Divadelný Ústav Bratislava

Zborník príspevkov z konferencie Divadlo a tridsať rokov samostatnej Slovenskej republiky – Ako sme sa hľadali, ktorá sa konala 15. a 16. novembra 2023 v Divadelnom ústave. Autorom úvodu nazvanom Nejubilejné poznámky je historik Ivan Kamenec. Okrem iného v ňom píše: „Možno, že je to paradox, no zatiaľ viac informácií o okolnostiach a súvislostiach vzniku dnešnej Slovenskej republiky prináša nie odborná historická spisba, ale memoárová literatúra, individuálne spomienky (hoci nie vždy vierohodné) aktívnych alebo iba pasívnych súčasníkov daných udalostí. Dôležitým, hoci historikmi dosť zanedbávaným alebo podceneným prameňom sú aj umelecké diela spisovateľov, filmárov, divadelníkov. Pravdaže, v takýchto prípadoch treba rešpektovať prípustnú mieru umeleckej licencie a tolerancie, ktorá nám historikom niekedy chýba. Nemožno totiž požadovať od umeleckého diela, aby opakovalo či nahrádzalo odbornú historickú publikáciu ani učebnicu dejepisu. Je to úplne iný literárny žáner so svojím špecifickým, no mimoriadne dôležitým poslaním, ktorý viditeľne prevyšuje vplyv odbornej historiografie na širšiu verejnosť.“ Teatrológovia a teatrologičky, kultúrne manažérky a riaditeľky inštitúcií vo svojich príspevkoch poukazujú na realitu vzťahu divadiel a zriaďovateľov. Iné príspevky zas na to, ako umelci reflektujú žitú realitu po roku 1993 a vyvíjajúci sa vzťah k národnej identite aj k bratskému českému národu. Zborník obsahuje jedinečné state o tvorbe divadiel (Divadlo Pôtoň Bátovce, Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi, Divadlo Lab VŠMU) o festivaloch (Divadelná Nitra, Nová dráma/New Drama), ale aj o konkrétnych tvorcoch. O svojom divadelnom uvažovaní píšu aj súčasný slovenský režisér a režisérka.

O vine a treste nad pokazenou polievkou Tri bezmenné postavy, žena, otec a dcéra, sedia za jedálenským stolom a už niekoľko dní obedujú to isté: pokazenú polievku – na iné nemajú. Pri rodinnom obede panuje neznesiteľné dusno, v ktorom graduje vzájomné obviňovanie, aké poznáme z rodinných melodrám, búcha sa po stole kropenom matkinými slzami. Otec tyran, zúfalá bezbranná matka a dospievajúca dcéra ako obeť večnej vojny medzi mužom a ženou... Pri tomto stole chýba druhá dcéra, ktorej sa z tohto rodinného pekla podarilo uniknúť. Štvrtou postavou hry je muž v úlohe svedomia postáv. Ten vstupuje do hry, dej zastavuje a vracia ako režisér, pohybom prsta po akomsi imaginárnom tablete; postavy hry si potom vymieňajú úlohy, on sám sa stáva jednou z nich… a postupne sa ukazuje, že úvodná „rodinná konštelácia“ nie je čierno-biela. Takto svoju hru Polievka „zamiešal“ maďarský dramatik a herec Tamás Varga (1976). Jeho text je súčasťou rovnomennej trilógie, knižného debutu absolventa hereckej akadémie v srbskom Novom Sade, ktorý ako herec, pedagóg a kultúrny pracovník pôsobil v maďarskom prostredí, v Srbsku i Rumunsku a v súčasnosti je umeleckým šéfom Udvari Kamaraszínház v Budapešti (Dvorné komorné divadlo). „Vo svojich hrách sa väčšinou zaoberám sebapoznávaním, posúvaním vnútorných hraníc a odhaľovaním skrytých motivácií, ktoré nás poháňajú,“ hovorí autor, ktorý sa podľa vlastných slov vždy usiluje vystúpiť z rámca zaužívaných riešení a pre svoje hry hľadá netradičné formy. „V týchto textoch nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá,“ píše o Vargovom retrospektívnom postupe dramaturg Tamás Oláh. „Hoci na začiatku všetko pôsobí jasne, zrozumiteľne a logicky, s približujúcim sa záverom sa objavuje čoraz viac nezvyčajných, zdanlivo nepochopiteľných prvkov a nečakaný zvrat napokon úplne reinterpretuje predchádzajúce akčné momenty. Ústrednou kategóriou trilógie Tamása Vargu je zločin a trest. Jeho protagonistami sú každodenné postavy, ľudia s prehreškami, s ktorými nás autor konfrontuje až v závere. Texty trilógie sú vzrušujúcimi vrcholmi súčasnej maďarskej dramatickej literatúry,“ konštatuje Oláh.

Každý diskurz o akomkoľvek type divadla v čase a v priestore sa dnes môže beztrestne odvolávať na jednu alebo druhú, na jednu aj druhú postavu z tejto trojice. Aristotelove kategórie predstavujú súčasť tohto spoločného obrazu, pôsobia na divadelný etnocentrizmus a ich starobylosť ich posvätila; namiesto toho, aby sme ich používali len ako koncepty súvisiace so systémom istého spôsobu myslenia, používajú sa ako nadčasové pravdy, ktoré navždy uviazli na svetových divadelných scénach. Ako pochybovať o jestvovaní katharsis, mimésis alebo mythos (prekrstená fabula)? Znamenalo by to pochybovať o nás samých.

Zbierka súčasných ruských hier nadväzuje na pôvodné prekladové publikácie Nemecká dráma, Maďarská dráma a Srbská dráma, ktoré vyšli v edícii Divadelného ústavu Bratislava Nová dráma / New Drama, v rámci medzinárodného projektu Európska dielňa prekladu. Výber z vynikajúcich textov súčasných ruských autorov v preklade Evy Maliti-Fraňovej a Romany Maliti dopĺňa štúdia renomovaného divadelného kritika a publicistu, redaktora The Moscow Times Johna Freedmana. Publikácia prináša výnimočné dramatické texty najvýznamnejších predstaviteľov mladej súčasnej drámy. Reprezentatívny výber je tematicky a žánrovo pestrý – od monológu masového vraha (Júl), cez drsný obraz života mladých ľudí v provinčnom meste (Poďme, čaká nás auto), mierne ironický, ale aj dojímavý pohľad na dokonalé celebrity mediálneho sveta (Letí), originálnu konfrontáciu súčasnosti s mytologickým príbehom (Kuchyňa) až po emocionálne silnú hru o komplikovanom vzťahu dcéry a matky v podobe takmer filmového scenára (Vĺčik). Ruská klasická, ale aj moderná súčasná dráma slovenských divadelníkov stále inšpiruje a fascinuje, je teda pravdepodobné, že sa i tieto hry dostanú na repertoár slovenských divadiel.