Hľadanie: viano%C4%8Dn%C3%A9
zobraziť:
Lacná kniha Krvilačné tety a iné zvery (-70%)
Slávny britský humorista Saki, vlastným menom Hector Hugh Munro, sa narodil 18. decembra roku 1870 v meste Akyab v Barme. K výberu pseudonymu Saki ho inšpirovala zbierka epigramov perzského polyhistora a básnika Omara Chajjáma s názvom Rubáiyát. Práve v týchto veršoch vystupuje postava sluhu, ktorý podáva víno. Volal sa Sákí.
Vo svojej tvorbe vtipne glosuje predvojnové obdobie a pomery v Anglicku, kritizuje snobstvo a pokrytectvo vyššej vrstvy, rebeluje proti tvrdohlavým a úzkoprsým autoritám, a to najmä prostredníctvom postáv, akými sú mladíci Reginald alebo Clovis. Jeho poviedky majú neraz autobiografický charakter. Anglický spisovateľ Graham Greene podotkol, že „najlepšie Munroove poviedky sú poviedky detstva, detského humoru a anarchie, ako aj krutosti a biedy života“. Saki zomrel predčasne, v zákopoch prvej svetovej vojny v novembri 1916.
Zbierka Krvilačné tety a iné zvery predstavuje úplne prvý slovenský knižný preklad Sakiho. Ide o výber toho najlepšieho – poviedky pochádzajú zo zbierky The Best of Saki. K nej pridávame šesť menej známych poviedok, ktoré Sakiho životopisec A. J. Langguth objavil v archívoch Britskej knižnice a vydal až v roku 1982 ako prílohu k Sakiho životopisu.
..............
„Jeho poviedky sú plné absurdností, šokujú a zároveň lahodia duši.“
Graham Greene
„Saki bol Oscar Wilde svojej doby.“
Adam Rovner
„Saki píše ako nepriateľ. Spoločnosť ho tak otravuje, že by vraždil. Pri ňom si uvedomíte, že medzi výbuchom smiechu a výkrikom strachu nie je veľký rozdiel.“
Sir Victor Sawdon Pritchett
„Saki poznal kluby a vidiecke sídla anglickej smotánky rovnako dobre ako Oscar Wilde či P. G. Wodehouse a s dôvtipom ostrým ako britva nás uvádza do nezmyselnosti a pokrytectva tejto spoločenskej vrstvy.“
Patrick McGrath, Independent
Na sklade 1Ks
3,90 €
12,99 €
dostupné aj ako:
Promile tour
Na Slovensku a v slovenčine máme len niekoľko ojedinelých štúdií, s problematikou alkoholovej závislosti, v ktorých by nechýbali aj rozmery viery a pastoračného hľadiska. Sú potrebné ako soľ. A je ich málo.
Dielo Milana Neveďala je ešte zrozumiteľnejšie ako izolovaný odborný text: je písané naozaj rečou mladého človeka, jednoznačne adresným a pútavým spôsobom svedectva, čo je jej unikátnou pridanou hodnotou.
Pridanú hodnotu tohto diela možno vyjadriť v nasledujúcich bodoch:
*Kniha je živým osobným svedectvom.
*Je časozberným a autentickým dielom.
*Je pravdivá, je unikátne biblicky prepojená s citátmi zo Svätého Písma najmä zo života sv. Pavla, ktorý podobne, ako veľká časť mužov v prvej polovici svojho života svoju silu muža znevažoval a zneužíval.
*Hoci za každým pitím alkoholu je v prípade každého jednotlivca aj istá hlbinná konkrétna príčina, tým ako autor svoju vlastnú Promile tour „podáva“, dotýka sa väčšiny mužov.
*Kniha je písaná jasne a zrozumiteľne; čitateľ už od prvých strán cíti, že autor rozumie téme. Z textu vyžaruje terminologická istota a až fascinujúca výstižnosť. Autor podáva realitu chlapsky, vecne, logicky, možno až technicky presne čím sa nezaprie jeho vlastná primárna erudícia: je otvorený a transparentný. Veci podáva na rovinu. Pri čítaní sa ocitáme aj na platformách praktického života kresťanskej viery, v prostredí farnosti, miništrantov, spoločenstiev birmovancov a mladých... Zisťujeme však, že prostredie boja i jeho hlavný bojovník sa postupne stáva hlboko veriacim kresťanom: termíny ako napr. závislosť verzus predsavzatie, modlitba a milosrdenstvo, slávenie Vianoc a Veľkej Noci, ako pilierov našej viery previazaných s osobnými víťazstvami i prehrami, ale aj duchovný boj, predsavzatie, temno, pýcha a pád... odkrývajú skutočnosť, že problém závislosti kresťanské prostredia neobchádza... Presne tak. Podobne ako problém závislostí nie je otázkou výsostne sekulárnej časti sveta, ani viera nie je záležitosťou skupiny vyvolených a nevinných „bez hriechu“. Riadky tak ukrývajú mimoriadne vzácny potenciál osloviť čitateľa s podobným problémom, ktorý prekvapivo a predovšetkým s obrovskou nádejou zistí, že nie je vo svojich bojoch, pádoch i víťazstvách sám. Dielo preto oslovuje a zachytáva veriacich, pričom neveriacim otvára vzácnu a neuveriteľne silnú dimenziu Kristoterapie.
Pre všetky tieto atribúty sa kniha dobre a strhujúco číta. Autor nič nezľahčuje, ba naopak pravdivo informuje, ale aj formuje. Literárne prvky, tzv. „mýty“, sú vzácnym „odstupom“ od čítaného textu, ktoré však ešte viac, ba až s fascinujúcim dynamizmom, vťahujú čitateľa do problematiky i okamžitej sebareflexie. Pomenovaním vecí takých aké naozaj sú, autor zároveň odovzdáva maskulinitu, čím opäť dáva veľkú nádej.
dostupné aj ako:
Lacná kniha Nehovorte mi magnát (-70%)
Možno vás bude zaujímať, ako vznikol najúspešnejší týždenník v celej histórii našej krajiny, PLUS 7 DNÍ, čo všetko súvisí s tvorbou a vydávaním periodík. Tento príbeh sa začal vypožičaným elektrickým písacím strojom a prenajatou zasadačkou v priestoroch hasičského zboru. A neuveriteľnou trúfalosťou, ktorej sa s odstupom času niekedy sám čudujem.
Možno vás prekvapím názorom na bulvár, na slobodu slova a nezávislosť tlače. Možno vám pokazím náladu alebo vás pobavím pri pohľade do zákulisia súdnych sporov s politikmi. V tejto knihe nájdete zo všetkého trochu. Budem však osobný. Budem hovoriť aj o sebe, za seba a o tom, ako som veci videl a vnímal. Prezradím vám, ako som kúpil stredoveký zámok a ako v jeho útrobách vyrábame víno z hrozna, ktoré pestujeme na slnečných svahoch južného Slovenska.
Štefan Šimák
Táto kniha je rozprávaním o naplnených i nenaplnených výzvach autora. No nie je len autobiografiou. Je tak trochu aj učebnicou žurnalistiky a filozofickým traktátom o slobode tlače a jej nezávislosti. Z každého má v sebe niečo. Nedrží sa prísne časovej osi, čo je z čitateľského hľadiska výhodou, lebo umožňuje ľahšie a lepšie pochopiť niektoré súvislosti. Nájdete v nej spomienky autora na obdobie jeho novinárskych začiatkov, na prelomové udalosti z konca osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa doslova a do písmena rúcal jeden svet, na jeho postoje v tých časoch a pred tým. Dozviete sa tiež, ako sa zrodilo na zelenej lúke vydavateľstvo, ktoré sa v priebehu štvrťstoročia stalo jediným veľkým, čisto slovenským vydavateľstvom. O neľahkom boji s konkurenciou a úspechoch i neúspechoch, výborných nápadoch i chybných odhadoch aj zlých rozhodnutiach. O miliónoch, ktoré sa v tomto biznise točia. Aj o vzťahoch troch spoločníkov, ktorí navonok ťahali za jeden povraz, no skutočnosť bola celkom iná. A napokon sú v nej aj úvahy autora o slobode tlače, o nezávislosti médií, o bulvári, o novinárskom remesle i novinárskej etike. Nie sú to však len suché fakty či mentorovanie. V každej z tých častí autor vždy spomína aj konkrétnych ľudí a konkrétne príklady zo života. Svojho, alebo tých, s ktorými spolupracoval, ktorých zamestnával, a ktorí boli realizátori jeho predstáv. Nevyhýba sa pri tom kritickým vyjadreniam, niekedy tvrdým hodnoteniam. Celkom na záver sa podelí so svojim novým snom, ktorý si začal plniť potom, ako predal spolu so spoločníkmi úspešnú značku, ktorú štvrťstoročie budovali.
Na sklade 1Ks
4,05 €
13,50 €
dostupné aj ako:
Lacná kniha Antieseje a myšlienky (aktualita dneška) (-70%)
Úvody a predslovy zvyčajne hýria frázami v zmysle objektivity, snahy, pokusu a omylu, aby sa už na začiatku zavďačili pochopeniu čitateľa a pomaly, idiosynkreticky, povedal by klasik, ho vhlbovali do svojho vhľadu (ak tam skutočne nejaký je!). Nakoniec by mal čitateľ zvolať: „Ó áno, zlepšil som si rozhľad, viem myslieť a cítiť ako autor!“ Tento pocit nebeských výšin je predtvorený, vyumelkovaný s väčšou či menšou dávkou úprimnosti autora, ktorý sa svojím počinom navonok odhaľuje, vnútorne však uzatvára. Quid pro quo, milý autor, skloň sa, aby si bol čítaný a buď čítaný, aby si mohol a mal zmysel písať, o financiách ani nehovoriac. Takto to funguje a preto potrebujeme (zvyčajne) „korektný“ predslov. Funkcia predslovu je tiež ochutnaním štýlu, ktorý niekomu môže nevyhovovať svojou anestetickosťou, či naopak poskytnúť intuitívne vodítka, ktoré dielo spočiatku súdia a zatracujú, čím šetria čitateľov čas, zrak a najmä psychiku. Víno úprimnosti je zvyčajne kalné a horké, mnohým môže chutiť ako skazené, čo môže byť spôsobené aj nečistotou pohára, do ktorého ho nalievajú. Preto sa netreba obávať autora bez prispenia čitateľa, naopak to však už nie je až také isté... Už klasici sa sťažovali, že nedokážu nájsť čitateľov, Nietzscheho proroci a blázni hýrili odpoveďami, no nedostalo sa im otázok, niektorí súčasní autori očakávajú (optimisti!) kritiku zo zábleskami imaginácie. Dočkajú sa! Posthumne... Svet prestal potrebovať oficiálnu cenzúru v okamihu zrodu demokracie, kedy lenivý a navyše často nezaslúženou slobodou a právnou opaterou vybavený intelekt zacítil závan industrializácie a s ňou spojenú masovosť pocitu, mienky, života, omylu a kritiky. Spoločnosť, v ktorej sa priamo či nepriamo trestá samostatné myslenie a poukazovanie na schátralú schránku inštitúcií či degeneratívnu funkciu autorít si možno nezaslúži pesimistický epitaf, ale práve naopak, ironické prehodnotenie, ktoré umožní niekoľkým v stáde stagnujúcich napredovať. Kto vystúpi na poslednú priečku rebríka, prestane ho potrebovať, v absolútnej hodnote pragmatizmu presne ako ten, ktorý sa neodvážil ani na tú prvú. Zatratenie i kritika, pochvala či polemika nie sú v súčasnej ére rekontextualizácií pre autora odmenou či trestom, sú predovšetkým odrazom smerom k čitateľovi. Odpoveďou na jeho nevyslovenú otázku, či dokáže ešte plávať medzi riadkami, alebo je mu súdené utonúť v reprezentácii, je upretý pohľad orla a hada...
Na sklade 1Ks
2,48 €
8,25 €
dostupné aj ako:
Lacná kniha Antieseje a myšlienky (aktualita dneška) (-70%)
Úvody a predslovy zvyčajne hýria frázami v zmysle objektivity, snahy, pokusu a omylu, aby sa už na začiatku zavďačili pochopeniu čitateľa a pomaly, idiosynkreticky, povedal by klasik, ho vhlbovali do svojho vhľadu (ak tam skutočne nejaký je!). Nakoniec by mal čitateľ zvolať: „Ó áno, zlepšil som si rozhľad, viem myslieť a cítiť ako autor!“ Tento pocit nebeských výšin je predtvorený, vyumelkovaný s väčšou či menšou dávkou úprimnosti autora, ktorý sa svojím počinom navonok odhaľuje, vnútorne však uzatvára. Quid pro quo, milý autor, skloň sa, aby si bol čítaný a buď čítaný, aby si mohol a mal zmysel písať, o financiách ani nehovoriac. Takto to funguje a preto potrebujeme (zvyčajne) „korektný“ predslov. Funkcia predslovu je tiež ochutnaním štýlu, ktorý niekomu môže nevyhovovať svojou anestetickosťou, či naopak poskytnúť intuitívne vodítka, ktoré dielo spočiatku súdia a zatracujú, čím šetria čitateľov čas, zrak a najmä psychiku. Víno úprimnosti je zvyčajne kalné a horké, mnohým môže chutiť ako skazené, čo môže byť spôsobené aj nečistotou pohára, do ktorého ho nalievajú. Preto sa netreba obávať autora bez prispenia čitateľa, naopak to však už nie je až také isté... Už klasici sa sťažovali, že nedokážu nájsť čitateľov, Nietzscheho proroci a blázni hýrili odpoveďami, no nedostalo sa im otázok, niektorí súčasní autori očakávajú (optimisti!) kritiku zo zábleskami imaginácie. Dočkajú sa! Posthumne... Svet prestal potrebovať oficiálnu cenzúru v okamihu zrodu demokracie, kedy lenivý a navyše často nezaslúženou slobodou a právnou opaterou vybavený intelekt zacítil závan industrializácie a s ňou spojenú masovosť pocitu, mienky, života, omylu a kritiky. Spoločnosť, v ktorej sa priamo či nepriamo trestá samostatné myslenie a poukazovanie na schátralú schránku inštitúcií či degeneratívnu funkciu autorít si možno nezaslúži pesimistický epitaf, ale práve naopak, ironické prehodnotenie, ktoré umožní niekoľkým v stáde stagnujúcich napredovať. Kto vystúpi na poslednú priečku rebríka, prestane ho potrebovať, v absolútnej hodnote pragmatizmu presne ako ten, ktorý sa neodvážil ani na tú prvú. Zatratenie i kritika, pochvala či polemika nie sú v súčasnej ére rekontextualizácií pre autora odmenou či trestom, sú predovšetkým odrazom smerom k čitateľovi. Odpoveďou na jeho nevyslovenú otázku, či dokáže ešte plávať medzi riadkami, alebo je mu súdené utonúť v reprezentácii, je upretý pohľad orla a hada...
Na sklade 4Ks
2,48 €
8,25 €
dostupné aj ako:
Básne 2011
Tretí ročník literárnej súťaže Básne 2011 Asseco Solutions
V súťaži poézie organizovanej občianským združením literarnyklub.sk sa v roku 2011 zúčastnilo 152 autorov. Pri
hodnotení sme medzi súťažnými príspevkami našli veľa začiatočníckych a slabých pokusov o poéziu, ktoré sme
nemohli odmeniť inak, iba známkou 0. Aj preto bola práca porotcov v prvom kole takým ťažkým čítaním, možno až
depresívnym, lebo nízka úroveň prevládala. Ale do druhého kola postúpili najlepší autori, z ktorých sa už vyberalo
ľahšie, lebo poskytovali lepší obraz tejto súťaže. Boli tam už príspevky na úrovni, aká sa vyskytuje bežne v rubrikách
uverejňujúcich poéziu v literárnych časopisoch. Pravda, špička sa aj tu vyberala ťažko. Traja porotcovia nemali vždy
jednotné názory, každý hodnotiteľ je poplatný predovšetkým svojmu umeleckému vkusu, čo v hodnotení poézie je
zvlášť markantné. Pri číselnom hodnotení nám však vyšlo číslo 66, na ktorom sme sa mohli dohodnúť bez väčších
problémov. Znamenalo najlepší príspevok. To bol víťaz. V hodnotení troch porotcov tento príspevok dostal dohromady 9
bodov. Úlohou predsedu poroty zostalo potom iba určiť poradie príspevkov, ktoré dostali po 8 bodov (traja) alebo 7
bodov (štyria) i 6 bodov (dvaja).
Poradie 10 najlepších môže byť publikované v zborníku.Traja porotcovia - Ján Milčák, Marián Andričík a ja - sme boli v
telefonickom spojení, takže výsledok je prejavom ich dohody.
S hodnotením poézie bývajú problémy aj preto, lebo sa ťažko zisťuje a určuje jej hodnota. Ľahšie by to išlo, keby
intenzita literárneho zážitku bola objektívne merateľná. Hodnotitelia sa musia sústrediť na vlastný zážitok, ťažko
merateľný, príde tu na rad kvalifikovaný odhad.
Tri výsledky sa potom porovnajú. Subjektivita je rozhodujúca pri vnímaní poézie, a teda aj pri jej hodnotení. Našťastie,
očareniu sme všetci otvorení.
Poézia si vyžaduje byľku čarovania, takú tú zázračnú zelinku, ktorá otvára tajné priestory. Básne, ktoré súťažili, sú
citlivé, vnímavé, súčasné, aj zodpovedné, ale iba zriedka prekročili zakázané pásmo obyčajného života. Pravda,
musíme byť vďační autorom, že na záznam svojho žitia používajú poéziu, že majú takú potrebu, možno poslanie, aby
vydali svedectvo, aký je súčasný svet vo vnútri človeka. V súťaži sú básne ľúbostné, poznávajúce – chystajúce
definíciu toho, čo tu vidia; je tu aj postava „chlapca v čiernej vetrovke“, ktorý sa chce v živote orientovať. Je tu aj dievča,
ktoré sleduje štádiá svojho otca, ktorými odchádza zo života, a čo po ňom zostáva. Sú citové krízy a zmätky, obraz
prírody (dva roháče, ktoré sa zrejme pária a jeden padne na zem), je tu svetlo, lístie stromov, víno, životná pozícia žien
a mužov, náboženské motívy ako kladná opozícia svetu, je tu aj záznam chladnúceho manželstva. To všetko
vyjadrené zväčša vo voľnom verši, ktorý je často neistý, ale sú tu aj dobre rýmované verše. A sú tu aj pekné obrazy
ozajstnej presnej poézie ako „keď sa prach vyzúval“. Alebo metaforické vyjadrenie psychickej situácie „otváraš oči,
opäť ich obliekaš do ťažkých šiat tváre, ktoré nikdy nezahalia dosť“. Je tam aj pekné dievčenské gesto „Plávala,
jednou rukou odháňala kvapky z tela“. Tieto miesta vo veršoch si veľmi vážim, vidím, že (niektorí) mladí autori vedia
vytvoriť, nájsť v sebe veľký obraz hodný vyjadrení, aké nachádzame u veľkých básnikov.
Poézia je bezbranný zápas so svetom, má slabé zbrane, holé ruky, ale veľkú, hlbokú dušu.
Ján Buzássy, predseda poroty 3. ročníka
Na sklade 1Ks
5,23 €
5,50 €