Nadácia Milana Šimečku

Dnes už legendárna kniha čitateľsky mimoriadne príťažlivých esejí, úvah a filozofických zamyslení. Text bol napísaný ako obrana voči reálnemu socializmu, ako osobná výzva ľuďom v totalitnom štáte, povzbudenie pre tých, ktorí môžu prepadnúť panike, že sa ich osobné malé dejiny v obrovskom tlaku veľkých dejín rozpadnú. Kniha vznikala v rokoch 1983-84, v období normalizačnej šedi, a zaradila sa medzi zásadné texty československého disentu. Napriek svojmu veku je zvláštne aktuálna aj dnes. Stratégia kruhovej obrany je stále jednou z možností, ako si chrániť svoje sny a životy. Nenechať sa zomlieť, spojiť sa okolo toho, čo je pre dôstojnosť ľudského života nutné ubrániť.

Výběr z esejí, úvah, rozhovorů či fejetonů Milana Šimečky z let 1979-1989, které byly původně rozptýlené po samizdatových periodikách nebozahraničných časopisech. Obsahuje rozsáhlejší studie i kratší literární útvary na politická témata z období hluboké normalizace, úvahy o literatuře, médiích, o lidském životě, ale i rozhovory, které živě a plasticky dokreslují způsob, jakým Milan Šimečka vnímal aktuální společenské problémy. Ústřední esej Společensví strachu (1978) napsaljako chybějící kapitolu ke knize Obnovení pořádku; je pozoruhodnou analýzou fenoménu strachu jako rozhodujícího prvku tehdejší společnosti, bez které by opis normalizace nebyl úplný.Přesto, že Společenství strachu je podle autora „trochu depresivní text“, z pestrého výběru textů sálá „člověčina“, která je pro Milana Šimečku tak typická.

Spoločná kniha priateľov - Miroslava Kusého a Milana Šimečku, v ktorej sa pokúsili o analýzu socializmu a priblíženie atmosféry doby, v ktorej žili. Knihu začali písať koncom 70. rokov, kedy boli už obaja zamestnaní ako robotníci. Dali si záväzok napísať po jednej kapitole za mesiac a následne ich „verejne“ prečítať na pravidelných spoločných večierkoch, kde ich prvými čitateľmi a kritikmi boli blízki priatelia a rodina a práve preto je z textov cítiť aj istý humor. Napriek tomu, že sa obaja autori od seba vzdialili žánrovo a písali vo svojom rodnom jazyku, obsah pôsobí celistvo a vydáva jednoznačné stanovisko, že reálny socializmus bol ako teória nekonzistentný a ako režim neudržateľný. Kniha dostala pomenovanie podľa výstižnej eseje - metaforickej sociologickej štúdie Miroslava Kusého „Veľký Brat a Veľká Sestra“.

Súbor úvah vo forme občasných denníkových zápiskov od Silvestra 1987 do konca februára 1989. Svojimi glosami podal Milan Šimečka výrečné svedectvo o atmosfére prednovembrového roku 1988, v ktorom zachytil pozvoľný pád normalizačného režimu a zdanlivo nehybnú atmosféru v spoločnosti. Autor na začiatku vkladal veľké nádeje do osmičkového roku, pričom na konci prejavuje ľútosť nad tým, že očakávané dramatické udalosti sa do toho roku nezmestili. Na druhej strane s potešením konštatuje, že prvé mesiace roku 1989 možno definitívne považovať za koniec normalizácie - za koniec obdobia nehybnosti.

Listy sú autentickými dokumentmi z vyšetrovacej väzby v pražskej Ruzyni, kde Milan Šimečka strávil jeden rok. Majú nielen dokumentárnu a faktografickú hodnotu, ale zároveň sú literárnym dielom, v ktorom sa autor zamyslel nad mnohými témami, ku ktorým sa v zhone bežného dňa nedostaneme. Popisujú mikrosvet človeka, ktorému sa životný priestor zmenšil na pár metrov štvorcových. Popisujú svet smútku i drobných a hlbokých radostí i svet vnútornej slobody, ktorá nedovolí človeku ohnúť chrbát a podľahnúť. Listy boli takmer vždy adresované viacerým osobám - manželke, dvom synom i blízkym priateľom – aj preto sú písané v češtine i slovenčine. K jednotlivým listom sú spracované komentáre a poznámky, aby sa čitatelia vedeli ľahšie orientovať v postavách, dejoch, okolnostiach.