Natália Hammerová

Stála bez pohybu, studený vietor ošľahával jej oslabnuté telo. Hľadela na vlny, ktoré narážali o ostré útesy, týčiace sa z rozbúreného mora. Počula mužský hlas, ktorý v nej vyvolal zdesenie, počula jeho blížiace sa kroky, cítila jeho prítomnosť. Jeho tvár bola nejasná, rozmazaná, telo mal mocné a chvel sa od návalu zlosti. Volal, ba priam až prosil, aby si spomenula, že to on je ten, ktorého milovala. Ona však vedela, že nie je tým, ktorému patrilo jej srdce. Nemala na výber. Skočila. Vyvolila si to, pretože ľahšie bolo pre ňu umrieť ako ocitnúť sa v jeho pazúroch. Jej slabé telo padalo dolu z útesu a prudko narazilo na hladinu. Padla ešte hlbšie, do najtemnejších zákutí, kde nebola ani štipka svetla, ani štipka nádeje. Nedýchala, znovu umierala, keď z posledných síl začula hlas. Tento bol iný, láskavý a volal ju za šťastím. Za nekonečnou láskou. Chcela znova dýchať, ako nikdy predtým. Otvorila oči a uvidela siluetu muža. Nevedela rozoznať jeho tvár, len pocítila tuhé objatie, ktoré pohltilo jej útle telo a znova mu vdýchlo život. V hĺbke mora do nej znova začali prúdiť teplo a život, ktoré jej tak veľmi chýbali. Viac sa nebála. Vedela, že ju ochráni, pretože bol jej cestou, žiarou srdca, ktorú musela nasledovať.

Magický príbeh o osudovej láske, bolesti, nenávisti, ale i o nádeji, snoch a zázrakoch. Príbeh dvoch sŕdc, ktorých tlkot síce utíchol, no predsa zostali živé. ,,Myslím, že nadišiel čas, aby som ti povedal pravdu. Ja... chcem ti povedať, že... Možno sa tým medzi nami všetko zmení, ale viac už pred tebou nechcem nič tajiť." Hľadiac do jeho nádherných očí som čakala na ďalšie slová, ktoré neprichádzali. Pieseň náhle doznela. Nastalo ticho. Bolo nepríjemné ako pomaly prichádzajúca zima, čo sa vám postupne vpíja do kože, až napokon chlad prúdi aj vašimi žilami, premieňa horúcu krv na ľad a tlkot vášho srdca sa spomalí. Utíchne. Každý nádych vám spôsobuje bolesť, akoby prichádzal koniec... Chcela som mu povedať, že nič by nedokázalo zmeniť to, čo k nemu cítim. Milovala som ho z celého srdca. No moje telo nespolupracovalo. Nemohla som ovládať svoje pery a oči mi zaplavili slzy. Beznádej a strach. Pohľady každého v miestnosti sa presunuli inam - k vstupným dverám. Iba odtiaľ k nám doliehali zvuky pomalého a ťaživého potlesku. ,,Nepozeraj sa tam! Aj keby sa dialo čokoľvek, nesmieš sa tam pozrieť!" povedal odrazu, bránil mi vo výhľade a prosebne mi hľadel priamo do očí. Čas prestal plynúť... „Čo sa to deje?" Ten, kto nám tlieskal, stál už tesne za ním. Môj milovaný bol ako nezlomný múr, ktorý nás od seba delil. Vtom zaznel hlboký hlas, ktorý som už poznala. Patril jemu... ,,Bravo, bravo, bravissimo! Pri pohľade na vás som takmer vyronil slzu. Kedy sme sa videli takto, všetci pospolu, naposledy?" On. Ten, čo sa nemal vrátiť. Ten, ktorý všetko zničil. Bol späť. Smrť neklopala na dvere. Prišla rovno k nám...