Society for Human Studies

Kniha je piatou časťou úspešnej edície (ne)známe príbehy, ktorá sa tentoraz venuje profesii výtvarníkov. Čitatelia spoznajú deväť výtvarníkov a sochárov, ktorí tvorili na našom území od konca 18. do polovice 20. storočia. Ich diela dnes obdivujeme v galériách či v múzeách, avšak osudy samotných umelcov neraz zostali neznáme. Prečítaním tohto diela je možné spoznať "malé" príbehy, ktoré rozprávajú o každodennom tvorení v ateliéroch či v plenéri, o náročnom štúdiu budúcich umelcov, organizovaní výstav, finančných ťažkostiach či rodinných zápletkách. Po prečítaní knihy sa Vám nenápadný podpis v rohu obrazu bude spájať s osudom konkrétneho človeka a s jeho životnými okolnosťami, v ktorých dielo tvoril. Titul vytvoril kolektív deviatich slovenských historikov a historičiek venujúcich sa dejiná umenia a príbuzným disciplínam. Na čitateľov čakajú desiatky farebných reprodukcií diel, o ktorých vzniku sa v knihe dočítajú.

Publikácia Do krajiny... Fotografické pohľady na Horné Uhorsku do roku 1918 predstavuje prvý titul, ktorý spracúva komplexne tému fotografie krajiny na území súčasného Slovenska. Po úvodných kapitolách venovaných dobovej teórii a literatúre nasleduje päť hlavných kapitol, ktoré prezentujú podrobný vývoj témy chronologicky a zároveň z hľadiska ich funkcií – obdobie počiatkov, fotografie krajiny pre potreby trhu a propagácie, pre potreby vedy a osvety, dokumentácie a reprezentácie a na záver vo vzťahu k umeleckej tvorbe. Publikácia spája výsledky dlhoročného vedeckého výskumu s pútavým rozprávaním a bohatým obrazovým materiálom, je určená odbornej, ale i širokej laickej verejnosti.

O čom si dnes píšu ľudia maily a o akých témach chatujú? Komunikácia sa v posledných desaťročiach výrazne zjednodušila a preto aj obsah našich čoraz častejších správ je stále plytší. V minulosti, keď na komunikáciu slúžili len listy si takéto plytvanie korešpondenti nemohli dovoliť. O tom nás presviedča aj obsah tejto knihy, ktorá približuje takmer 130 vzájomných listov dvoch slovenských národovcov Andreja Kmeťa a Karola Antona Medveckého. Dvaja kňazi, vedci, spolupracovníci a najmä priatelia v listoch tematizujú starosti, problémy, ale aj radosti a nádeje v hornouhorskej spoločnosti prvých rokov 20. storočia. Témy, ktorým sa venujú sú primárne pracovné, podrobne reflektujú politické a národnostné okolnosti v Uhorsku, stav slovenskej cirkvi a politických elít, ale aj situáciu v Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Obsah zozbieraných listov dokladuje, že autori sa pri ich písaní na nič nehrali, boli k sebe úplne otvorení a neraz zanechali aj úprimné svedectvá o negatívach dobových slovenských národovcov, vedcoch, politikov či cirkevných predstaviteľov. Kniha tak približuje detaily aj o každodennej vedeckej, národnej a pastoračnej práci oboch aktérov a dovolí nazrieť do ich súkromia.

János Esterházy za svojho života vyvolával rozporuplné emócie a vzbudzuje ich i po smrti. Uhorský šľachtic s poľskými koreňmi; najbohatší´ slovenský Maďar; politik medzivojnového Československa a vojnového Slovenského štátu; poslanec, ktorý nehlasoval za deportácie slovenských Židov; predstaviteľˇ piatej kolóny; politický väzeň v gulagu, martýr... Má mnoho prívlastkov, ale stále existuje mnoho skutočností, ktoré o ňom nevieme. Poľský historik a politológ, profesor Arkadiusz Adamczyk plasticky približuje život a politický profil Jánosa Esterházyho. Na základe rozsiahleho archívneho výskumu, textovej analýzy dobovej tlače, rozboru stenografických záznamov z parlamentných schôdzí, analýzy memoárov a množstva odbornej literatúry zachytávajúcej spoločensko-politickú situáciu daného obdobia, sa mu podarilo podrobne zmapovať politické aktivity, angažovanosť za práva menšín (osobitne maďarskej) a Esterházyho politickú kariéru, ktorú systematicky rozvíjal na domácej československej scéne, neskôr vo vojnovej Slovenskej republike, ale i v zahraničí. Politická angažovanosť ho po roku 1945 pripravila o slobodu. Uvrhla do väzenia v sovietskom gulagu, ktoré napriek zhoršenému zdravotnému stavu prežil, v neprítomnosti bol odsúdený retribučným súdom na smrť. Po presune do Československa, naliehaní rodiny a zásahu vládnej moci zmenili verdikt na doživotie. Kniha poukazuje na jeho vnútornú silu plynúcu z viery v Boha, ktorú prejavoval v tých najneľudskejších podmienkach až do svojho skonu vo väznici v Mírove. Kniha prináša potrebné nové poznanie o tejto významnej a istým spôsobom kontroverznej osobnosti stredoeurópskych dejín prvej polovice 20. storočia.

V časoch panovania kráľa Bela IV. získala komunita mešťanov v Krupine svoje privilégiá, ktoré dali základ neskoršiemu krupinskému právu, s ktorým sa pri svojej práci stretol nejeden historik. Toto právo našlo okrem samotnej Krupiny uplatnenie aj v desiatkach ďalších lokalít. Výraznou mierou tak pomohlo rozvoju osídlenia na území Slovenska v stredoveku. Krupina v priebehu stredoveku vytvorila okolo seba rozsiahly právny okruh a neraz zasiahla aj do vývoja práva v celouhorskom kontexte. Doteraz však nevyšla práca, ktorá by sa touto témou zaoberala do hĺbky. Práve táto publikácia má toto biele miesto zaplniť. V prípade stredovekých uhorských miest ide ruka v ruke s privilégiami a právom aj ich samospráva. Richtár a mestská rada často tvorili súdny tribunál mesta. Popri súdnej funkcii richtár a mestská rada riešili rôzne otázky hospodárstva mesta, jeho fungovania a v neposlednom rade hájili záujmy mesta – často aj pred samotným panovníkom. Publikácia prezentuje vývoj a fungovanie samosprávy v stredovekej Krupine, kde môžeme nezriedka sledovať konanie konkrétnych mešťanov, ktorí doslova tvorili dejiny mesta. Publikácia prináša hlboký a analytický pohľad na vývoj samosprávy a práva v Krupine. Prezentované poznatky a tvrdenia sú založené v prevažnej miere na náročnom a pracom výskume archívneho materiálu. V chronologickom slede sú prezentované poznatky o vývoji, obsahu, charaktere a rozšírení práva. Tam, kde to situácia dovoľovala, sú informácie podávané podrobnejšie, niekedy až v nuansách. Takýto postup umožňuje nahliadnuť do problematiky omnoho hlbšie. Okrem toho si čitateľ môže urobiť živý obraz o tom, ako vyzerala súdna agenda stredovekého mesta a čo to znamenalo, keď sa udelilo krupinské právo.

Hlavným zámerom knihy Ženy pred súdom je pomocou analýzy zachovaných súdnych materiálov identifikovať ženu – kriminálničku stojacu na okraji spoločnosti. Ako obvinené pred stoličným súdom v Above figurovali predovšetkým ženy z najnižších sociálnych vrstiev, čo je v slovenskej historiografii pomerne zriedkavé a z toho dôvodu aj mimoriadne cenné. Kniha je v mnohých smeroch inovatívna a otvára niekoľko, v našich podmienkach ešte výraznejšie nedotknutých tém. Osobitne sa venuje dvom závažným oblastiam dobovej súdnej praxe, a to sexuálnym vzťahom žien a obvineniu z bosoráctva. Publikácia je v plnej miere autentická, založená v prevažnej miere na náročnom výskume viacjazyčného rukopisného archívneho materiálu a jeho komparácie s výsledkami domácich i zahraničných autorov. Pre obdobie 18. storočia, a predovšetkým pre región Abova, v širšom ponímaní však vôbec pre vidiecke obyvateľstvo, zatiaľ na Slovensku nebola napísaná práca, ktorá by sa venovala kriminalite vo všeobecnosti, a zvlášť kriminalite a kriminalizácii žien, preto je možné pokladať knihu za priekopnícku. Prináša nielen nové poznatky, ale v mnohých ohľadoch búra zakorenené a neobjektívne stereotypné predstavy o súdnictve v minulosti.

Publikácia na 350 stranách chronologicky mapuje dvetisíc rokov súžitia cirkvi a štátu, teda duchovnej a svetskej paternity v spoločnosti. Ide pritom o dejiny súhier i nenávistí, hľadaní i odmietaní, obdivov i opovrhnutí, vzostupov i pádov. Obidve autority rozumeli, čo je to majetok, politika, právo, myšlienka, ideál či investitúra a akú majú moc. Ale rozlične ich chápali cirkevní otcovia, pápeži, patriarchovia, biskupi, mnísi, laici, svätci, cisári a králi, ale aj Biblia. Dokonca občas si obidve strany vymenili role, silnel fundamentalizmus alebo ľahostajnosť. Tiež sa menili časy a ich každodenné potreby aj problémy. Vznikli jedinečné hodnoty myslenia, literatúry, architektúry, umenia, kresťanskej a európskej identity. Historik Peter Olexák touto prácou tak odborne a komplexne prispieva k dialógu, o ktorom sám píše.

Kniha Hybe. Pohltení časom populárnym spôsobom približuje životné osudy takmer osemdesiatich významných rodákov z Hýb z 19. storočia. V publikácii sa čitateľ stretne ako so známejšími osobnosťami, tak aj s už zabudnutými persónami pochádzajúcimi z dobovej národne exponovanej obce Hybe. Na stránkach knihy defilujú pozoruhodní muži a ženy, ktorí v minulosti zásadným spôsobom vplývali na život v obci, ale aj v celej monarchii. V zozname osobností nachádzame intelektuálov, podnikateľov, politikov, cestovateľov, vojakov a reprezentantov ďalších povolaní. Tí sa vďaka svojmu nadaniu a pracovitosti dokázali presadiť nielen v regióne, ale tiež i v Budapešti, vo Viedni, vo východnej Európe či v Zámorí. Ich príbehy sú zrekonštruované na základe archívnych prameňov, dobovej tlače, ale aj spomienok potomkov a pamätníkov. Text knihy je doplnený mnohými doteraz nepublikovanými dobovými fotografiami.

Po skončení prvej svetovej vojny, zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa stála pred slovenskými učiteľmi neľahká, ale o to dôležitejšia úloha – vybudovať slovenské školstvo. Práve toto obdobie zachytáva Kronika školského inšpektorátu v Lipt. Sv. Mikuláši, ktorá bola napísaná mikulášskym školským inšpektorom a významnou osobnosťou slovenského školstva, turistiky či jaskyniarstva – Milošom Janoškom. Ten v nej zachytáva vývoj školstva v oblasti pôsobnosti mikulášskeho školského inšpektorátu, a to už od prvých rokov 20. storočia, až po rok 1937, kedy kronika náhle končí. Napriek tomu predstavuje jedinečný prameň pre poznanie prevažne hornoliptovského školstva v medzivojnovom období. Ale nie len to. Kronika zachytáva mnohé významné udalosti regionálneho, celoštátneho, ale aj medzinárodného významu, a tak je jej text tiež svedectvom svojej doby. Okrem prepisu originálneho textu kroniky, ktorý je doplnený dobovými fotografiami a vysvetľujúcimi poznámkami, obsahuje publikácia aj dve kapitoly, ktoré čitateľa uvedú hlbšie do problematiky. Prvá je zameraná na dejiny liptovského školstva a tá druhá na osobu pisateľa – Miloša Janošku.

Od februára 2018 sa v našej spoločnosti stále viac hovorí o práci novinárov a rizikách, ktoré so sebou nesie. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, čo znamenalo byť novinárom napríklad pred storočím? Na túto otázku prináša kniha hneď niekoľko odpovedí. Nájdete v nej deväť dynamických príbehov novinárov pôsobiacich na našom území od polovice 19. do polovice 20. storočia. V rozprávaní o Ľudovítovi Vladimírovi Riznerovi sa dozviete, že vydavateľom sa už pred viac ako sto rokmi nie vždy chcelo platiť za novinársku prácu. Kapitola o Jánovi Nepomukovi Bobulovi približuje, ako sa mladý a nádejný člen slovenského národného hnutia pre osobný prospech priklonil k maďarskej politickej reprezentácii. K rovnakým ideálom sa nielen slovom, ale aj novinárskou praxou hlásil aj redaktor Karol Kubányi. Na živote Dušana Porubského možno pozorovať, že novinári boli za svoje názory aj väznení a za pracovitosť a výsledky aj povyšovaní do významnejších funkcií. O tom, že už na začiatku 20. storočia sa vydávaním novín sledovali aj podnikateľské aktivity, prezrádza príbeh o Terézii Vansovej. V podobnom kontexte možno sledovať aj rozprávanie o Jánovi Páričkovi, ktorý ešte pred prvou svetovou vojnou ekonomicky aj obsahovo zefektívnil upadajúcu slovenskú tlačiareň. To, že novinárčina sa stala politickým bojiskom, dokazuje text o Floriánovi Tománkovi. Život Jozefa Hranca potvrdzuje, že práca novinára bola v medzivojnovom období aj účinnou zbraňou voči spoločenským neduhom. Kapitola o Karolovi Gulišovi ilustruje, že totalitné režimy nemali pochopenie pre satirických novinárov, ktorí poukazovali na ich chyby.

Končila väčšina odsúdených v 18. storočí na popravisku? Bolo mučenie pri výsluchoch v minulosti bežné? Mal súdny proces v tomto období jednotnú podobu alebo sa prispôsoboval svojvôli sudcov? To je len niekoľko otázok, na ktoré sa snaží odpovedať kniha historika Miroslava Nemca. Publikácia s názvom Od zločinu k trestu sa pokúša na príklade trestného súdu Liptovskej stolice predstaviť fungovanie stoličného súdnictva v 18. storočí. V jednotlivých kapitolách sa venuje finančným nákladom na fungovanie súdu, priebehu súdneho procesu, používaným trestom, ale aj druhom kriminality objavujúcim sa v Liptovskej stolici v skúmanom období.

Obyčajný farár! Čím už len môže byť zaujímavý jeho život? Tento sprofanizovaný postoj sa v našom (post)komunistickom prostredí akoby udomácnil natrvalo. No na druhej strane je tu nemalá skupina veriacich, ktorí v kňazoch vidia absolútnu autoritu a uchovávajú ešte zostatok doby, v ktorej bol kňaz jednou z najváženejších osobností v spoločnosti. Titul, ktorý držíte v rukách, nechce stáť ani na jednej zo strán ideovej barikády. Už jeho netradičný názov so zátvorkou mení význam pôvodného tvrdenia. Autori knihy chcú nechať na čitateľoch, aby si po prečítaní knihy urobili vlastný názor, či je zátvorka v názve opodstatnená alebo nie. Je čisto na nich, či budú život kňazov v minulosti považovať za obyčajný a nudný, alebo pohľad do „farárskej“ mikrohistórie môže byť pre nich inšpirujúci, poučný, či dokonca vtipný. Kniha ukazuje, že plejáda (ne)obyčajných slovenských kňazov nekončí pri menách Hlinka, Tiso, Hurban, či Hodža. Autori pripravili deväť zaujímavých kapitol o živote kňazov zastupujúcich takmer celé pestré konfesionálne prostredie územia Slovenska. V ich príbehoch odohrávajúcich sa v 19. a 20. storočí môže čitateľ sledovať nielen jednotlivé životné osudy, ale aj vývoj doby a jej každodennosť. V knihe sa nachádza príbeh známeho historika a publicistu Jonáša Záborského, ktorý si prešiel tŕnistou cestou ako konvertita z evanjelického na katolíckeho kňaza. Politikom angažujúcim sa v revolučných udalostiach 1848/49, avšak izolovaným v čase neoabsolutizmu, bol Eugen Gerometta. Ďalším konvertitom, z evanjelickej na pravoslávnu vieru, bol najdlhšie žijúci štúrovec, otec dvanástich detí, Jozef Podhradský. „Neposlušným“ panslávom dvíhajúcim krvný tlak spišským a banskobystrickým biskupom bol Peter Tomkuljak. V príbehu o Jozefovi Murgašovi sú odkryté mnohé, doteraz málo známe vedecké úspechy, slovenského rodáka za „veľkou mlákou“, tiež aj korenisté ukážky jeho cholerickej povahy. Plejádu kňazov ozdobuje jediná žena – Darina Bancíková, prvá evanjelická farárka, väznená v 60. rokoch minulého storočia. Pravoslávny biskup a spolupracovník ŠtB, Michal Kančuha, nedovolene prekročil hranice Československa a emigroval do USA. Jeho príbeh končí tragicky neslávnym návratom do socialistickej vlasti. Totalitný režim druhej polovice 20. storočia ostro zakročil aj proti gréckokatolíckemu kňazovi Mironovi Petrašovičovi, ktorého agenti „vyšetrovali“ ako starca a dôsledkom ich metód umrel. Vyšetrovanie, väznenie a 40-ročné prenasledovanie zažil František Paňák, ktorý do rehole vstúpil ako mladý nadaný právnik.