Adriana Šulíková

Oceňovaný taliansky autor Nicola Lagioia nás vedie temnými ulicami Večného mesta až k nenápadnému bytu na predmestí, kde 4. marca 2016 zavraždili 23-ročného Lucu Varaniho. Rozpráva o zločine bez motívu, pripomínajúcom rituálnu vraždu či obetu. Vo svojom true crime románe skúma koncept zla, zodpovednosti a viny. Páchateľmi sú dvaja mladíci z dobrých rodín, ktorí si svoj nevysvetliteľný čin ešte pred pár dňami nedokázali ani predstaviť. Správa okamžite upúta pozornosť verejnosti a hlboko šokuje celé Taliansko. Nicola Lagioia rozpletá príbeh od samého začiatku: robí rozhovory s hlavnými aktérmi, zbiera svedectvá, stretáva sa s rodičmi obete, korešponduje si s jedným z dvoch vinníkov. Vydať sa po stopách zločinu znamená aj ponoriť sa do rímskej noci, objavovať mesto, v ktorom sa nedá žiť, a predsa prekypuje životom. Mesto zaplavené potkanmi, zmietané korupciou a drogami, no zároveň schopné dať obyvateľom pocit slobody ako žiadne iné na svete. Všetci sa bojíme, že sa staneme obeťami. Žijeme v nočnej more, že nás okradnú, podvedú, napadnú alebo pošliapu. Modlíme sa, aby sme na svojej ceste nestretli vraha. Ale akú emocionálnu prekážku musíme prekonať, aby sme si dokázali predstaviť, že jedného dňa budeme my sami v koži páchateľa?

Po manželovej smrti si Nives ťažko zvyká na samotu a ticho na vŕšku Poggio Corbello. Starostlivosť o gazdovstvo bez možnosti prehodiť s niekým slovo z nej robí prízrak. Noci sú najhoršie. Odrazu je tu riešenie: Džakomína. Obľúbená kvočka, ktorú si vdova nasťahuje k sebe. Všetky úzkosti odrazu pominú. Cíti sa povznesene, hoci na to nemá odpoveď: manžela nahradila sliepkou. Dokonca nadobudne pocit, že je šťastná... Až do osudového momentu, ktorý Nives prinúti urobiť zásadné rozhodnutie: zavolať veterinárovi Lorianovi Bottaiovi. Nasleduje telefonát dlhý ako sám život. Slovná výmena medzi Nives a Lorianom sa od záchrany urieknutej sliepky rýchlo uberie iným smerom. Cez nové interpretácie dávnych udalostí a starú nevraživosť sa predierajú na povrch stratené lásky, premrhané príležitosti, ťažké odhalenia a nezahojiteľné rany. Až kým nezaznie krutá otázka: Čo ak zistíme, že sme doposiaľ žili v nevedomosti o sebe samých?

Jedného rána roku 2008 Gemma nastúpi do lietadla spolu so svojím šestnásťročným synom Pietrom. Cieľová destinácia je Sarajevo, mesto hranica medzi Západom a Východom, zranené nie tak dávnou minulosťou. Na letisku ich čaká Gojko, bosniansky básnik a priateľ, ktorý počas zimných olympijských hier 1984 priviedol Gemmu k láske jej života, fotografovi Diegovi. Príbeh môjho syna je nielen ľúbostný príbeh o vytúženom, nenaplnenom a znovuobjavenom materstve. Je aj o tajuplnej ceste života, ktorý vytryskne z prehistorickej placenty vojny. Vojny, ktorá zabíja a plodí. Dobrodružstvo Gemmy a Diega je zároveň príbehom nás všetkých, pretože ide o súčasný a nanajvýš aktuálny román o vojne a mieri. Autorka necháva postavy oscilovať medzi Talianskom utápajúcim sa v sladkokyslom náleve blahobytu a obliehaným Sarajevom a pod vplyvom radikálnych udalostí kreuje pseudohrdinov, ktorých dejiny vložili do rúk osudu číhajúceho na svoju obeť ako ostreľovač. Margaret Mazzantini nám venovala román svet, fascinujúci, strhujúci i symbolický príbeh so silným morálnym posolstvom. Príbeh môjho syna v roku 2012 sfilmoval Sergio Castellitto a hlavné postavy stvárnili Penélope Cruz a Emile Hirsch. Margaret Mazzantini je taliansko-írska spisovateľka a herečka. Za román Príbeh môjho syna získala v roku 2009 Premio Campiello.

Mária Oliveriová, známa aj ako Ciccilla, sa narodila v Casole v kalábrijskej Sile vo veľmi chudobnej rodine. Z ulíc dediny vystupuje do hôr, ktoré sú divoké, niekedy temné, ale aj veľkorysé. Cesty, chodníčky si vybrala už ako mladé dievča, keď sa jej staršia sestra Tereza vrátila k rodine a vzala jej posteľ a strechu nad hlavou. A sú to cesty, po ktorých sa Mária vydáva bojovať po boku Pietra, zbojníka a rebela, a čoskoro sa stane prvou a jedinou ženou, ktorá povedie zbojnícku skupinu do boja. Ciccilla trávi mladosť v lese, osvojuje si zákon slobody, číta prírodu, spoznáva hory, učí sa rozlišovať dobro od zla a nebojí sa bojovať, keď ide o city, aj keď ide o oveľa širší horizont nového ľudstva. Všetko jej ukazuje, že zakaždým môže začať odznova, vybojovať si svoju budúcnosť ako žena, ako revolucionárka, ako Talianka z národa, ktorý ešte neexistuje, ale možno sa rodí spolu s ňou. Giuseppe Catozzella rekonštruuje príbeh Márie Oliveriovej v živom románe, mieša dokumenty a legendy, vykresľuje rodinnú a historickú drámu a evokuje epickú veľkoleposť takmer neznámej občianskej vojny vedenej vo víre vášne, krvi a nádeje.

Pokračovanie románu Tá, čo sa vracia. V najhlbšej tme noci tesne pred svitaním Adriana mláti do dverí s novorodencom v náručí. So sestrou sa dlho nevideli, preto vôbec netušila, že Adriana čaká dieťa. Pred kým uteká? Je naozaj v nebezpečenstve? Adriana v sebe nosí večný nepokoj, zosobňuje bezočivosť a predovšetkým neochvejnú silu postaviť sa zoči-voči pravde, hoci môže byť nepohodlná či príliš krutá. A tak sa odrazu izby zaplnia hlasmi, pochybnosťami, vynárajú sa otázky. Rozstrapatená a vystrašená Adriana prináša do sestrinho bytu a manželstva chaos, odhaľuje vážnu trhlinu, jej sestra vníma manželove úniky, nehu či rezervovanú eleganciu v novom svetle. O niekoľko rokov musí rozprávačka príbehu po nečakanom telefonáte náhle opustiť francúzske mesto, v ktorom sa rozhodla žiť. Vydáva sa na nekonečnú cestu nocou sprevádzaná vynárajúcimi sa spomienkami. Vracia sa na južné predmestie, do rybárskej štvrte Pescary. V tomto nepreniknuteľnom avšak pohostinnom mikrokozme môže vďaka pevným pravidlám a drsným obyvateľom s veľkým srdcom zistiť, čo sa vlastne stalo, a zmieriť sa s minulosťou. Donatella Di Pietrantonio žije v Penne, v regióne Abruzzo, kde sa venuje profesii detskej zubnej lekárky. Debutovala románom Mia madre ? un fiume (Moja matka je rieka, ocenený Premio Tropea). Jej druhý román Bella mia (Moja krásna, ocenený Premio Brancati) bol nominovaný na cenu Premio Strega 2014. Za román Tá, čo sa vracia dostala v roku 2017 prestížnu taliansku cenu Premio Campiello. Román Južné predmestie sa dostal medzi piatich finalistov ceny Premio Strega 2021.

Pokračovanie románu Tá, čo sa vracia. V najhlbšej tme noci tesne pred svitaním Adriana mláti do dverí s novorodencom v náručí. So sestrou sa dlho nevideli, preto vôbec netušila, že Adriana čaká dieťa. Pred kým uteká? Je naozaj v nebezpečenstve? Adriana v sebe nosí večný nepokoj, zosobňuje bezočivosť a predovšetkým neochvejnú silu postaviť sa zoči-voči pravde, hoci môže byť nepohodlná či príliš krutá. A tak sa odrazu izby zaplnia hlasmi, pochybnosťami, vynárajú sa otázky. Rozstrapatená a vystrašená Adriana prináša do sestrinho bytu a manželstva chaos, odhaľuje vážnu trhlinu, jej sestra vníma manželove úniky, nehu či rezervovanú eleganciu v novom svetle. O niekoľko rokov musí rozprávačka príbehu po nečakanom telefonáte náhle opustiť francúzske mesto, v ktorom sa rozhodla žiť. Vydáva sa na nekonečnú cestu nocou sprevádzaná vynárajúcimi sa spomienkami. Vracia sa na južné predmestie, do rybárskej štvrte Pescary. V tomto nepreniknuteľnom avšak pohostinnom mikrokozme môže vďaka pevným pravidlám a drsným obyvateľom s veľkým srdcom zistiť, čo sa vlastne stalo, a zmieriť sa s minulosťou. Donatella Di Pietrantonio žije v Penne, v regióne Abruzzo, kde sa venuje profesii detskej zubnej lekárky. Debutovala románom Mia madre ? un fiume (Moja matka je rieka, ocenený Premio Tropea). Jej druhý román Bella mia (Moja krásna, ocenený Premio Brancati) bol nominovaný na cenu Premio Strega 2014. Za román Tá, čo sa vracia dostala v roku 2017 prestížnu taliansku cenu Premio Campiello. Román Južné predmestie sa dostal medzi piatich finalistov ceny Premio Strega 2021.

Dom medzi dvomi morami. Do jeho izieb sa vracia tridsaťšesťročná Ida, aby sa raz a navždy rozlúčila s prízrakmi svojho detstva a dospievania. Nadia Terranova rozpráva o posadnutosti stratou, o tom, ako nás minulosť ovládne, ak sa jej nepozrieme do očí. Na začiatku románu sa stretávame s Idou v sicílskom prístave Messina, kde sa narodila. Jej matka ju požiadala o pomoc pri oprave rodného domu, ktorý má v úmysle predať. Obklopená predmetmi z dávnych čias stojí pred dilemou, čo uchovať a čoho sa zbaviť, ako sa vyrovnať s traumou z detstva. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi jej otec zmizol. Nezomrel: jedného dňa jednoducho odišiel a už sa nevrátil. So stratou otca si Ida spája zdrvujúce matkino mlčanie, svoju identitu a dokonca aj vzťah s vlastným manželom, ktorý je jej záchranou a skazou zároveň. V momente, keď ju rodný dom ovládne aj so svojimi prízrakmi, musí prelomiť kliatbu a dovoliť, aby jej otec nadobro odišiel z jej života aj vnútra.

Dobrá výchova je príbehom dievčaťa, ktoré vyrástlo v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch v rímskej aristokratickej rodine. Osamelé a citlivé dieťa žije v nádhernom dome a letá trávi u francúzskych príbuzných v Normandii a v napoleonskej vile v Toskánsku. Dobrá výchova je podľa jej rodiny prísna výchova s jasným cieľom: Gaia sa vydá a zdvojnásobí rodinný majetok. Jej guvernantkou je Miss Blu, Rolls Royce medzi vychovávateľkami, škótska Mary Poppinsová, puritánka bez zmyslu pre humor, ktorá bola v službách rumunskej kráľovskej rodiny. Dievča s modrou krvou sa musí riadiť pravidlami - zásadami jazyka a správania, obliekania a štýlu. Príbeh rozhodne nemá núdzu o podivné postavičky: sofistikovaných príbuzných, ktorí sa stretli s Proustom či Picassom, nádherné tety, hlučné tety, neurotické psy, šialených šľachticov, výstredných umelcov, bezchybných komorníkov, staromódne slúžky, prezidentov a aristokratov a dokonca sa objaví aj princ Charles, ktorý sa pozval do ich toskánskej vily bez toho, aby niekto vedel ako a prečo. Dobrá výchova sa zakladá na schopnosti prispôsobiť vlastné prirodzené pocity tak, aby sme druhým dali pocítiť, že sú výnimoční, aj keď to tak nie je.