Hľadanie: Sarahin hriech
zobraziť:
Lekcie z nenávisti, 2. vydanie
Po tom, ako ju vyhodí zbitú na ulicu uprostred výnimočne studenej marcovej noci jej mafiánsky manžel Miro, zostane Irena Vikárová odkázaná na pomoc svojho dávneho milenca Sveťa. Vplyvný Miro jej ale znemožní, aby si našla prácu, a tak je na neurčitý čas nútená prijať neslušný návrh svojho právnika Alexa. Irena sa dáva dokopy, aby zosnovala pomstu manželovi. To jediné jej totiž zostalo. Ľahko erotický príbeh s detektívnou zápletkou o tom, ako sa z nešťastia zrodí chuť po pomste, ako zaslepenosť pomstou prináša hriech, a ako aj napriek hriechu vznikne láska, lebo láska má vlastné pravidlá, a môže sa zrodiť aj pri Lekciách z nenávisti.
dostupné aj ako:
Cesta pútnika
Úplne nová nádherná edícia tejto svetoznámej alegórie, ktorú v popularite na svete predbieha len Biblia. Toto dielo opisuje cestu manželov - Kresťana a Kresťanky - z Mesta skazy do Nebeského mesta. Ide o nádherný obraz cesty spasenia - od vnútorného boja a usvedčenia z hriechu v duši hľadajúcich vyvolaných posolstvom Biblie, cez ich obrátenie sa celým srdcom ku Kristovi a nájdenie pokoja a zmierenia s Bohom, až po ich následné putovanie životom rôznych skúšok, ktorým čelia všetci zachránení veriaci, a ich slávny vstup do Nebeského mesta k milovanému Spasiteľovi.
,,Hriech sa musí zmyť krvou Spasiteľa a nie prikryť pláštikom náboženstva.,,
C. H. Spurgeon
Vízia nádeje
Ukázalo sa, že naše prvé voľby boli hlbokou duchovnou udalosťou, vrcholnou náboženskou skúsenosťou, skúsenosťou premenenia. Vybojovali sme veľkolepé víťazstvo nad nespravodlivosťou, útlakom a zlom. Boli sme tam — ľudia, ktorí ako predmet verejnej politiky boli zámerne jeden od druhého odtrhnutí — a vyhlasovali sme, že ľudské spoločenstvo, priateľstvo, smiech, radosť, láskavosť boli pre nás ako pre jeden národ nemožné. Sme tu, pochádzame z rôznych kmeňov a hovoríme rôznymi jazykmi. Sme z odlišných kultúr a vyznávame absolútne neuveriteľné náboženstvá, ale stávame sa jedným národom. Uveril by niekto niekedy, že je to možné? Len v roku 1989 sa polícia vyhrážala, že použije ostré náboje, aby rozohnala ľudí, ktorí protestovali proti pobrežnému apartheidu. V roku 1989 boli pripravení zabíjať, aby udržali apartheid a pláže len pre belochov. A o pár rokov neskôr bol z nás národ, ktorý si zvolil za prezidenta Nelsona Mandelu. Tento muž, ktorý sa dvadsaťsedem rokov trápil vo väzení a ktorého hanobili ako teroristu, sa nakoniec stal jedným z morálnych vodcov sveta. (Desmond Tutu)
Osídlenie Ostrihomskej stolice v stredoveku
Podobne ako predchádzajúce diely tejto edície, venujúce sa Novohradu a Tekovu, sa aj región, prezentovaný v tejto knihe, dá bezpochyby zaradiť k tým, ktoré sa v dielach doterajších slovenských historikov prakticky neskúmali. Ostrihomská stolica, i napriek tomu, že rozlohou patrila medzi najmenšie v celom Uhorsku, pritom hrala dôležitú úlohu nielen v rámci dejín podunajského priestoru, ale s Ostrihomom ako sídlom uhorského prímasa, ostrihomského arcibiskupa, a jedným z trojice miest, ktoré tvorili tzv. medium regni (centrum kráľovstva), aj v dejinách celého dnešného Slovenska.
Kniha tak prináša v slovenčine vôbec po prvýkrát spracované dejiny hradného kopca, kde na mieste starej rímskej pevnosti a – vzhľadom k pomenovaniu Střěhom zrejme aj veľkého slovanského hradiska – vzniklo najprv sídlo najstarších Arpádovcov, kde sa narodil prvý uhorský kráľ Štefan, a neskôr cirkevné centrum s veľkolepou katedrálou, sídlom prvej uhorskej arcidiecézy.
Rovnako sú spracované aj dejiny pôvodného sídla na brehu Dunaja, tzv. kráľovského mesta Ostrihom, ohraničeného veľkou vodnou priekopou, tiež „Nového Mesta“, ktoré ako protiváhu dal priamo pod hradom postaviť arcibiskup, a ďalších dedín a mestečiek nielen pred a za spomínanou priekopou, ale aj v širšom okolí Ostrihomu, tak v naddunajskej (územie dnešného Slovenska), ako aj zadunajskej časti územia stolice.
Cieľom práce bolo na základe primárnych prameňov a ich edícií zostaviť čo najdetailnejšiu sídliskovú mapu regiónu. Kniha ďalej opisuje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či jeho cestnú sieť. Hlavnú kapitolu tvorí prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnej slovníkovej forme zhrnuté dejiny sídelných jednotiek, ktoré ležali na území Ostrihomskej stolice.
Samostatné podkapitoly a heslá patria kláštorom a pre tento región špecifickým kolegiátnym kapitulám (v celkovom počte 12), ako aj hradom a hrádkom, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 5.
Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 132 základných a ďalších 14 sporných lokalitách. Celkovo 8 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, a 2 sídla mali dlhodobejší mestský charakter.
Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej miestnej šľachty v celkovom počte 56 šľachtických rodov (bonusom je potom zoznam obyvateľov kráľovského mesta Ostrihom), za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie.
Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Ostrihomskej stolici vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.
Osídlenie Komárňanskej stolice v stredoveku
Predkladaná práca je pokusom o rekonštrukciu sídelných pomerov v stredovekej Komárňanskej stolici, ktorá – podobne ako predchádzajúce spracované stolice
Novohrad, Tekov a Ostrihom – patrí k tým historickým regiónom, ktoré doposiaľ nemajú spracovaný podrobný prehľad stredovekého osídlenia v celom časovom rozsahu, a to nielen v slovenčine, ale ani v maďarčine či inom jazyku.
Kapitola o cirkevnej organizácii v stručnosti rozoberá jej základnú štruktúru z pohľadu geografie. Ďalej obsahuje chronologicky radený zoznam prvých zmienok o jednotlivých kostoloch, ktorého súčasťou je aj detailný prehľad záznamov v súpise pápežských desiatkov z obdobia 1332 – 1337. Nasleduje kapitola o hospodárstve, rekapitulujúca zmienky o baníctve, lesníctve, mlynárstve, rybárstve, trhoch a vinárstve.
Samostatná podkapitola je následne venovaná infraštruktúre, a to konkrétne cestám a k nim patriacim mostom, mýtnym miestam a prievozom či prístavom.
Hlavnú kapitolu predstavuje prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnosti zhrnuté dejiny jednotlivých sídiel, ktoré sa nachádzali na v úvode definovanom území.
Samostatné podkapitoly patria kláštorom (5 lokalít), ako aj hradom a hrádkom, ktoré sú v písomných prameňoch zachytené v počte 3.
Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 245 základných a ďalších 34 sporných lokalitách. Celkovo 9 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, ale ani jedna nemala dlhodobejší mestský charakter.
Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej miestnej šľachty v celkovom počte 106 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie.
Záver tvorí dvojjazyčné zhrnutie, bibliografia a indexy latinských názvov komárňanských sídiel, ako aj geografických názvov mimo Komárňanskej stolice.
Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy. Vypálenie mesta v roku 1849
Lučenca už neni viac! Týmto lakonickým konštatovaním sa začínal jeden z dobových článkov v Slovenských novinách v auguste 1849. Len niekoľko dní predtým zažili obyvatelia Lučenca tretí požiar vo svojej histórii, pri ktorom mesto ľahlo popolom. Nebol to požiar zapríčinený nešťastnou náhodou. Bol to brutálny koniec, fatálny následok krutých činov. Násilie plodilo násilie, kým 8. augusta 1849 nevyvrcholilo tragédiou.
Pri príležitosti 170. výročia čierneho dňa pre Lučenec predkladá autorka (bývalá riaditeľka Okresného archívu v Lučenci a súčasná kronikárka mesta) publikáciu, ktorá osvetľuje príčiny nešťastia, jeho priebeh i následky. Širokej verejnosti tým sprístupňuje doteraz roztrúsené a spravidla len v maďarskom jazyku dostupné originálne opisy a dobové dokumenty.
Mesto toto nemá ani podobu mesta.
Na sklade 1Ks
5,69 €
5,99 €
O poznateľnosti Boha
Predkladaný Scotov text sa explicitne nevenuje metafyzike - zaoberá sa prirodzenou poznateľnosťou Boha, no predsa sa v ňom nachádzajú miesta, ktoré majú filozofickú relevanciu. Centrálnou pre Scotovo chápanie metafyziky je jeho náuka o jednoznačnosti pojmu "súcna ako súcna", ktoré je zároveň predmetom metafyziky a adekvátnym predmetom ľudského rozumu. V rámci teologického kontextu, ktorým je prirodzená poznateľnosť Boha, Scotus najprv "zostupuje" k metafyzike a určeniu jej predmetu, čo je identické s určením adekvátneho predmetu ľudského rozumu, a potom "vystupuje" k teológii. Teológia teda predpokladá poznanie metafyziky, lebo pojmy "súcno" (ens) a "nekonečný" (infinitum) sú poznateľné v rámci metafyziky. Metafyzické poznanie tu slúži ako báza zmysluplnosti teologického diskurzu.
Scotovo chápanie metafyziky, ktoré spočíva na jednoznačnosti pojmu súcna ako takého, reaguje na aristotelovsko-tomistickú tradíciu chápania metafyziky v jej dvojakej onto-teologickej dimenzii a najmä na náuku Henricha z Gentu. Obe myšlienkové koncepcie sa zakladali na analogickom chápaní pojmu súcna ako takého, ktoré Scotus podrobil kritike.
Boží ľud v hlbinách noci
Na Tel Abib v regióne Nippur znova zostupuje noc. Ako každý večer, aj teraz sa judskí zajatci zhromažďujú okolo ohňa. Celý deň pracovali na kanáloch tejto rozľahlej nížiny zvlažovanej Eufratom. Teraz sú spolu, ďaleko od svojich strážcov, ďaleko od ľudí „s rečou nejasnou... a brblavým jazykom“ (Iz 33, 19). Je to čas úľavy a spolupatričnosti. Sedia v kruhu a dívajú sa do ohňa. Mlčia. Všetko majú spoločné: únavu, hanbu, nenávisť, nádej. Najmä nádej. Ich život je teraz tragicky zjednodušený – ostáva im len čakať...
Vyznanie viery a Otčenáš
Významný teológ v tomto diele prináš nový prístup k výkladu Vyznania viery a modlitby Otčenáš. Jeho prístup cez teológiu, filozofiu, históriu i umenie je jedinečným spôsobom odkrývania bohatstva a inšpiratívnosti týchto dvoch textov.
Stručný úvod do kníh Starého zákona
Ako upozorňuje aj názov tejto knižky, ide len o stručný úvod do starozákonných kníh. Avšak aj napriek tomu sme v tomto slovenskom vydaní pôvodný text rozšírili o niekoľko citátov z kníh Starého zákona...
Bonaventúra z Bagnoregia
„Keby sa ma opýtali, ktorý zo slávnych učiteľov je mojím najobľúbenejším, bez váhania poviem Bonaventúra, pretože jeho náuka je pevná, istá, posvätná, pokojná a nábožná. Okrem toho niet v nej zvedavosti, pretože nakoľko sa to dá, nemieša cudzie, svetské, dialektické či fyzické náuky, zastierajúc ich teologickými výrazmi, ako to robia mnohí, ale keď sa snaží osvietiť rozum, dbá predovšetkým na svätosť a nábožný cit.“ (Jean Gerson, kancelár Parížskej univerzity, 1363 — 1429)
O primknutí sa k Bohu
I keď spis O primknutí sa k Bohu (De Adhaerendo Deo) sa vždy pripisoval Albertovi Veľkému, mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že ho nemohol napísať v jeho konečnej podobe. Svedčia o tom aj myšlienky a implicitné odkazy na autorov, ktorí žili po ňom. Je pravdepodobné, že neskorší anonymný autor prepracoval a rozšíril pôvodný text, ktorý môže pochádzať od Alberta (prvých deväť kapitol). Tento spis sa zaraďuje medzi klasické diela západnej mystiky (a jej tradície via negativa).
O umení, kultúre a spoločnosti
František Xaver Šalda (1867 – 1937) po zanechaní štúdia práva vyštudoval fi lozofi u a prednášal románske literatúry na Karlovej univerzite v Prahe. Pôsobil aj ako literárny kritik, spisovateľ a novinár. Publikoval vo viacerých časopisoch, v ktorých sa venoval otázkam literatúry, umenia, kultúry a politiky. Bol spoluautorom Manifestu Českej moderny (1895) a považuje sa za zakladateľa českej modernej kritiky. Od roku 1925 vydával časopis Tvorba a v rokoch 1928 – 1937 Šaldův zápisník, kde publikoval svoje umeleckokritické eseje. Medzi jeho najznámejšie diela patria Boje o zítřek (prvé vydanie r. 1905) a Duše a dílo (1913).
Pútnici a bojovníci
Musel niesť veľký smútok v srdci a musela sa triasť ruka pisára, ktorý zapísal do prastarých letopisov tieto slová: " Potom prišlo iné pokolenie, ktoré už nepoznalo mocné skutky Jahveho. I robili synovia Izraela, čo bolo zlé v očiach Jahveho, a slúžili baalom a aštarám, chodili za inými bohmi, bohmi okolitých národov, a klaňali sa im. Tu vzbĺkol hnev Jahveho proti nim a vydal synov Izraela do rúk lupičov a okolitých nepriateľov." Bola to doba, ktorá si žiadala mimoriadnych hrdinov, a keby ich nebola našla, všetko by pokryla temnota zabudnutia. Ale či jestvuje doba, ktorá by nepotrebovala hrdinov?
Františkánski svätí na každý deň
To, čo svätý František vytvoril v Spoletskom údolí, žije zo storočia na storočie v tisícich formách, s tou istou rytierskou, trubadúrskou a hrdinskou svätosťou. Tak ako svätý František vytvoril zo svojho života báseň, aj františkánske dejiny sú básňou bez konca, básňou, ku ktorej každé storočie pridáva svoj vlastný spev, nie klasickej podoby, ale v rôznosti rytierskych básní. (Agostino Gemelli)
O láske Ježíša Krista
Ježiš Kristus je svojou láskou jedinečným sprievodcom človeka, pretože mu lásku nielen dáva, ale jej umožňuje aj prejaviť sa.
Kristus našiel lásku v hĺbke ľudskej duše a tým ju urobil silnou a voviedol do jasného svetla Ducha, kde ju chce nakoniec prijať vo všeobjímajúcej láske. V tejto štúdií sa chceme pokúsiť spolu s Jánom Dunsom Scotom, františkánom a učencom,viac pochopiť a prijať tento neobyčajný život Ježiša Krista.