Mŕtve dievča neklame

Práve som dočítala poslednú stranu, práve som túto knihu zatvorila..Neviem, ako mám vyjadriť to, čo momentálne cítim.. Je toho veľa, takže to bude asi dlhá recenzia..<br>Túto knihu by som nechala zaradiť medzi povinnú literatúru, ktorá sa zvykla ,aspoň za mojich čias, čítať na základnej a strednej škole.<br>Mali by si ju prečítať všetci tí, ktorí sa cítia byť niečo viac, ako ich spolužiaci, priatelia, hocikto z ich okolia.<br>Mali by si ju prečítať všetci tí, ktorým je od takých ľudí ubližované.<br>Mal by si ju podľa mňa prečítať každý.<br>Rozhodne by som túto knihu nekategorizovala ako "Young adult", práve naopak by som ju odporučila hlavne nám, dospelým, pretože sme to my, kto zvykne prehliadnuť fakt, že, poviem to tak, ako to je, sa mládež rozhodne seknúť so všetkým, so svojim životom.. Máme toho toľko vo svojich vlastných, dospelých, životoch, že sa nám prrblémy dospievajúcich zdajú banálne, niekedy dokonca smiešne. <br>-Veď nešťastnú lásku zažil každý..<br>-Veď klebety kolovali aj o nás.. <br>-Veď na párty sa zvykne piť a potom ľudia robia hlúposti, ale o tom je mladosť, treba sa poučíť z vlastných chýb... a podobne..<br>Nie!!! Sú medzi nami aj takí ľudia, ktorí sa cez takéto veci nevedia preniesť sami a potrebujú pomoc. Hlavne tú psychickú, pretože každá myšlienka na ukončenie vlastného života začína v hlave..<br>Určite odporúčam prečítať, aj keď seriál bol lepší a som rada, že ho o zopár vecí "vylepšili"..<br>A za mňa, všímajme si ľudí okolo seba, snažme sa ich nezraňovať, buďme k sebe lepší.. Buďme ľudia

Milujem ale neznášam tuto knihu. Odporúčam aby si to každý precital!

Jandy Nelson: Dám ti aj slnko<br> Netradičný román na mňa hlboko zapôsobil. Dvojčatá Jude a Noe rozprávajú príbeh, každý zo svojho pohľadu. Majú trinásť rokov a odmalička sú pre seba všetkým, dávajú si pomyselné dary, napr. nebeské telesá. Slnko je najväčší dar. Obaja majú výtvarné nadanie, zdedené po matke. Viac sa prejavuje Noe, neustále kreslí, maľuje, niekedy len v myšlienkach a komentuje svoje diela, dáva im názvy. Výtvarné videnie autorky je výrazné. Noe sa pripravuje na prijatie na umeleckú školu, zhromažďuje si práce na predloženie pre komisiu. Jude robí sochy z piesku, ktoré sú vynikajúce, ale pominuteľné, viac si užíva, že je krásna, výstredná a chodí s chlapcami. Pretekajú sa o priazeň matky. Dej sa rozbieha pomaly a je tajomný, rodinné vzťahy s otcom nie sú už dobré, Noe chce skočiť z útesu.<br> Potom nastane skok v deji. Všetko sa rúti a majú šestnásť rokov, matka je mŕtva. Na umeleckej škole študeje Jude a Noe tajne sleduje vyučovanie kreslenia cez okno školy. Jude svoju krásu veľmi dôsledne skrýva a Noe skrýva zase to, že je gay, zamilovaný do chlapca, ale láme dievčenské srdcia a je partyboy. Čo sa vlastne stalo? Odteraz je dej jasný a strhujúci. Pre mňa je to najlepšia kniha pod slnkom, (ktorú som doteraz čítala).

Robert van Gulik: Lakový paravan <br>Detektívne príbehy, v ktorej hlavná postava, sudca Ti, je skutočná historická osobnosť a príbehy sú vymyslené, pričom sú veľmi autentické. Dávajú tušiť, že autor sa dobre orientuje v starovekej Číne a je na tú tému odborník. Sudca Ti je vysokopostavený človek vo svojom prostredí, spravodlivý sudca a ľudské slabosti vie pochopiť, vie, ako rozmýšľajú a preto vždy odhalí páchateľa zločinu. Nielen prostredie je presne a výstižne opísané, ale aj psychológia postáv, ich pováh a činov. <br>Konkrétne v tomto príbehu je sudca Ti na dovolenke a musí ostať inkognito, aby prípad mohol riešiť. Totiž zavraždili manželku okresného sudcu a on navštívi svojho starého kolegu Tenga v prestrojení. Tu ho zaujme vysoká zástena z červeného laku, paravan, ktorý je pomaľovaný štyrmi obrazmi, ktoré sa zhodujú aj s rozhodujúcimi obdobiami jeho života. Ďalší dej nebudem prezrádzať, veď je to detektívka a veľmi pútavá. Mňa zaujala kniha, aj konkrétny tento príbeh, ale vlastne aj ostatné príbehy z pera van Gulika.

Je zvláštne, že keď som túto knihu prečítala, nebola som ani smutná, ani dojatá. Bola som nahnevaná. Na hlavnú hrdinku, na jej okolie, na ľudí všeobecne. <br>Samozrejme, autor odviedol dobrú prácu, od samotného nápadu až po spôsob, akým podal neodvratnú pravdu o našich životoch. Nielen o tom, čo sa deje medzi tínedžermi, ukázal pravdu o tom akí sú ľudia. Dal do popredia to, že málo premýšľame o tom čo hovoríme a to bez ohľadu na to, komu to hovoríme. Opäť sa vracia k starej múdrosti, že slová dokážu zraniť viac ako facka. <br>Túto drobnú knižočku, ktorá sa vojde do kabelky či ruksaku, by som odporučila veľmi širokému publiku, no najmä tým, ktorí toho veľa narozprávajú. Od študentov po učiteľov, od tínedžerov po dospelákov. Verím tomu, že každá kniha má v čitateľovi niečo zanechať a táto je na tom so svojím posolstvom veľmi vysoko na to, že je to beletria zväčša pre dospievajúcu mládež. Ja osobne som si po prečítaní začala dávať pozor na jazyk a premýšľať o tom ako môže moje slová zobrať ten druhý. Keby sme to takto začali robiť všetci, bolo by menej takých ľudí ako bola Hannah. A keď sme už pri nej, odporučila by som túto knihu aj tým, ktorí sa cítia na okraji spoločnosti a prídu si zbytoční. VŽDY je treba sa ozvať, keď nás niečo trápi, pretože VŽDY sa nájde niekto, komu na nás záleží a kto nás vypočuje a pomôže nám. Tak ako to bolo s Clayom a Hannah. <br>Suma sumárum, je to jednoduché čítanie, ktoré v čitateľovi vyvolá množstvo emócii i otázok a zanechá silné mravné ponaučenie. <br>

Veľmi zaujímavý nápad, takýmto spôsobom vyrozprávať príbeh. No ani jeden dôvod, dokonca ani všetky dorhomady neboli take vážne, aby človek spáchal samovraždu. V tom veku to človek možno vníma ináč, ale pre mna robil obyčajný príbeh dievčaťa, ktorému sa prihodili pár nepríjemných veci. No je smutne, že si nikto nevšimol, či sa s Hannah deje, aj keď to skryvala.