IB Vysoké Tatry

prvými lovcami, hľadačmi pokladov, baníkmi a nakoniec vedcami a turistami. Autor, známy tatranský historik, tu opisuje výstavbu starých hospodárskych ciest, turistických chodníkov, chát a množstvo iných zaujímavostí. Časť reprezentačného fotografického materiálu tvoria aj archívne zábery. V záverečnej časti knihy je prehľadný Lexikón (všetkých) tatranských dolín.

Dlhoročný pracovník horskej služby Dr. Jaroslav Švorc zozbieral tragické príbehy z Vysokých Tatier, ktoré sú doplnené fotografiami zo záchranných akcií Horskej služby. Druhé vydanie úspešnej publikácie doplnil o udalosti po roku 2004. Druhé, doplnené vydanie. Autor sa v knihe vracia aj k dvom najväčším tragédiám, a to k pádu záchranárskeho vrtuľníka v 1979 a pádu lavíny pri Popradom plese z roku 1974, kedy zahynulo naraz 12 ľudí. Aj keď by sa mohlo zdať už podľa názvu Smrť si nevyberá, že kniha bude len o smutných udalostiach, nie je to celkom tak. Sú tu aj príbehy so šťastným koncom, dokonca som tu zaradil aj tri úsmevné príbehy. O tie sa pričinili práve postihnutí. To je však len na spestrenie, dodal Švorc. O tom, že smrť si nevyberá svedčí aj príbeh výborného horolezca, športovca a profesionálneho horského záchranára Ľubomíra Jurského. Smrť môže postihnúť kohokoľvek, aj toho, kto si myslí, že nič sa mu nemôže stať a v horách ho nemôže nič prekvapiť. Od začiatku evidencie obetí vo Vysokých Tatrách je v štatistikách zapísaných 1 197 obetí. V priemere zahynie vo Vysokých Tatrách každý mesiac jeden človek. Boli roky, keď zaznamenali záchranári 20 obetí, ale boli roky, keď boli len štyri obete. Do knižky sa dostali príbehy, ktoré Jaroslav Švorc väčšinou sám zažil ako záchranár a zanechali v ňom nejaký dojem. Boli to veľmi náročné akcie, prípadne špecifické okolnosťami, za ktorých sa udiali, uviedol Švorc. V každom príbehu môže čitateľ nájsť príčinu, prípadne isté vysvetlenie, prečo sa tragédia udiala. Príbehy by nemali pôsobiť odstrašujúco, ale skôr preventívne pre všetkých, ktorí chodia do hôr.

Príbehy zemepisných názvov ponúkajú iný pohľad na dobre známe i odľahlé kúty Vysokých Tatier. Spočiatku boli názvy odvodzované najmä podľa vlastníckych vzťahov, neskôr zanechali v tatranskej toponymii svoju pečať lovci, bylinkári, hľadači pokladov, pastieri, baníci, drevorubači, uhliari Ich názvy vznikali najmä v 17. a 18. storočí a dnes ich označujeme za ľudové. V tom čase prichádzali do Tatier aj prví podtatranskí vedci, ktorí spočiatku preberali pôvodné názvy, neskôr ich pretvárali do spisovných podôb a v latinských textoch ich prekladali do reči učencov. Ich diela prilákali do Tatier zahraničných bádateľov, ktorí vo svojich príspevkoch rôznym spôsobom modifikovali zaužívané názvy, čím na dlhé roky spätne ovplyvnili aj časť slovenského názvoslovia. A nielen oni. Nomenklatúru slovenskej časti Vysokých Tatier tvorili okrem Slovákov aj spišskí Nemci, goralské etnikum i Poliaci. A pretože aj za monarchie musela mať toponymia úradnú podobu, vznikali aj maďarské názvy. Názvoslovie sa vyvíja aj v súčasnosti. Najmä horolezci kvôli podrobnej orientácii v zložitom teréne potrebujú pomenovať pre oko nezasväteného bezvýznamné vežičky, zuby, štrbiny, piliere, žľaby... Zemepisné názvoslovie poskytuje bohatstvo podnetov na úvahy historikom, lingvistom, geografom, ale aj radovým turistom a milovníkom Tatier. Najmä posledne menovaným je určená táto publikácia, v ktorej sa autori snažili opísať Vysoké Tatry netradičným spôsobom, prostredníctvom niekedy až spletitých príbehov vývoja ich slovenských zemepisných názvov.