Andrej Záthurecký

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby“, akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou“ a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

V Bazileji narodený a prevažne po francúzsky píšuci Frithjof Schuon (1907 – 1998) patrí spolu s Francúzom Reném Guénonom, Švajčiarom Titom Burckhardtom a britsko-cejlónskym historikom umenia Anandom Coomaraswamym k hlavným predstaviteľom myšlienkového prúdu nazývaného perennializmus. Je autorom takmer tridsiatich kníh, v ktorých sa zaoberal náboženským fenoménom, metafyzikou, spiritualitou a umením. Bol súfijským šejkom, ale aj básnikom a maliarom. Podľa profesora washingtonskej univerzity S. H. Nasra bol Schuon zároveň „metafyzikom, teológom, filozofom a logikom (...) zaoberajúcim sa komparatívnym štúdiom náboženstiev (...) a vedou o spoločnosti a o človeku, interpretom tradičného umenia a civilizácií, duchovným vodcom a kritikom moderného sveta (...) v jeho praktických aspektoch (...) a filozofických a vedeckých rozmeroch“. Kniha O transcendentnej jednote náboženstiev z roku 1948 je prvým významným Schuonovým dielom, vďaka ktorému okamžite vošiel do povedomia záujemcov o štúdium duchovných tradícií. Predstavuje v nej dva základné princípy svojej perspektívy: univerzálnosť a vnútornú neohraničenosť božského Princípu, transcendujúceho každý pojmový výraz, a ekonómiu náboženských zjavení v ich rozdielnosti, komplementárnosti a čiastkovosti. Tento prístup prekonáva náboženský exkluzivizmus, ktorý je však zároveň odôvodnený ako dočasne legitímny. Na rozdiel od prístupu autorov, ktorí zmiešavajú prvky rôznorodého pôvodu, aby mohli vytvoriť viac či menej nesúrodý synkretizmus a údajné „univerzálne náboženstvo“, Schuon vychádza z metafyzických právd, aby osvetlil podstatnú jednotu, skrývajúcu sa za zdanlivou protikladnosťou rôznych ortodoxných učení. Poznanie, ktoré podľa neho umožňuje rozpoznať túto jednotu, nevyžaduje odmietnutie odlišnosti medzi rôznymi tradičnými učeniami, ale je naopak jediným platným prostriedkom na vysvetlenie ich rozdielov a na ich začlenenie do skutočnej syntézy, ktorá dokáže uchrániť ich originálnosť. Dielo Frithjofa Schuona sa slovenskému čitateľovi predstavuje po prvý raz. Súčasťou prekladu knihy je aj preklad štúdie o Schuonovom živote a diele od J.-B. Aymarda. Preklad: Andrej Záthurecký Grafická úprava: Martin Vrabec