Filmotras

Za siedmimi horami. Za siedmimi dolami. A ešte o poriadny kus ďalej, tam, kde sa končia všetky konce sveta, odkiaľ je všade ukrutne ďaleko, na čistinke uprostred čierneho lesa stojí chalúpka. Nestojí rovno. Krčí sa, lebo je už veľmi stará. V chalúpke sedia starký a starenka. Tiež sa krčia. Obaja majú po stotri rokov a navyše je v chalúpke dosť nízky strop. Sedia, sedia, z obloka hľadia, kedy-tedy pozrú jeden na druhého a vzdychnú. „Starí sme. Starí a skúsení,“ riekne starká. „Veru.“ Prikývne starký. „Všetko sme už videli. Už nás nič neprekvapí.“ Usmejú sa jeden na druhého a potom sa zasa zadívajú z okna a čas im pekne plynie. Čože je za oknom také zaujímavé? To, čo posledných stotri rokov o tomto čase. Sedmoro hôr a sedmoro dolín. Na nebi žmúria studené hviezdy. Do korún stromov sa ukladá spať vietor. Krajinu prikrýva snehová perina. „Počuješ?“ zašepká starenka. Podoprie si ucho kostnatou dlaňou a započúva sa do ticha. Starček už nemá taký sluch ako zamlada. Nakloní hlavu, natŕča obe uši k oknu: „Tuším čosi vŕzga.“ Starenka súhlasne prikývne: „To vŕzga sneh. Idú Vianoce.“ Kým Vianoce prejdú sedmoro hôr a dolín, zoderú sedmoro topánok a sedmoro čižiem. Keď vstupujú do chalúpky, nečudo, že sú mierne namrzené, páchnu kyslastým potom a vôbec sa netvária slávnostne. Ale starček so starenkou si za tie roky už zvykli. Pre nich pravé Vianoce vyzerajú takto.

V roku 1994 sa Jakub Ursiny presťahoval do bytu k svojmu otcovi Dežovi. Otec, v predtuche blížiaceho sa konca, s pocitom, že synovi musí odovzdať svoje životné poznanie, začal písať Jakubovi listy. Jakub túto výzvu opätoval a vznikol tak jedinečý dialóg medzi otcom a synom o najdôležitejších otázkach života i smrti, ktorá je vždy nebezpečne blízko . Listy síce putovali iba z jednej izby panelákového bytu do druhej, no naplnili svoj zmysel. Ivan Štrpka v predhovore ku knihe píše: “ V tých listoch prebieha nenásilný, ale zrejmý proces vzájomného stávania sa vedomým & milujúcim synom a otcom, úplnejším človekom.”

V príbehu Yora sa čitateľ prenesie do obdobia nasledujúceho tesne po udalostiach roku 1968, do navonok nevýrazných čias, keď sa akoby nič nedialo. Začala sa „normalizácia“ a národ sa vracia do stavu strachu a pretvárky. Stretávame mladú a šťastnú Emi, zľahka poletujúcu na obláčiku lásky a radosti zo života. Revolučný rok je ešte stále prítomný svojou blízkosťou, ale aj nenávratnosťou, každý hľadá spôsob, ako sa s ním vyrovnať. Emi, ktorá sa ešte nenaučila mlčať, v priateľských kruhoch kritizuje a otvorene politizuje. A zároveň sa učí ako prežiť v krajine, ktorej hranice sa hermeticky utesnili a jej obyvateľom zostáva potupne bezvýchodiskový život.

Vysoko vo vrchoch, hlboko v divočine, ďaleko od civilizácie, vyrástol Emil z Hôr. Žil sám, no nebol osamelý. Nič mu nechýbalo, nič ho nezlostilo, ani nevyrušovalo. Ale len dovtedy, kým zo záveja pred jaskyňou nezachránil skrehnutého osvetovo-propagačného pracovníka Horáca Huberta Halapartňu, ktorý mu z vďaky za záchranu života, a trocha aj z vypočítavosti (takí už osvetári bývajú), ukázal portrét tajomnej Princeznej s hrčou. Stačil jediný pohľad do Hrčandinych očí a Emil sa osudovo zaEmiloval. Odrazu mu v rodnej divočine začalo neznesiteľne chýbať čosi, čo dovtedy nepoznal láska. Pre lásku sú mladí muži ochotní riskovať rôzne nerozvážnosti a Emil nebol iný. Opustil divočinu, vydal sa s Horácom na cestu do civilizácie a ku koncu príbehu si dokonca obliekol nohavice.

Kniha je suborom textov, ktore sochar, ochranar, aktivista (ale aj vasnivy bicyklista) Marian Marko Huba pisal v devatdesiatych rokoch pre rozne dobove periodika, alebo ich formuloval v podobe prednasok, diskusnych prispevkov, rozhovorov ci otvorenych listov. Su vzacnym svedectvom, ze spolocenske a ekologicke problemy, ktore dnes tak intenzivne vnimame, boli pomenovane uz pred tridsiatimi rokmi. V Markovych textoch, v nenapadnych vyzvach a lamentoch, je vsak ukryty aj navod na prezitie, a to je to, co dnes potrebujeme. Graficky knihu vymyslel Palo Bálik a k tejto práci pristúpil presne tak, ako bolo potrebné - kniha o Ekológii a udržateľnosti života musí byť predsa sama príkladom. Okrem toho, že Palo vybral na tlač recyklovaný papier, odpad minimalizoval využitím čo najväčšej plochy obálky, prebalu a tela knihy. Rôzne texty Marka Hubu tak vytvorili neprerušovaný tok myšlienok.

TAkmer denníkové zápisky pozorovaní a myšlienok, citáty z kníh a výstrižky z novín, ktoré zaujali hudobníka a filmára Deža Ursinyho v rokoch 1990 až 1992.

Drsne a hutne napísaná dráma muža, ktorý cestou zo služobnej cesty zrazí vlastnú smrť.

Príbeh outsiderky, či desperátky Jolany Kohútovej, bývalej účastníčky povstania, sa odohráva na slovenskom vidieku v časoch kolektivizácie a je postavený na žánrovom pôdoryse klasického westernu: hlavný hrdina sa ocitá v nepriateľskom prostredí, podobne ako postavy Clinta Eastwooda lenže ten hlavný hrdina je žena. Navyše zasadená do komplexných historických súvislostí. Autor: Andrea Salajová (1974) vyštudovala scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Od roku 1998 žije a pracuje v Paríži. Vo francúzskom jazyku napísala dva romány: Eastern (2015) a En montant plus haut (Stúpajúc vyššie). Obe diela vyšli v prestížnom francúzskom vydavateľstve Gallimard, na slovensku je však Andrea Salajová neznáma. Slovenským čitateľom sa teraz dostáva do rúk jej druhá kniha, ktorú do slovenského jazyka preložila prekladateľka, poetka a filmová teoretička Mária Ferenčuhová.

Kniha je súborom textov, ktoré sochár, ochranár, aktivista (ale aj vášnivý bicyklista) Marián "Marko" Huba písal v deväťdesiatych rokoch pre rôzne dobové periodiká, alebo ich formuloval v podobe prednášok, diskusných príspevkov, rozhovorov či otvorených listov. Sú vzácnym svedectvom, že spoločenské a ekologické problémy, ktoré dnes tak intenzívne vnímame, boli pomenované už pred tridsiatimi rokmi. V Markových textoch, v nenápadných výzvach a lamentoch, je však ukrytý aj návod na prežitie, a to je to, čo dnes potrebujeme. Graficky knihu vymyslel Palo Bálik a k tejto práci pristúpil presne tak, ako bolo potrebné - kniha o Ekológii a udržateľnosti života musí byť predsa sama príkladom. Okrem toho, že Palo vybral na tlač recyklovaný papier, odpad minimalizoval využitím čo najväčšej plochy obálky, prebalu a tela knihy. Rôzne texty Marka Hubu tak vytvorili neprerušovaný tok myšlienok.

Príbeh spisovateľa Broskyňu, ktorý sa odohráva v prdeli sveta. Raýmanov knižný debut, ktorý vychádza v reedícii po tridsiatich rokoch, sa vzpiera literárnym konvenciám na všetkých úrovniach. Nemá súvislú dejovú líniu, rozprávanie stojí na absurdnej intertextuálnej mozaike tekutých vzťahov, príbeh nesmeruje k žiadnemu uspokojivému záveru či vysvetleniu a predsa sa pokúša byť presvedčivým svedectvom o nutrii riečnej, o tomto statnom hnedastom, vyše metra dlhom vodnom hlodavcovi s okrúhlym chvostom vážiacim asi 18 kg

Za siedmimi horami. Za siedmimi dolami. A ešte o poriadny kus ďalej, tam, kde sa končia všetky konce sveta, odkiaľ je všade ukrutne ďaleko, na čistinke uprostred čierneho lesa stojí chalúpka. Nestojí rovno. Krčí sa, lebo je už veľmi stará. V chalúpke sedia starký a starenka. Tiež sa krčia. Obaja majú po stotri rokov a navyše je v chalúpke dosť nízky strop. Sedia, sedia, z obloka hľadia, kedy-tedy pozrú jeden na druhého a vzdychnú. „Starí sme. Starí a skúsení,“ riekne starká. „Veru.“ Prikývne starký. „Všetko sme už videli. Už nás nič neprekvapí.“ Usmejú sa jeden na druhého a potom sa zasa zadívajú z okna a čas im pekne plynie. Čože je za oknom také zaujímavé? To, čo posledných stotri rokov o tomto čase. Sedmoro hôr a sedmoro dolín. Na nebi žmúria studené hviezdy. Do korún stromov sa ukladá spať vietor. Krajinu prikrýva snehová perina. „Počuješ?“ zašepká starenka. Podoprie si ucho kostnatou dlaňou a započúva sa do ticha. Starček už nemá taký sluch ako zamlada. Nakloní hlavu, natŕča obe uši k oknu: „Tuším čosi vŕzga.“ Starenka súhlasne prikývne: „To vŕzga sneh. Idú Vianoce.“ Kým Vianoce prejdú sedmoro hôr a dolín, zoderú sedmoro topánok a sedmoro čižiem. Keď vstupujú do chalúpky, nečudo, že sú mierne namrzené, páchnu kyslastým potom a vôbec sa netvária slávnostne. Ale starček so starenkou si za tie roky už zvykli. Pre nich pravé Vianoce vyzerajú takto.