Vedieť odísť

Táto kniha by bola banalitou súboja dobra so zlom, keby jej dej nezrkadlil dramatický a neobyčajný životný príbeh autora, ktorého ako nekompromisného novinára som dávnejšie spoznal aj osobne. V jeho knihe Vedieť odísť sme svedkami cesty chlapca, vychovávaného skôr nástrahami sveta ako rodičmi. Už v 17-tich rokoch ho však tvrdo „vyškolil“ komunistický režim v jáchymovských baniach. Potom to boli dramatické roky 1968-1970 v roli novinára denníka Smena a následne týždenníka Expres. Pookupačný režim ho rýchlo vyhodil z oboch redakcií aj s následným dvadsaťročným zákazom čokoľvek publikovať. Po nežnej revolúcii prišlo splnenie sna – založil si a viedol týždenník Slobodný piatok, čím vstúpil do tesnej blízkosti najvyššej politiky. V tom potom pokračoval aj ako riaditeľ tlačového odboru a poradca prezidenta SR Michala Kováča. <br>Rôzne stupne spoločenského vzostupu zdieľal i prostredníctvom Nadácie Slovak Gold, ktorú založil v roku 1994 a úspešne viedol štrnásť rokov. Existencia takéhoto života, popretkávaného množstvom ľudí a udalostí, mu poskytla príležitosť na všetko možné aj nemožné. Na skúšku vlastných síl, talentu, charakteru, morálky, ale aj na chyby, omyly, či neúspešné odvážne plány. Autor nič z toho nezatajuje. Neprikrášľuje, ani neprifarbuje na ružovo. Naopak, nepopulárnym spôsobom opisuje svoje nie šťastne životné kroky, omyly i postoje. Má však jedno kritérium, ktoré napĺňa v knihe - hovoriť i nepríjemnú pravdu. Preto nemôže, ani nechce byť sympatickým autorom všetkým. Lebo nastavuje zrkadlo nielen sebe, ale aj nám. A núti nás zamýšľať sa. Kniha je dokladom úspešného človeka s chybami. Je ľudská, vnímavá a presvedčivá. V našich časoch, keď veľmi chýba tento rozmer myslenia a konania, to naozaj nie je málo.<br>Dorian Guba, Bratislava<br>

Vlado Kolesár, bývalý televízny redaktor a filmový kritik<br><br>Nová kniha Jozefa Sitka je pozoruhodne tvorivým príspevkom o našom spoločenskom i politickom dianí v rokoch 1968 – 69 aj po období od novembra 1989 až doteraz. No ak by niekto za názvom Vedieť odísť očakával akýsi viacvariantný beletrizovaný „návod“ sfarbeného sentimentu, ako sa má angažovane schopný človek vzdialiť zo scény života a odísť do zákulisia, tak potom bude knihou príjemne prekvapený. Knižná novinka tohto všestranného autora je v nosnom smerovaní presne o opaku. Lebo popri skvelej, zasvätenej a eticky umocnenej reflexii širokého spektra historických i súčasných udalostí bývalého Československa i terajšieho Slovenska preputujeme s autorom i na jeho pestré, neraz až nečakane dobrodružné a často turbulentné súkromie už od detstva. Text Jozefa Sitka je tak literatúrou osobne spomienkovou i vrstevnatou literatúrou faktu, ale, a to je podstatné, aj veľmi svojskou, neakademicky zažitou, kultúrno-politologickou lekciou s výrazne živými, sugestívnymi apelmi pre dnešok. <br>Jozef Sitko nevníma svet čiernobielo, nechýba mu zmysel pre humor, či iróniu. Jednoducho významný novinár Smeny z konca šesťdesiatych rokov minulého storočia a v ponovembrovom období. Okrem iného aj duchovný otec, šéfredaktor a autor novátorsky inšpiratívneho týždenníka Slobodný piatok. Ale aj zakladateľ Nadácie Slovak Gold, ktorá ako živá voda obohatila pohľad na svet výroby, predaja a podnikania. Tvorivosť, intenzívne zaujatie pre podstatné hodnoty žitia a spoločenského bytia, prospešnosť svojich myšlienok a konkrétneho diela, sú pre Jozefa Sitka charakteristické. Sú mu vlastné. <br>Autor knižnej novinky nevytvára však o sebe falošný obraz neomylnosti a jednoznačnej úspešnosti. Na mnohých riadkoch popisuje ako svoj romantizmus, dôveru a najmä vieru a nádej v životaschopnosť zamýšľaných projektov, nedokázal naplniť. Nepomohol mu ani jeho pragmatizmus a dôslednosť pri zvažovaní tak úspešnosti ako aj rizík. <br>Ako autor úvah, spomienok, zaujímavého popisu faktov, ale napríklad i tvorca duchaplných aforizmov, nezabudol na sebareflexiu, že život, osobný i občiansky, intímny i spoločenský, je plný možností, šancí, ale tiež všemožných nástrah, ba až neuveriteľných priekov a protivenstiev. No nie je to pasívna konštatácia, lebo Jozef Sitko nie je typ, ktorý rezignuje. Jeho návod ako žiť a byť aj užitočný je stály pohyb vpred. Aj o tomto je nová kniha Jozefa Sitka. <br>Ak sa však domnievate, že sa už teraz (v požehnanom veku) akoby v duchu názvu svojho diela Vedieť odísť od svojej celoživotnej angažovanosti právom vzďaľuje, tak ste na omyle. Napokon obdivuhodným príkladom je práve toto jeho dielo, ktoré písal tri roky až po osemdesiatke. Následne s vervou i so zmyslom pre slušnosť sa začal venovať blogovaniu. Píše s mladíckou zanietenosťou, mnohoročným poznaním, pevným názorom a s nadhľadom nad zvolenou témou. Nedá sa vyprovokovať ani zádrapčivými a neslušnými diskutérmi. Neostáva nič dlžný ani sebe, ani téme a tiež čitateľovi. Aj pri jeho blogovaní platí známe príslovie, že blesky často udierajú do vysokých topoľov. <br>Jozef Sitko vie svoje o odchádzaní. No on neodchádza, ide vždy ďalej. Svoj postoj k svetu výstižne a presvedčivo interpretoval špecifickým obrazom boja dobra so zlom, keď v živote neraz ten lepší prehrá. Pre charakteristiku tejto vážnej otázky ľudského myslenia a bytia si v recenzii pomôžem práve citátom z jeho knihy: „Dobro nie je čin, dar ani prejav dobrosrdečnosti. Dobro nenaučíš, ale ani dobru sa nenaučíš! Buď ho v sebe máš, alebo nemáš.“ <br><br>