Jules Verne strana 10 z 29

O sto rokov neskôr bol Jules Verne najprekladanejším autorom krásnej literatúry na svete. Podľa štatistiky UNESCO bol preložený 128 krát. Po ňom nasledovala Agatha Christie (93), Lev Nikolajevič Tolstoj (82), Maxim Gorkij (80) a Honoré de Balzac (71). Tento fakt je jedným zo svedectiev svetovej obľuby Verneovho diela.
   Francúzske mesto Nantes sa rozprestiera po oboch brehoch rieky Loiry, v tomto meste sa narodil advokátovi Pierrovi Vernovi a jeho manželke Sophii Allotovej 8. februára 1828 syn, ktorému dali meno Jules. Jeho detstvo bolo nerozlučne späté so spomienkami na ostrov Feydau uprostred Loiry, kde vyrástol, hrával sa s kamarátmi a tam spriadal svoje sny o ďalekých cestách a neslýchaných dobrodružstvách.
   Jules Verne bol od malička obklopený úspešnými predstaviteľmi strednej vrstvy, navyknutými pozerať na vlastnú kastu ako na jedinú rozumnú vrstvu spoločnosti, pretože "tí hore" sú roztopašníci a "tí dole" darebáci, ktorí nechcú pracovať. Na Julesa Verna nemali vplyv len meštiaci. Sestra jeho  matky si vzala umelca, maliara Chateaubourga, ktorý bol priamym príbuzným básnika a dobrodružného politika Francois-René Chateaubriand. Jeho diela a hlavne rozprávanie o dobrodružnom príbuznom chlapca očarili. Rád chodil do ulice Santeuil, kde maliar býval, a práve tam sa dozvedel, že existuje aj niečo iné ako účty a paragrafy. Toto poznanie poznačilo celý jeho život.

   V roku 1837 zaviedol otec Julesa i jeho brata Paula do cirkevnej školy svätého Donatiena. Učitelia neskôr spomínali na Julesa ako na "kráľa školského ihriska". Do zošitov a dokonca aj do učebníc vraj čmáral fantastické stroje, dokonca aj mechanického slona s dvíhajúcim chobotom. Učil sa dosť zle, ale veľa čítal. Obľúbil si amerického spisovateľa J.F. Coopera, E. Suea, F. Marryata. Na domácom nebi svietila vtedy trojica hviezd prvej veľkosti: Balzac, Dumas a Hugo. Všetci traja v ňom zanechali stopu. S V. Hugom sa neskôr osobne stretol a s Dumasom sa dokonca spriatelil.
   Jules Verne o dobrodružstve čítal a súčasne ho mal na prahu rodného domu. Na ulici stretával veteránov búrok a bitiek. Jeho brat Paul sa na nich mohol dívať bez závisti, pretože mu otec určil dráhu námorného kapitána, zatiaľ čo Jules sa mal stať advokátom. Nebolo preto prekvapením, že sa v jeho hlave zrodil plán, ktorý neváhal v jedenástich rokoch realizovať. Utiekol z domu. So sebou si vzal kožený cestovný vak, šaty, bielizeň a nejaké potraviny. Nechal sa naverbovať ako plavčík na trojsťažník Coralia, ktorý sa plavil do Indie. Keď sa to otec dozvedel, nasadol na parník a doplával do prístavu Paimboeuf, kde sa Coralia v ten večer mala zastaviť. Otcovej nedalo veľa práce prehovoriť syna k návratu, pretože deň služby na lodi ho stačil vyliečiť z mnohých naivných predstáv o slastiach námorníckeho života. Musel slávnostne sľúbiť, že sa už nikdy nevydá ľahkomyseľne na more a že nabudúce bude cestovať len v duchu.
   Neskôr, keď už chodil do kráľovského lýcea v Nantes, sa Jules pokúsil o prvú literárnu prácu. Študenti na lýceu mali svoj vzdelávací krúžok a jeho členovia sa schádzali u kníhkupca Pierra Bodina. Tu mal Jules príležitosť prečítať si knihy o najnovších geografických a technických objavoch a tu tiež spísal svoje prvé dielo - veršovanú tragédiu, určenú pre bábkové divadlo. Rukopis hry sa nezachoval, vieme len, že riaditeľ divadla Rikiki, ktorému ju Verne ponúkol, odmietol.
   Po maturite sa pripravoval Jules Verne v Paríži na advokátske skúšky. Otec rozhodol, že bude mať v Paríži spojenca, ktorý ho neopustí ani na krok - chudobu. Dal synovi preto len 75 frankov mesačne. To bolo presne toľko, aby len tak-tak vyšiel a neostalo mu na zbytočné míňanie. Ale živorenie v Paríži mu nebralo chuť k životu. Rozhodol sa, že nikdy nebude advokátom, lákala ho spisovateľská dráha. Prostredníctvom svojho strýka maliara sa zoznámil s grófom de Coral, ktorý bol osobným priateľom Victora Huga. Za niekoľko dní sa Julesovi splnilo životné želanie, gróf de Coral ho predstavil Victorovi Hugovi. Básnik prijal študenta vo svojom dome a údajne sa rozprávali o Paríži. Šťastná náhoda mu umožnila zoznámiť sa aj s Alexandrom Dumasom starším. Ten bol majiteľom paláca Monte Christo v Paríži, kde kráľovsky hostil návštevníkov, ale mal aj vlastné divadlo tzv. Historické divadlo. Dumas pozval svojho mladého hosťa na premiéru hry Mladosť mušketierov. Verne hneď po premiére napísal: "Bol som na premiére Mladosť mušketierov v lóži Alexandra Dumasa. Bolo to veľmi zábavné. Dumas-otec bol neuveriteľný, keď sa pozeral na svoju hru. Nemohol sa zdržať, aby nám neprezradil všetko, čo príde ..."
   Známosť s Dumasom priniesla Verneovi čoskoro úžitok. Ponúkol pre Historické divadlo tri hry. Z nich vybral Dumas veršovanú komédiu Zlomené steblá. Autor mal radosť, ale po niekoľkých dňoch ho Dumas pokropil studenou sprchou, hru vraj musel prepísať "od pivnice až na pôdu", a pretože Historické divadlo smie uvádzať len hry podpísané niekým z Dumasovcov, ako autor Zlomených stebiel bol preto uvádzaný A. Dumas - syn. Hra bola uvedená a mala úspech a Dumasovci Julesovi priznali autorstvo.
   Verne zažil slávu a úspech divadelného autora i doma, v rodnom Nantes, kde hrali tiež Zlomené steblá. Bola to udalosť skôr spoločenská ako umelecká, ale Verna utvrdila v presvedčení, že je rodeným divadelným autorom. Hoci napísal ešte niekoľko divadelných hier, ani jedna nezískala taký  úspech, ktorý by mu zaistil existenciu. Na chleba si musel zarábať ako pisár v advokátskej kancelárii. Voľného času teda veľa nemal a okrem literárnej tvorby sa venoval predovšetkým čítaniu. Navštevoval Národnú knižnicu a priam hltal odborné knihy. Veda sa v tej dobe náramne vzmáhala, svet sa stále dozvedal o nových objavoch a vynálezoch. Verne sa zaujímal o geografii, fyziku, chémiu, biológiu, ale predovšetkým o techniku. Napísal hru Vedci, v ktorej sa pokúsil spojiť umelecký rozmer s náučným. Ale ešte stále to nebolo ono.
   Pierre Verne zatiaľ stále čakal na synov návrat do Nantes. Mal radosť z úspešne zložených advokátskych skúšok a rozhodol sa, že sa syn musí vrátiť domov. Jules mu ale na naliehanie odpovedal: "Osud ma spojil s Parížom. Môže zo mňa byť dobrý spisovateľ, ale vždy budem len zlý advokát. Vo všetkom vidím len komickú stránku veci alebo umeleckú formu, a skutočná realita vecí ma nezaujíma. Vyhovuje mi len dráha, ktorú som si už zvolil – literárna. Tvoj úrad by v mojich rukách zahynul. Odpusť synovi, ktorý si ťa váži a ktorý ťa miluje. " Otec odpustil, ale prestal synovi posielať peniaze.
   Túžby, ktorými sa Jules Verne ako literát trápil, sa mohli uskutočniť len v románe. Zveril sa so svojimi úmyslami Dumasovi a ten bol nadšený. Skutočnému románu ale predchádzali poviedky. V roku 1851 sa Verne stretol s Pierrom F. Chevalierom, ktorý riadil "týždenný almanach" Musée des familles. Bol ochotný mladému autorovi pomôcť v medziach svojich možností. Almanach zaznamenal medzi svojimi spolupracovníkmi Huga a Dumasa, ale v skutočnosti to bol časopis veľmi skromný a Verne tu mohol odtlačiť len dve poviedky ročne. V tomto roku to bola poviedka PRVÉ NÁMORNÉ MEXICKÉ LODE a DRÁMA VO VZDUCHU.
   Koniec roka 1851 bol pre Julesa Verna úspešný aj inak. Riaditeľ lyrického divadla mu ponúkol miesto tajomníka s platom tisíc dvesto frankov ročne. Verne sa za dvadsaťpäť mesiacov prežitých v Paríži naučil žiť skromne a s týmto platom sa už dalo slušne existovať. Mal veľa práce v divadle, ďalej spolupracoval s Musée des familles, spolu s Hihnardom napísal dokonca dve operety.
   Vysiľujúca práca mu podlomila zdravie. V roku 1853 sa u neho objavili migrény, v júli nasledujúceho roka ochrnul na ľavú polovicu tváre. Aby si odpočinul, odišiel na krátku dovolenku k Severnému moru do Dunkerque. Po návrate napísal ďalšiu poviedku Zimovanie v ľadovom mori.
   10. januára 1857 absolvoval ešte jednu významnú udalosť - oženil sa so slečnou Honorine Hebe Morelovou, a to napriek tomu, že bol členom jedenástky bez žien - krúžku zarytých starých mládencov. V tomto krúžku sa Verne spriatelil s novinárom Felix Tourmachonom, ktorý sa stal známym pod menom Nadara vo vzduchoplavbe. Ten bol nielen teoretickým propagátorom aeronautiky, ale aj nadšeným praktikom. Od neho získal Verne toľko poznatkov o aeronautike, že sa rozhodol spracovať ich v románe. Tak začal písať svoj prvý vedecký román, neskôr preslávený pod názvom Päť týždňov v balóne. V námete šťastne siahol po dvoch veciach, o ktoré mala verejnosť veľký záujem, po myšlienke riadeného balóna a po objaviteľskej ceste po Afrike. Rukopis bol hotový v máji 1862.
   Vernovská legenda trvá na tom, že autor obišiel bezvýsledne pätnásť vydavateľstiev, pokiaľ sa dostal na prah domu číslo 18 v Jacobovej ulici, kde sídlil vydavateľ a spisovateľ Pierre Jules Hetzel. Román vyšiel v októbri v ten istý rok. Úspech románu bol okamžitý a obrovský a nakladateľ Hetzel uzavrel so spisovateľom veľkorysú zmluvu na dvadsať rokov dopredu. Verne sa zaviazal dodávať ročne dva romány za honorár 20 000 frankov. Na jednej strane bol doživotne zabezpečený, ale na druhej strane to bol bič, ktorý Verna ustavične poháňal.
   Stretnutie oboch mužov vošlo do verneovskej legendy. Svoje dojmy vraj Verne opísal v románe Dvadsaťtisíc míľ pod morom. V pracovni bola knižnica s dvanástimi tisíckami zväzkov, kde boli "kopy kníh o vedách, o filozofii, o literatúre, napísané vo všetkých jazykoch." Profesora Aronnaxa (Verna) zaujal aj salón: "Bola to obdĺžniková miestnosť so skosenými rohmi, dlhá desať, široká šesť a vysoká päť metrov. Žiariaci strop, vyzdobený jemnými arabeskami ... steny potiahnuté čalúnením s pravidelným vzorom ... naozajstné múzeum, v ktorom inteligentná a štedrá ruka zhromaždila poklady prírody a umenie v umeleckej zmesi, ktorá charakterizuje maliarske ateliéry. " Dokonca francúzsky bádateľ Marcel More venoval veľké úsilie dôkazu, že kapitán Nemo zo spomínaného románu nie je nikto iný, ako zašifrovaný nakladateľ Hetzel.
   Román Päť týždňov v balóne bol prvým románom projektu Obdivuhodné cesty. Projekt predložil Verne Hetzelovi s tým, že pôjde o seriál románov, ktoré by sa odohrávali vo všetkých krajinách sveta a priblížili by čitateľom nové objavy vedy a techniky. Dejiskom seriálu má byť svet, témou veda.
   Román Päť týždňov v balóne znamenal vo Verneovom živote akoby začiatok rozprávky. Od tej doby plynul jeho život pokojne, vyrovnane. Zmluva s Hetzelom ho existenčne zaisťovala, celý jeho záujem sa sústreďoval len na to, že vymýšľal nové a nové príbehy a sledoval aj domyslel nové vedecké objavy a technické vynálezy. Hetzel však poskytol Vernovi viac než zmluvu, tlačiarenské kapacity, ilustrátorov a zavedenú klientelu, ktorá odoberala takmer automaticky Hetzelovu produkciu aj jeho časopis. Hetzel totiž viedol Verna umelecky. Zasahoval do jeho diela po celých dvadsaťpäť rokov vzájomnej spolupráce. Nebol v plnom slova zmysle literát, ale celý život bol s literatúrou v styku. Vypestoval si vycibrený cit pre literárne remeslo. Dokázal presne ukázať na slabé miesta príbehu a poradiť čo s nimi.
   "Zle ste ma poznali, keby ste si mysleli, že som Váš list neuvítal. Uisťujem Vás, že som si ho vzal k srdcu, pretože všetky Vaše námietky sú správne", píše 25. apríla 1984 spisovateľ vydavateľovi v čase, keď pracoval na DOBRODRUŽSTVE KAPITÁNA HATTERASA. "Veď mi nepísal riaditeľ, ale priateľ, ktorý má moju plnú dôveru. Ostatne, ako opakujem, mám rovnaký názor ako Vy ... Predovšetkým by som sa chcel stať spisovateľom, čo je veľký cieľ, ktorý určite plne schválite ... Hovoríte mi milé, a dokonca lichotivé veci o zlepšení štýlu ... Nič ma nemôže viac potešiť. Ale vŕta mi v palici - ako hovoríte - či ste mi nechceli len osladiť horkú medicínu. Hovorím si, či ste spokojný so štylistom ako rozprávačom príbehu. Tým chcem povedať, akým úsilím sa snažím stať sa skutočným štylistom: to je zmysel celého môjho života ... "
      Uplynulo sto rokov a prvý muž, ktorý vystúpil na povrch Mesiaca, Neil Armstrong vyhlásil: "Pripomínam si obdivuhodnú knižku Julesa Verna, ktorá, ako sa ukázalo v mnohých bodoch, je absolútne správnu predpoveďou technických postupov pri projekte Apollo."
   Záujmy Julesa Verna boli všestranné. Videl nie len jasné stránky vedy, ale uvedomoval si aj to, aké strašné následky by mohla mať pre ľudstvo, keby ju zneužilo. Takúto výstrahou sú obzvlášť dva Verneove romány - OCEĽOVÉ MESTO a VYNÁLEZ SKAZY.

Vydanie románu Vynález zkazy malo zaujímavú verejnú dohru. Slávny francúzsky chemik Turpin bol presvedčený, že postavu Thomasa Rocha vytvoril Verne podľa neho. Podal na spisovateľa žalobu pre osočovanie a žiadal vysokú náhradu. Proces vyvolal nielen v Paríži, ale aj v zahraničí veľký rozruch. Od prvej chvíle bolo jasné, že členovia súdu sú na Vernovho strane. Spisovateľ proces vyhral.
   Za vrchol literárnej tvorby Julesa Verna je považovaný román DVADSAŤTISÍC MÍĽ POD MOROM. Je to stredná časť trilógie, do ktorej patrí ešte román DETI KAPITÁN GRANTA a TAJUPLNÝ OSTROV. Už dávno pred najúspešnejším románom o cestovaní pod morom robil americký vynálezca Fulton pokusy s ponorkou. Na Verna však najviac zapôsobil tragický osud vynálezcu Petita z Amiens, ktorý tridsať rokov pred tým, než Verne napísal román o kapitánovi Nemovi, robil pokusy s ponorkou vlastnej výroby a pri pokusoch zahynul.
   Verne si vymyslel ponorku dokonalú, skutočne prepychovú podmorskú loď, ktorá sa môže ponoriť do hĺbky až 5000 metrov. Ponorku poháňa elektrina. Ale nezveril jej len pohon Nautila, ale elektrina na palube ponorky svieti, poháňa pumpy, palubný hodiny, varí, destiluje vodu, čistí vzduch, vykuruje priestor pre posádku, ovláda kormidlá, bráni votrelcom vo vstupe a dokonca ich zabijú v elektrických puškách, ako sa o tom presvedčili piráti v Tajuplnom ostrove.
   Súčasná sláva Julesa Verna je založená na jeho vedecko-technickej fantastike. Venoval však tomuto žánru len tretinu svojich románov, zatiaľ čo dve tretiny diela tvoria romány cestopisné. Medzi románmi vedecko-fantastickými a zemepisnými nie je ostrý rozdiel, pretože oba smery sú dýchajú rovnakým tvorivým princípom. Kde bola technika prostriedkom k rozvinutiu drámy v románe fantastickom, v románe cestopisnom slúži na ten istý účel celý svet, so svojimi rozmanitými geografickými, prírodopisnými a národopisnými zvláštnosťami.

   Zo zemepisných románov je potrebné ešte sa zmieniť o knihe CESTA OKOLO SVETA ZA 80 DNÍ. Keď sa Verna pýtali, ako prišiel na myšlienku napísať tento román, rozprával, že raz v roku 1871 kráčal parížskymi ulicami a náhodou si všimol veľký plagát Cookovej cestovnej kancelárie, lákajúci na turistickú cestu okolo sveta. Verna okamžite napadlo: To by bol námet pre román. A hneď sa zrodil aj hrdina Phileas Fogg a jeho spoločník Passepartout. Keď začal román písať, uverejňoval ho na pokračovanie v časopise Temps. Bol o neho taký záujem, že dopisovatelia veľkých amerických novín pôsobiaci v Paríži, denne telegrafovali svojim novinám do Ameriky, čo Fogg zažil v najnovšom pokračovaní románu.
   Život Julesa Verna sme opustili v čase, keď nastúpil cestu úspechov a mohol sa nerušene venovať literárnej práci. Napriek tomu sa ešte raz vrátime do roku 1886. Zdá sa to neuveriteľné, ale je to pravda. Jules Verne, ktorý nikdy nikomu neublížil, bol vo veku osemdesiatpäť rokov  prepadnutý a zranený výstrelom z revolveru. Pani Allotová (neter spisovateľa) opisuje atentát týmito slovami: "Jedného marcového večera v roku 1886, pri návrate domov sa Jules Verne stal na vlastnom prahu obeťou nehody, ktorej nezodpovedný pôvodca je viac poľutovaniahodný ako jeho obeť ... Istý nešťastný mládenec bol postihnutý následkom prepracovania mozgovou horúčkou a utiekol z domu s ​​revolverom. V akom poblúznení namieril zbraň na spisovateľa, ktorého bol od detstva vášnivým čitateľom? Smrť tesne minula Julesa Verna, pretože sa mu podarilo zraziť zbraň, a bol len ranený. " Všeobecné prekvapenie nastalo, keď ľudia videli útočníka v hale Vernovho domu a na jeho tvár dopadlo svetlo. Tento "mládenec" bol dvadsaťšesťročný úradník ministerstva zahraničia. Volal sa Gaston Verne a bol to syn kapitána diaľkové plavby Paula Verna ... Keď vypovedal na policajnom riaditeľstve, okrem iného povedal: "Musím strýkovi Julesovi zaistiť slávu, ktorú si zaslúži. Až teraz ho vypočujú, teraz bude zvolený členom Akadémie." Jules Verne na to reagoval: "Úbohý chlapec ... Doktor Lenoel potvrdí, že je duševne chorý."
   V polovici deväťdesiatych rokov opustil Verne verejnú scénu a uzavrel sa do veže svojho domu. Neodišiel však na odpočinok, naopak, zdvojnásobil svoje pracovné úsilie. V roku 1895 mal už hotové zväzky Podivuhodných ciest na ďalšie tri roky. A pracoval ďalej, román za románom, príbeh za príbehom. Zďaleka to nie sú najlepšie romány, ktoré napísal, najmä DRÁMA V LIVONSKU je považovaná za dielo nepodarené. Pierre Jules Hetzel, ktorý bol už mŕtvy, by takýto rukopis do tlačiarne nepustil. Jeho syn ale nechával spisovateľovi voľnú ruku. A tak sa stalo, že sa objavili pochybnosti a otvorene sa začalo písať o tom, že žiadny Jules Verne neexistuje. Hetzel vraj najal skupinku šikovných žurnalistov, ktorí chrlili jeden román za druhým. Dopočul sa to Edmond de Amicis, ktorý sa spolu so svojimi synmi vydal do Amiens, aby objavil pravdu. Na svoje prekvapenie zistil, že Verne žije a tvorí. "Nevyzerá ako literát, chová sa ako námorník na odpočinku", napísal de Amicis vo svojich pamätiach.
   Jules Verne pracoval až do posledného roku svojho života. Napriek tomu zostali jeho Obdivuhodné cesty nedokončené. V rukopise zanechal OBDIVUHODNÉ DOBRODRUŽSTVO BARSAKOVEJ VÝPRAVY a podľa svedectva rodinných príslušníkov hovoril o poslednej Obdivuhodnej ceste. Tento román mal uzavrieť celý projekt a jeho hrdinovia mali navštíviť dejisko všetkých doteraz napísaných románov. Z tohto románu sa ale nenašli ani zlomky.
   Smrť Julesa Verna bola rovnako pokojná ako jeho život. Keď po záchvate mŕtvice na jar roku 1905 celý svet so záujmom a napätím sledoval správy o jeho zdravotnom stave, posledná zo správ Havasovej spravodajské kancelárie, z 24. marca 1905, znela: "Slávny románopisec zhasol."
   A ako sa volal prvý Čech, ktorý čítal román Julesa Verna? Bol to dvadsaťdeväťročný Jan Neruda, ktorý priviezol román Päť týždňov v balóne z Paríža ako "literárnu kuriozitu". Janovi Nerudovi vďačíme aj za to, že už v roku 1869 vyšiel prvý preklad Julesa Verna do češtiny, román Cesta okolo Mesiaca, aj keď v lacnej knižnici Matice ľudu.

Stále oceňujeme zábavnú, dobrodružnú stránku jeho diela. Ale Verna nečítajú len deti a milovníci dobrodružného žánru. Stále viac sa k nemu vracajú dospelí a s obdivom ho čítajú technici, vedci i básnici. Nabáda čitateľov, aby šli za svojím ideálom až ku konečnému úspechu. Aj pre tento optimizmus je dielo Julesa Verna ešte aj dnes živé a súčasné.

Zdroj www.kjv.wz.cz, fotografia: wikipedia