Svetozar Krno

Na svete azda niet pestrejšej oblasti ako Kaukaz. Široká paleta farieb a vôní prírody presakuje do rozmanitosti tu žijúcich národov, ktoré výrazne obohacujú svetové kultúrne dedičstvo. Autor sa opiera o výpravy, ktoré si sám organizoval v juhokaukazských republikách. Svoje bezprostredné zážitky s neopakovateľnými a mimoriadne pohostinnými ľuďmi, podmanivou prírodou, vzácnymi staviteľskými pamiatkami ukrytými hlboko v horách spája s výpoveďami tunajších literátov a exkurziami za starými bájami. V suchom, často kamenistom, sopečnatom Arménsku žije jeden z najstarších národov. Temperamentní Gruzínci dostali do vienka nielen úrodné vinice, ale aj dravé rieky, husté lesy, Malý Kaukaz porastený rododendronmi, päťtisícové končiare Veľkého Kaukazu odeté do ľadovcových závojov a Čierne more. Prevažne moslimskí Azerbajdžanci prežívajú slušný ekonomický rast. Turista ocení ich prastaré kamenné kresby, studené bahenno-plynové sopky a štíty Východného Kaukazu.

Kniha dokumentuje športovo a cestovateľsky jedinečné a doposiaľ u nás nezopakované podujatie 78-dňový súvislý turistický pochod po hlavnom hrebeni Karpát od srbsko-rumunskej dunajskej úžiny až po sútok Dunaja a Moravy. Jej autor podáva svedectvo o príprave i priebehu celej expedície. Cestopisná esej v čase, keď padli mnohé zábrany pre spoznávanie vzdialených krajov, presviedča čitateľa, že doslova pod nosom sa skrýva rozsiahla terra incognita. Čitateľovi otvára dvere do neporušenej, medzi nami temer neznámej transylvánskej prírody. Upozorňuje ho aj na málo známe klenoty našich hôr. Neostáva iba pri opise krajiny a zážitkov. Na hrebeňovke, spájajúcej štyridsať dva pohorí, mal dostatok času zamýšľať sa nad filozofickými, ekologickými a etickými aspektmi vzťahov človeka a prírody. Analyzuje rozličné postoje a psychiku ľudí v Karpatoch sviatočného návštevníka, skalného turistu i domorodého vrchára. Vysvetľuje, čo ťahá mladých ľudí zo sveta konzumu a z relatívneho spotrebného dostatku do lona neistej krajiny. Ukazuje, ako sa formovalo priateľstvo napriek výbušným situáciám, ktoré spôsobil raz človek, inokedy príroda. Nevyhýba sa konfliktom vo vnútri trinásťčlennej výpravy, ale aj pri ich styku s vonkajším svetom. Obraz krajiny a správanie ľudí v nej funkčne spája s výpoveďami známych osobností, ktorých životné osudy sa križovali s karpatskou prírodou.

Nie každý je odsúdený na pobyt v spotrebiteľskom stáde. Stačí iba pretrhnúť putá a odhodiť barličky konzumnej spoločnosti, postaviť sa na vlastné nohy, schuti sa zasmiať nad šírenými hodnotovými stereotypmi, kráčať podľa svojej vôle a otvoriť trinástu komnatu. Za jej dverami sa skrýva veľa nepoznaného a radosti, akú nevedia vyvolať ani tí najšikovnejší majstri virtuálnej reality. Siedmy zväzok edície Hory, diaľavy sprevádza čitateľa po nábožensky, kultúrne, sociálne a prírodne pestrej severnej Indii. Autor kráčal s pútnikmi ku kolíske posvätnej Gangy, ktorá vyteká z ľadovca v pohorí Garhval. Stúpal na himalájske končiare, prechádzal sedlami, dolinami a polopúšťami. Spoznal vlhkú monzúnovú krajinu, výčiny povodne aj nesmierne sucho a vysiľujúce slnko. Oddychoval v chládku v budhistických chrámoch. Zavítal do stredísk islamu a sikhizmu. Navštívil Slnečnú školu, ktorú postavili svojpomocne českí nadšenci vo výške 4.200 metrov v dedinke Kargjak vzdialenej na päť dní tvrdej chôdze od dopravných tepien. Doposiaľ tam chodia aj učiť. Utekal pred povodňami zo Zanskaru. Strávil niekoľko dní s Dalajlámom XIV., ktorý len čo smrtonosná voda začala klesať, navštevoval postihnuté oblasti a dodával sily. Zamýšľa sa nad tým, prečo vie tento charizmatický muž osloviť aj inak zmýšľajúcich a do akej miery sa jeho obraz, vytvorený západnými médiami, zhoduje so skutočnosťou. Druhá časť knihy prináša bohatú faktografiu o tradíciách indického náboženského a filozofického myslenia a osudoch Indov a Indie. Hľadá odpoveď na otázku, prečo práve tu sa zrodil princíp anhinsa (neubližuj, nezabíjaj) a Mahátma Gándhí.

Autor dynamicky zachytáva zážitky Stredoeurópana zo štyroch výprav, smerujúcich do oblastí s panenskou prírodou a vlastnou (zdaleka nielen budhistickou) kultúrou. Prechádzal buriatskou tajgou, sibírskym Tibetom, altajskými holami a ladovcami, pod k torými si našli domov šamani a staroverci, brodil nespocetné rieky Východného Sajana, vystúpil na konciare nad Bajkalom a Chövsgölom. Dosiahol nejeden prvovýstup a provoprechod. Suché mongolské stepi ho doviedli do rodiska Džingischána, k ruinám je ho metropoly Char-Chorin i do Ulánbátara, jednej z posledných metropol bez McDonalda. Text oživujú stretnutia s pestrou vzorkou ludí, nech sa už pohybovali už v dopravných prostriedkoch, mestách alebo v opustených kútoch. Všíma si aj rozlicné typy cestovatelov, ich rozdielnu motiváciu. Vyvracia mediálne stereotypy, chrliace strach z iného, vzdialeného a nepoznaného sveta. Vnímavých citatelov presviedca, že spomínané oblasti sú neprávom zaznávané. Prináša mnoho zaujímavých zemepisných, histo rických a etnografických faktov. Na mnohých miestach prechádza k esejistickému štýlu. Autor sa necíti sa ako majster sveta, ktorú vstúpil do problematiky prvý. Osobitnú pozornost venuje prvým cestovatelom, vedcom a literátom, ktorých sem osud zavia l. Citáty z klasických cestopisov nerušia cítanie, iba dokreslujú autorove postrehy. Prináša navonok prekvapivé ale v skutocnosti logické súvislosti.