štúdií. Začal pracovať v pekárni, predával knihy a v šestnástich rokoch sa stal korešpondentom miestnych novín Gazette de Liege. Už o rok neskôr spísal prvú poviedku, v osemnástich prvý román Au pont des Arches, ktorý podpísal pseudonymom Georges Sim.

V roku 1922 sa presťahoval do Paríža a začal sa živiť písaním lacných detektívnych románov. Každý deň musel napísať niekoľko desiatok strán, podpisoval sa viac ako dvadsiatimi pseudonymami. Okrem toho pracoval ako úradník a sekretár pre markíza De Tracy. Žil bohatým umeleckým životom na Montmartri a Montparnasse, experimentoval s drogami, striedal ženy a nevyhýbal sa ani prostitútkam. Zoznámil sa aj so slávnou americkou tanečnicou a speváčkou Josephine Baker, hviezdou prvej triedy, ktorá sa preslávila svojimi odvážnymi kostýmami. Začiatkom dvadsiatych rokov sa prvýkrát oženil, manželstvo však čoskoro skončilo rozvodom.

Lacné romány Simenona sprevádzali až do roku 1931, kedy napísal prvý poviedku, v ktorej vystupoval komisár Maigret. Muž, ktorý sa vypracoval z radového pešiaka na superintendanta. Pri výsluchu fajčí fajku, rád popíja víno, pivo a calvados a miluje sýta vidiecka jedla, najmä choucroute. Legenda detektívnych románov bola na svete.

Prvú sériu devätnástich prípadov komisára Maigreta Simenon vytvoril v rokoch 1931 až 1934, ďalšie vznikli po osemročnej pauze v roku 1942. Predlohou tejto postavy bol jeho pradedo, vďaka ktorému postava Maigreta získala reálne vlastnosti. Niekoľko dobrých rád autorovi pridala aj spisovateľka Colette. Pod jej vplyvom prestal s nútenou literárnou štylizáciou a našiel si vlastný spôsob písania. Georges Simenon celý život veľa cestoval a striedal adresy. Prešiel severnú aj východnú Európu, Stredomorie aj Afriku. Nikdy si nepísal cestovné denníky, napriek tomu dokázal poznatky použiť pri písaní románov. Nie vždy sa však stretol s pochopením.
Kvôli popisu korupcie v Gabone mu bol zakázaný vstup do Francúzskej rovníkovej Afriky, v Odese ho prenasledovala tajná polícia. Živil sa aj ako novinár. V Turecku urobil rozhovor s Levom Trockým, v roku 1933 zamieril do hitlerovského Nemecka. V čase, keď dokončoval devätnásty román s Maigretom, popisoval francúzsku politickú aféru spojenú so záhadným úmrtím podvodníka Alexandra Staviského, do ktorého aktivít bolo zapletených niekoľko významných ľudí.
Romány s komisárom Maigretem si rýchlo získali obľubu čitateľov. Vďaka prvému úspechu nasledoval podpis zmluvy s prestížnym nakladateľstvom Gallimard, ktoré Simenonovi zaručila vysoké náklady, slušnú autorskú odmenu z predaných kníh a kontrolu nad filmovými právami. Úloha Maigreta bola zverovaná len najlepším hercom, na filmovom plátne bola pre niekoľko generácií spojená najmä s tvárou Jeana Gabina.
Začiatok vojny strávil Simenon starostlivosťou o belgických utečencov v La Rochelle. Keď nemecká armáda napadla Francúzsko, odišiel do Fontenay a pokračoval v písaní, zároveň zmluvu s produkčnou spoločnosťou Continental, ktorú riadil so súhlasom ríše istý Nemec . V rokoch 1942 až 1944 sa na filmové plátna dostalo osem jeho kníh. To bolo na príslušníkov protifašistického odboja veľké sústo. Simenon sa dostal na zoznam kolaborantov, a akonáhle sa vojna skončila, musel odísť z Francúzska. Uchýlil sa najprv do Kanady a potom v Tucsone v Arizone. Rýchlo si našiel miesto a rovnako rýchlo spoznal aj svoju druhú manželku, dvadsaťpäťročnú Kanaďanku Denys Ouimetovú, s ktorou mal tri deti.

V Amerike Simenon neprestával cestovať a písať. Keď mu lekár po chybnom vyhodnotení röntgenového snímku oznámil, že má pred sebou menej ako dva roky života, Simenon na to zareagoval spísaním nezvyčajne objemnú autobiografickú knihu Pedigree, ktorú poňal ako pamiatku na seba, pre svojho syna.

V roku 1955 sa rodina vrátila do Európy. Usadili sa vo švajčiarskom Lausanne, manželstvo však trpelo mnohými problémami a začalo sa rozpadať. Denys sa začala liečiť na psychiatrickej klinike, požiadala o rozvod a o veľké odstupné. Simenon si padol do oka so svojou slúžkou a s manželkou komunikoval len prostredníctvom advokátov. Psychické ťažkosti zhoršené zlým ovzduším v rodine trápili aj dcéru Marie-Jo, ktorú Simenon veľmi miloval. Po niekoľkých rokoch neúspešnej terapie si v roku 1978 vzala život. Mala dvadsaťpäť rokov a Simenon, v neskôr spísaných pamätiach, obvinil z jej smrti manželku Denys.

V polovici päťdesiatych rokov bol Georges Simenon najviac prekladaným po francúzsky píšucim spisovateľom na svete. Roky najväčšieho politického napätia medzi Východom a Západom prežil v neutrálnom Švajčiarsku. Vilu s výhľadom na Ženevské jazero vybavil sledovacou technikou a mikrofónmi. Bol celebritou. V roku 1960 predsedal porote filmového festivalu v Cannes a zaslúžil sa o to, aby si Fellini odniesol Zlatú palmu za film Sladký život (La Dolce Vita). Priatelil sa s mnohými umelcami a ľuďmi od filmu, vrátane Jeana Gabina a svojho suseda Charlieho Chaplina.

Za svoj život spísal viac ako dvesto tridsať románov, ktoré poslúžili ako predloha k šesťdesiatim filmom a nespočetným televíznym adaptáciám. Posledný príbeh komisára Maigreta vydal Simenon v roku 1972. Potom sa venoval už len spisovanie spomienok, v ktorých sa okrem iného vyrovnal s problematickým vzťahom k matke. Zomrel 4. septembra 1989 v Lausanne. Jeho posledným želaním bol pohreb bez obradu. Popol bol zmiešaný s popolom milovanej dcéry Marie-Jo a rozptýlený pod veľkým stromom v záhrade.

Foto: Encyclopedia Britannica © Jerry Bauer