Ľubica Nechvátalová

Láska - večná téma odkedy je ľudstvo ľudstvom. Láska, ktorá povznáša a podvedome vás núti sa usmievať na celý svet. Ale aj tá láska - neláska, ktorá bolí, raní dušu, nedá človeku spať, dýchať. Láska, ktorá sa nikdy nenaplní. O všetkých podobách lásky sú moje básne. Ale aj keď v slasti strastiplná, láska nádej má. A vždy ju bude mať, pretože človek je stvorený k tomu, aby večne miloval.

Nádej, to je to, čo dáva človeku motiváciu ísť ďalej a nevzdávať to. Nádej to je slovo do budúcnosti so základom v prítomnosti. Budujeme vlastné šťastie, pretože je v nás nádej, že všetko má svoj význam. V prvom rade láska, tak ako som ju opísala v mojej prvej zbierke. Ale aj iné radosti dávajú zmysel nášho života – hudba, príroda, alebo priateľ, ktorý pri vás stojí a dáva vám pocítiť, že v živote dokážete veľmi veľa. A v týchto časoch poznačených epidémiou aj nádej, že sa život raz dostane do normálnych koľají, ak si vôbec ešte tie koľaje budeme pamätať. Nádej jednoducho umiera posledná....ak vôbec.