Svojpomocné umelecké družstvo – SUD/Sancho & Panza

Bola by história západnej civilizácie zásadne odlišná, ožarovalo by krajinu západného vedomia miernejšie svetlo, ak by dvoma kľúčovými udalosťami na jej počiatku neboli dve smrti, ale dve narodenia? Túto otázku si kladie významný americký literárny vedec George Steiner vo svojich esejach Dva kohúty. Dve večere. Osudy Sokrata a Ježiša Krista, ich životy, obvinenia a napokon popravy sa preňho stávajú východiskom úvah o vzťahu medzi jednotlivcom a mocou, o sile ideálu, o schopnosti človeka čeliť smrteľnosti na základe lásky k intelektuálnej a morálnej pravde. Steiner v esejach potvrdzuje svoju erudovanosť univerzálneho typu mysliteľa a schopnosť usúvzťažňovať rozmanité filozofické, náboženské, kultúrne, antropologické námety do jedného zmysluplného celku a nastoľovať kľúčové otázky dotýkajúce sa človeka a jeho bytia ako „skutočné prítomnosti“. Čitateľ esejí, ktorý sa nechá vtiahnuť do Steinerovho myšlienkového univerza, sa tak sám stáva členom aténskej poroty i jeruzalemského davu.

Pre niekoho to môže byť rezignácia, pre iného sila vystačiť si s minimálnymi nárokmi na seba aj na druhých. Poddať sa niečomu, „čo vnímame ako silnejšie“. Trpezlivo upriamovať myseľ na každodennosť, každodenné činnosti povyšovať na obrad. Premeniť na báseň varenie obeda i novinovú správu, sledovaný film i lúštenú krížovku. Separáciu odpadu nazerať predovšetkým v metaforickom zmysle ako potrebu triedenia vlastných hodnotiacich súdov, predsudkov, spomienok, reči, jazyka. Prijať vlastné oddeľovanie, do ktorého nás prirodzene vrhá lineárnosť vymedzeného času rovnako ako prudké, nečakané scvrknutie času v celosvetovej karanténe či pri individuálnej izolácii v chorobe. Básnické texty v zbierke Separácia (hygienické opatrenia reči) majú podobu svojského, jemne ironického lyrického denníka, osobných meditácií ako možného spôsobu obrany pred civilizačnou úzkosťou, naberaním odvahy byť iba pierko / sadnúť niekomu na nos / nechať sa chvíľu pohadzovať dychom.

Básnické texty v zbierke Výklad významu svojou formou pripomínajú slovníkové zápisy. Archivujú diskrétny príbeh lásky, ktorý je prežívaný, ale nie žitý. Dôležitým v zbierke sa tak stáva jazyk a testovanie jeho schopnosti zastaviť proces miznutia druhého. Autorské gesto prenikania do podpovrchových štruktúr jazyka, rozkladanie zaužívaných fráz v úsilí pochopiť jeho tvorivú a záchovnú silu, pripomína chlapcov, ktorí rozoberajú hodiny, aby pochopili, čo je čas (R. Barthes). Únikom pred zlyhávajúcim jazykom sa potom stáva príroda, ústup od ľudského, možnosť chytať sa každého stebla, každého pierka.