Elena Šimovičová

Úprimná a pravdivá spoveď psychiatričky, ktorá rekapituluje svoj život, keď sa dozvie o svojej krutej diagnóze. Píše o ľuďoch, s ktorými ju spája rodinné puto a o ľuďoch, s ktorými sa stretla na svojej životne púti.

V mojej mysli a pamäti sú uložené tisícky ĺudských príbehov. Je to spôsobené nielen mojim vekom, ale najmä mojou celoživotnou profesiou. Som psychiatrička, teraz už na dôchodku a možno práve preto a o to naliehavejšie defilujú pred mojim vnútorným zrakom životné osudy ĺudí, ktorých som spoznala či už v v rámci mojej profesie alebo v mojom civilnom živote. Akoby sa pýtali von, na svetlo. A mne sa konečne darí s niektorými z nich uzavrieť nepísanú dohodu o definitívnom skončení vnútorných dialógov s nimi. V písaní nachádzam akúsi katarziu svojej preťaženej mysle. S láskou a trochou zvedavosti vám ponúkam štyri príbehy veĺmi odlišných osobností. Medzi miliardami ĺudí nenájdeme dva identické ĺudské osudy ani v prípade jednovaječných dvojčiat. Spája ich však snaha hĺadať si svoje miesto na zemi. Prvý príbeh s názvom Keď večer hrá na teremine je o večnom boji Dobra a temného Zla. V druhom príbehu Záclona vám porozprávam o nezvyčajnej sile lásky medzi bratmi - dvojčatami. Tretím príbehom Marija vám chcem povedať, že hĺadanie vlastnej životnej cesty nekončí v mladosti. Trvá po celý život. A ten posledný? Nazvala som ho Vyrovnanie. Možno trochu autobiografie a trochu vízie? Prajem vám pekné chvíle pri čítaní!