Krasojazdkyňa

---

Neviem, kto je môj otec. Možno to nevie ani mama. Nepoznala som môjho deda. Nemala som brata ani strýka. V našej rodine sa muži normálne nevyskytovali. Iba mužské návštevy. Napríklad sused z piateho. Čo k nám chodil hrať žolíka. Keď som sa naučila rozprávať a môj mozoček šliapal na plné obrátky, opýtala som sa na deda. Babča sa vtedy záhadne usmiala a vytiahla fotku z šuflíka. Bol na nej vysoký pán s malými, čiernymi fúzikmi pod nosom. Mal mastné vlasy. V ruke držal klobúk. Opierala sa o neho mladá žena s dvoma čiarkami namiesto obočia. Aj ona mala klobúk. Zdobili ho nádherné kvety. Babča povedala, že môj dedo bol veľký fešáčisko a ešte väčší kurevník. "A kde je teraz?" pýtala som sa. Vzala ma za ruku. Otvorila svoju skriňu a spoza kabátov vytiahla akúsi nádobu: "Tu!" Veľmi dlho som nádobu skúmala, ale babka mi ju nedovolila otvoriť. "Nechajme deda odpočívať", vzdychla a schovala ho za staré, naftalínom páchnuce čipky. Večer som zaspávala a predstavovala si, ako v urne, v malinkej posteli, chrápe malilinký pán v klobúku. Náš život bol srandovný. Babča hlavne varila, hrala karty so susedmi, pila barackovicu a kritizovala moju mamu. Vravievala, že má namiesto mozgu klitoris. Predstavovala som si, že má v hlave nejakú krásnu kvetinu.
menej