Všade samé korytnačky

Na začiatok by bolo vhodné poznamenať, že detektívna časť zápletky netvorí jej jadro. Skôr ide o tú lavínu, ktorú prípad spustí, o Azin život a jej vysporadúvanie sa s vlastnými myšlienkami. Na jednej strane sa John Green držal pri zemi. Aza i Daisy sú obyčajné tínedžerky, v rámci vyšetrovania nedokážu robiť zázraky a ich motivácia (peniaze) je tiež veľmi uveriteľná. Hoci dôjde aj na prvú lásku, nie je podaná ako niečo, čo nutne trvá večne a rozhodne Aze nepomôže vyliečiť sa. Vo všeobecnosti sa nesťažujem na to, ako Green zobrazil OCD. Je totiž podané ako niečo, z čoho sa nedá zázračne vyliečiť, ale s čím sa človek môže vyrovnať a naučiť žiť. Nuž a najlepšia časť: priateľstvo je v Korytnačkách fakt dôležité! Na druhej strane autor vložil postavám do úst nevydarené pokusy o hlboké metafory a nechal ich viesť toľko nepravdepodobných konverzácií, že to až zabolelo. Mala som pocit, ako keby sa Korytnačky silou mocou snažili byť "cool", "teen", hlboké a nadviazať na úspech Aljašky... Lenže to akosi nevyšlo. Okrem toho sa Korytnačkám nepodarilo ma celkom pohltiť a emocionálne zasiahnuť. Tým však nechcem povedať, že kniha nemá čo ponúknuť. Podľa mňa ide o fajn čítanie a Greenovi sa podarilo dostatočne zobraziť Azin vnútorný boj a zároveň nechať dostatok priestoru deju i odhaleniam. Ak ste fanúšikmi autora, smelo do toho. Ak vás príbeh zaujal, do toho. Len sa vyvarujte prehnaným očakávaniam.

Než som knihu začala čítať, tak som si na ňu vypočula množstvo rozličných názorov. Všetky sa však zhodovali na jednej veci: korytnačky sú iné, než predošlé Greenove diela. A s tým musím súhlasiť. Jeho tvorbu mám veľmi rada a za ten čas som sa naučila, že jeho príbehy majú často veľmi podobný koncept. Dvojicu najlepších priateľov, frázy, štýl, skrátka maličkosti, ktoré sú len a len jeho značkou.<br>Nuž a v korytnačkách sa takéto podobnosti akosi nenachádzajú. Aj štýl písania je v niečom odlišný a príbeh rozpráva autor inak. Avšak kniha sa mi veľmi páčila. Bola prekrásna a problematika, ktorú Green načrtol vyrozprával úplne jednoduchým a čistým spôsobom. Bolo náročné ocitnúť sa v hlave hlavnej hrdinky a často to bolo priam nepríjemné, no aj tak to autor neprehnal a príbeh neorientoval len na obsesívno-kompulzívnu poruchu. Nachádzajú sa tu aj drobné radosti, či starosti. Obyčajné životy a problémy tínedžerov, ale aj naopak veľké problémy s ktorými sa musia vyrovnať. Pre mňa je to ďalšia skvelá kniha od inak obľúbeného autora :).

Samotný dej nie je extra napínavý, ale ako to už u Greena býva, vyplynie z neho čosi pre každú postavu. A to je výhoda aj nevýhoda tejto knihy. Výhoda, pretože si z nej určite odnesiete nejaké posolstvo – a nemusíte zrovna sami zápasiť s úzkosťou alebo obsesívno-kompulzívnou poruchou ani prísť o rodiča. Nevýhoda: pretože to skrátka nie je kniha, ktorou by ste sa „bavili“. Suma sumárum, nebolo to zlé, ale ak by som mala všetky greenovky zoradiť podľa čítavosti, táto by skončila na poslednom mieste. Ak ste od Greena ešte nič nečítali (a téma sa vás špeciálne netýka), odporúčam začať skôr niečím iným…

Všade samé korytnačky nie sú Greenovou najlepšou knihou, avšak ponúkajú dávku dobrodružstva a napätia. Odporučil by som ich skôr mladším čitateľom, ktorí radi pátrajú po záhadách a páčili sa im aj predošlé autorove knihy. Na románe mi prekážala komplikovaná dejová línia a početné odbočenia, ktoré sťažovali pochopenie príbehu. Síce autor píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.

Povinné čítanie pre vsetkych mladych dospievajucich<br>Kniha je písaná zaujimavo, pútavo a zaroven citatela oboznamuje s obsesivno kompulzivnou poruchou ktorou Aza trpi, no velmi výstižne, bez akéhokoľvek prikrášľovania. OCPD trpi aj samotný autor a tak je Azino prežívanie skutočne autentické a umožňuje cloveku náhľad do hlavy cloveka s poruchou ako je tato