Lux libris

Po debute Časovaná správa sa Viera Herczeghová predstavuje čitateľom svojou druhou básnickou zbierkou V objatí srieňa. Hranice jej empatie sa v tomto opuse ešte bližšie primkýnajú k dôležitým otázkam v živote jednotlivca. Srieň – symbol chladu v arzenáli prírody je ľahko prenosný aj do medziľudských vzťahov, odcudzenia a hľadania konfrontácie človeka s realitou, so svetom a s básnickým subjektom.

Druhé vydanie Básnickej transcendencie Milana Hamadu prichádza v čase, keď sa mnohé otázky po zmysle slova, po pravde jazyka a po role umenia v živote človeka znovu a naliehavo vynárajú. Básnická transcendencia vyšla pôvodne v roku 1969 a zahŕňa texty z rokov 1965 – 1968. Vo svojom druhom vydaní prináša okrem pôvodných textov aj päť ďalších esejí, ktoré neskôr vyšli v knihe Sizyfovský údel (1994). Tieto eseje nie sú len záznamom jednej fázy slovenského myslenia o literatúre, ale stále živým dialógom s tým, čo v nás zostáva básnické. Transcendencia je tu chápaná ako schopnosť literatúry presahovať vlastný jazyk, tvar či techniku a dotýkať sa človeka v jeho celistvosti. Hamada sám chápal svoje poslanie a vôbec poslanie jemu podobných ľudí ako sizyfovský údel. Je potrebné neustále sa snažiť o dobro a humanitu, aj keď sa nám opakovane nedarí ich vo svete presadiť.

Aneta Beňková po knižnom debute „Vôňa kameňa“ aj vo svojej druhej básnickej zbierke „V osnovách dažďa“ citlivo vypovedá o svojom vnútornom svete, zviditeľňuje ho vo veršoch a tak účinne testuje významové polia. Zároveň vedie s čitateľom tichý dialóg medzi rozumom a emóciou. Prednosťou jej básnickej tvorby je schopnosť povýšiť všednosť a obyčajnosť a vo vzájomnom prepojení nasmerovať ich do originálnej lyrickej výpovede.

Konfrontácia s ťažkou chorobou najbližšieho človeka na sklonku života je skúškou a zároveň konfrontáciou s vlastnou výdržou, vynaliezavosťou a empatiou. Autorka opisuje tento proces s citom, ale aj humorom sebe vlastným. V tomto finále bez pravidiel, v ktorom je konečný smer jasne definovaný, sa striedajú ťažké chvíle s neočakávane krásnymi. Láska a nádej nikdy nezomierajú.

Konfrontácia s ťažkou chorobou najbližšieho človeka na sklonku života je skúškou a zároveň konfrontáciou s vlastnou výdržou, vynaliezavosťou a empatiou. Autorka opisuje tento proces s citom, ale aj humorom sebe vlastným. V tomto finále bez pravidiel, v ktorom je konečný smer jasne definovaný, sa striedajú ťažké chvíle s neočakávane krásnymi. Láska a nádej nikdy nezomierajú.

Nová kniha Ivety Zaťovičovej usadí čitateľa do prvej triedy časostroja, ktorý ho prenesie a okamžite vtiahne do reality šesťdesiatych rokov v mestečku kdesi na juhu stredného Slovenska. Očami hlavnej hrdinky vnímame všednú, miestami absurdnú, inokedy komickú každodennosť života v pomeroch doby minulej. Úsmevné obrázky autorka s láskavosťou takmer „pelíškovskou" komponuje do pestrej mozaiky. Umne a vecne, tenučkou ceruzkou zažitého, ich jemne tieňuje a zhodnocuje.

V knihe Kľukatenie sledujeme osud úspešnej, ale osamelej ženy, ktorá postupne prichádza o spoločenské postavenie, milenca a následne o všetky životné istoty. Rozhodne sa vrátiť k svojim koreňom a nasťahuje sa do opusteného domu v rodisku svojho otca. Chce tu žiť obyčajným vidieckym životom, aký poznala počas detstva, keď sem chodievala na prázdniny. V starom susedovi nachádza pomoc i oporu. Práve vďaka nemu nastane vo Svetlaninom živote zlom, ktorý jej prinesie vytúžené šťastie.

V malom meste sa udeje veľká udalosť – otvorenie novej banky. Pobočka v centre sa rýchlo stane stredom záujmu obyvateľov a mnohým úplne zmení život. Niekto v nej nájde zamestnanie, niekto nového blízkeho človeka a niekto dokonca sám seba. A potom sa nájdu aj takí, ktorí to všetko s príchodom banky postupne stratia. Každý z trinástich príbehov v knihe Vabank funguje aj samostatne, no podobne ako jednotlivé postavy v nich, i poviedky sú navzájom prepletené. Čitateľ tak stranu po strane odkrýva mozaiku príčin a následkov, ktoré vyústia občas do veselých, inokedy do takmer tragických, no vždy zásadných situácií. Mladí i starí, chudobní či bohatí, muži aj ženy, každá z postáv musí práve v takých chvíľach staviť všetko na jednu kartu. Hrať vabank.

V auguste 1944 matka Mária opúšťa svoje deti a odchádza do Bratislavy, aby priviedla svojho muža k rodine. Netuší, že vlak, ktorým sa vezie, je posledný, lebo na druhý deň vypukne Povstanie. Takto sa začína pútavý príbeh z konca druhej svetovej vojny a prvých povojnových rokov na slovensko-maďarskom pomedzí v okolí Krupiny a Šiah. Čas plný dramatických udalostí a zvratov spoznávame z pohľadu mladej Ilonky, ktorá často preberá zodpovednosť nielen za sestru, ale v neskoršom období i za vlastnú rodinu. Napriek chudobe a ťažkým podmienkam Ilonka zažíva mnoho pekných chvíľ i čaro prvej lásky. Autorka nás počas príbehu sprevádza okamihmi z prítomnosti, keď sa starnúca žena, Ilonka, vracia so svojou dcérou na miesta, kde prežila svoju mladosť. Ani po 60-tich rokoch príbeh úplne nekončí…

Ktoré okamihy utvárajú smerovanie nášho života? Je to dotyk bosej nohy s mŕtvolou pod hladinou mora? Posledná noc, ktorú strávite osamote v posteli bývalého chlapca? Alebo odvážny telefonát mladej spisovateľke, čo v dome chová pavúky? Akým kľúčom triedi myseľ naše zážitky na tie, čo upadnú do zab-udnutia, a tie, ktorých sa nezbavíme po celý život? Len málokedy nachádzame odpovede na svoje otázky vo chvíli, keď si ich kladieme. Niekedy musíme na pochopenie vlastného príbehu čakať roky, inokedy môžeme (k nemu) dospieť za 24 hodín. Isté je, že či sme veselí, alebo nešťastní, život sa nezastavuje a za každé zatvorené dvere sa odvďačí otvorením ďalších.

Spoločnou niťou troch poviedok, ktoré tvoria príbeh knihy Tiene babieho leta, je vzťah Bruna - hrubého Holanďana, ktorý si zvyká na slovenskú spoločnosť - a Sylvie, ktorá sa snaží, aby si aj slovenská spoločnosť zvykla na neho. Zdanlivo všedné situácie, v ktorých sa raz za čas všetci ocitáme, sa v knihe vďaka ústrednej dvojici menia na obrazy, plné napätia a melanchólie, ale aj lásky a pochopenia. Najdôležitejšie posolstvo príbehu - úprimnú snahu o zmierenie - podáva autorka šarmantne a s nadhľadom a aj vďaka tejto jemnej sile je finále každej z poviedok i finále celej knihy pre čitateľa krásnou katarziou.

Jana Ágnes Jiřetínská (* 1963) – Česko - francúzska maliarka a spisovateľka, žijúca v malebnom prostredí Bretónska, ponúka čitateľom po úspešnej zbierke "Prebúdzanie" svoju druhú zbierku básní „Nebe na zdi“, vytvárajúcu vejár pocitov, sprevádzajúcich autorkin vzťah k ľuďom, ktorých miluje, k prírode, veciam a všedným dňom svojho životného priestoru. Úspechy na scéne výtvarného umenia (autorka je žiačkou českého maliara a spisovateľa Ladislava Mariu Wagnera), vystriedalo často ticho intímnej poézie ženy. V nej používa rovnaký „wagnerovský“ kľúč slobodného, voľného verša, tvoriac krásou slova obraz v predstave čitateľa.

Ladislav Maria Wagner (*1945) – Český maliar, sochár a ilustrátor. Svojou maliarskou a sochárskou tvorbou je dnes známy už po celom svete. Za svoju prácu v umení získal mnoho cien doma aj v zahraničí. Od roku 1984, kedy bol režimom násilne odsunutý aj so svojou rodinou do pohraničia, sa zaoberá intenzívnejšie aj prózou a poéziou, ktorú často spája s výtvarným objektom. Vo svojej poézii používa voľný verš, v ktorom tvorí slovom obrazy. V roku 1978 mu bola v Paríži tajne vydaná zbierka básní „Touches". Básnická zbierka ,,Plechový kolotoč" bola jeho prvá knižka básní, vydaná po roku 1989 v českom prostredí s vlastnými ilustráciami. Ďalšia zbierka básní „Fialkové roky" je v poradí druhou zo série pripravovaných štyroch zbierok, ktorú by malo uzrieť oko čitateľa. Každá z knižiek obsahuje autorské ilustrácie ako originálne výtlačky len pre konkrétnu zbierku.

V malom meste sa udeje veľká udalosť – otvorenie novej banky. Pobočka v centre sa rýchlo stane stredom záujmu obyvateľov a mnohým úplne zmení život. Niekto v nej nájde zamestnanie, niekto nového blízkeho človeka a niekto dokonca sám seba. A potom sa nájdu aj takí, ktorí to všetko s príchodom banky postupne stratia. Každý z trinástich príbehov v knihe Vabank funguje aj samostatne, no podobne ako jednotlivé postavy v nich, i poviedky sú navzájom prepletené. Čitateľ tak stranu po strane odkrýva mozaiku príčin a následkov, ktoré vyústia občas do veselých, inokedy do takmer tragických, no vždy zásadných situácií. Mladí i starí, chudobní či bohatí, muži aj ženy, každá z postáv musí práve v takých chvíľach staviť všetko na jednu kartu. Hrať vabank.

Spisovateľka, poetka a prekladateľka Hana Košková (1942) je jednou z najvnímavejších a najpresvedčivejších autoriek trvalo zakotvených v slovenskej literatúre. Pre jej poéziu je charakteristická úspornosť výrazu, minimalizmus a obraznosť. Jej verše sú ako šperky, cez ktoré vnímame autorkin vonkajší a vnútorný svet. V tematickom okruhu načiera do intímnych zákutí, ale nevyhýba sa ani otázkam s filozofickým podtextom. Je predovšetkým vizuálnym tvorcom, obrazy, ktorými investuje do metafor, epitetá aj iné básnické prostriedky, sa vyznačujú osobitým výtvarným nábojom. V Chránenom území lyrický subjekt nostalgicky pociťuje potrebu vracať sa k počiatkom, vyvoláva si jednotlivé známky počiatku (sa musím vrátiť/ odkiaľ som prišla z prvého po posledný/ čas), vyjadruje túžbu po bode, v ktorom je ešte harmónia a z ktorého sa začína odvíjať život chápaný ako cesta, (S tromi horami/ na chrbte so zabudnutou taškou/ v neznámom kupé/ vraciam sa do/ plodovej vody/ bojím sa schodov vedúcich do prázdna), ale aj ako scéna, divadlo, v ktorom účinkujeme.