Veda, vydavateľstvo SAV

Publikácia sa venuje dejinám muničnej továrne na bratislavskej Patrónke ako výnimočnej mikrohistorickej lokalite, v ktorej sa v rokoch 1939 - 1947 koncentrovali rozmanité ľudské osudy. Sleduje premeny tohto areálu od sociálneho projektu Ústavu pre zmrzačených, cez utečenecký a repatriačný tábor, koncentračné stredisko Židov až po povojnový zaisťovací tábor. Prepája dejiny sociálnej starostlivosti, nútenej migrácie, holokaustu a povojnovej transformácie spoločnosti so štátnymi politikami a mechanizmami moci. Na základe rozsiahleho, pramenného bádania a využitia svedectiev pamätníkov kniha ukazuje Patrónku ako priestor, kde sa v komprimovanej podobe, odrazili kľúčové procesy slovenských a európskych dejín. Publikácia prispieva k hlbšiemu porozumeniu vzťahu, medzi miestom, štátom a jednotlivcom, v období zásadných politických a spoločenských vied. Niečo o autorke: PhDr. Martina Fiamová, PhD, je vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, zaoberajúca sa dejinami Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945.

Od symbolu oslobodenia k spornému dedičstvu. Publikácia analyzuje transformáciu pamätníkov sovietskej armády v slovenskom a českom verejnom priestore po páde komunistického režimu. Autorka sa zameriava na proces, prostredníctvom ktorého sa komemoratívne objekty pôvodne zasadené do ideologického rámca sovietskeho víťazstva nad fašizmom stali otvorenými miestami pamäťovej kontroverzie a politickej reinterpretácie. Pamätníky sovietskej armády sú chápané ako dynamické a viacvrstvové prvky verejného priestoru, v ktorých sa prelínajú historická pamäť, politická moc a spoločenské konflikty. Publikácia sleduje vývoj pamäťového rámca post-socialistickej transformácie po roku 1989, keď sa pamätníky stali predmetom pluralitných pamäťových sporov. Osobitnú pozornosť venuje procesom fyzickej aj symbolickej premeny, od poškodzovania, vandalizmu a spontánnych občianskych intervencií až po obnovy, premiestnenia a pokusy o muzeifikáciu. Tieto zmeny sú interpretované v kontexte meniacej sa politickej moci, ideologických rámcov a diskurzov národnej identity. Autorka spochybňuje predstavu pamätníkov ako neutrálnych nositeľov historickej pamäti a zdôrazňuje ich premenlivú a politicky podmienenú povahu. Upozorňuje, že význam týchto objektov nevzniká ako prirodzený dôsledok minulosti, ale ako výsledok neustálej súhry politických rozhodnutí, spoločenských sporov, kultúrnych rámcov a medzinárodných mocenských vzťahov. Pamätníky sa tak stávajú miestami, kde sa manifestuje a zároveň formuje verejná pamäť, pričom ich interpretácia je predmetom prebiehajúceho zápasu medzi rôznymi aktérmi a ideologickými pozíciami. Týmto spôsobom publikácia posúva diskusiu o pamätníkoch sovietskej armády za rámec ich materiálnej existencie a chápe ich ako citlivé a strategicky dôležité body súčasného pamäťového a politického priestoru strednej Európy.

V službách štátu, cirkvi, vlastného rodu Ikonológia hlavného a korunovačného oltára v Dóme sv. Martina v Bratislave od G. R. Donnera a jeho objednávateľ Imrich Esterházi. Súsošie sv. Martina so žobrákom od Georga Raphaela Donnera (1693 – 1741), ktoré tvorilo ústredný výjav rovnomenného oltára v Dóme sv. Martina v Bratislave objednanom prímasom Imrichom Esterházim (1664 – 1745) v roku 1733, patrí k mimoriadne významným dielam prvej polovice 18. storočia. Hoci sa jeho významu venovalo niekoľko autorov, nikdy nebola vykonaná komplexná ikonologická analýza. Táto publikácia sa zaoberá dvoma kľúčovými oblasťami – ikonologickým výskumom bývalého hlavného oltára sv. Martina so žobrákom z Dómu sv. Martina v Bratislave a na základe praktických výstupov objasnením možností a limitov využitia ikonológie ako metódy na stredoeurópske novoveké umenie. Niečo o autorke: Mgr. Katarína Orviská, PhD. je úspešná slovenská historička umenia a vedecká pracovníčka pôsobiaca v Ústave dejín umenia SAV. Svoje vzdelanie získala na popredných univerzitách v Brne a Trnave, pričom počas doktorandského štúdia absolvovala aj významný výskumný pobyt v Rakúskej akadémii vied vo Viedni. Za svoje špičkové výsledky získala v roku 2025 prestížne postdoktorandské štipendium z Podporného fondu Štefana Schwarza. Vo svojej vedeckej praxi sa špecializuje na stredoeurópske barokové umenie, mecenášstvo a sakrálnu ikonografiu 18. storočia. Popri prísnom akademickom výskume a publikovaní knižných monografií sa aktívne venuje aj popularizácii dejín umenia a obhajobe významu tejto profesie v modernej spoločnosti.

Deviaty zväzok edície Histórie zadnými dverami od autorov, vedeckých pracovníkov a doktorandov z Historického ústavu SAV, v. v. i., prináša takmer štyridsať nových príbehov od najstarších dejín až po koniec 20. storočia. Kniha je opäť bohatá na udalosti a osobnosti z minulosti. V osvedčenej chronologickej štruktúre štyroch častí (od najstarších dejín po nedávnu minulosť) ponúka poznatky o stratenom Wogastisburgu, či o kniežatách Veľkej Moravy a uhorských kráľoch. Z neskoršieho obdobia nechýbajú záľuby a záujmy Milana R. Štefánika, či pohľad Štefana Osuského na Trianonskú mierovú zmluvu. Z najnovších dejín upozorníme aspoň na príbeh Ludmily (Lídy) Clementisovej, manželky Vlada Clementisa. Ako sa táto krehká žena, pôvodnou profesiou operná speváčka a sólistka Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, vyrovnala či nevyrovnala s manželovým obvinením zo slovenského buržoázneho nacionalizmu a justičnou vraždou v réžii ŠtB v rámci pražského politického megaprocesu Slánský a spol.?

Monografia je o majstrovskom spojení obrazu a slova, o svete vizuálnej komunikácie. Aj v tejto širokej oblasti nie je jednoduché hľadať a rozlišovať hodnoty. Prezentované dielo Dušana Juneka (1943) je nielen v našom, ale i medzinárodnom kontexte grafického dizajnu výnimočné, o to viac, že umelcova tvorba v najlepších rokoch bola na dlhý čas vynútene prerušená a napriek tomu dosiahla mimoriadne umelecké vrcholy prijaté s uznaním a ocenením vo svete. Monografia je obsažnou kombináciou rozsiahlej umelcovej tvorby s radom textov a komentárov odborníkov o jeho diele, životných peripetiách autora i ojedinelej vôli a konzistentnosti morálnych postojov tohto tvorcu. Publikácia má 400 strán, je v nej 700 autorových diel a dokumentačných obrázkov, obsahuje 600 menných položiek v indexe, textami sa na nej podieľalo 40 odborníkov, predovšetkým zahraničných. V uvedenej podobe nám umožňuje nahliadnuť do laboratória tvorivého ducha špičkového autora a poodhaliť alchýmiu širokého odboru grafického dizajnu, zohrávajúceho kľúčovú úlohu v komunikácii dnešného sveta. Je tak zrkadlom našej doby druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia i dokumentom nie jednoduchého osudu človeka i tvorcu na prelome tisícročí. Monografia je adresovaná nielen odbornej komunite, ale netradičnou koncepciou oslovuje záujemcov umenia, dizajnu, včítane mladých adeptov vizuálnej tvorby.

Humanizačná komunikácia je autentická sociálna interakcia, v ktorej je človek sám sebou, realizuje sa vo svojej pôvodnosti, reprodukuje svoju ľudskosť, svoj prirodzený spôsob existencie ako sociálny subjekt. Jej aktéri konajú v duchu rekonštrukčnej hermeneutiky. Ak konajú s takou rekonštrukčnou snahou spojenou s prosubjektovým prístupom ku koaktérom, ich komunikačná sebarealizácia je taká, aká je im vlastná: realizáciou svojich komunikačných možností reprodukujú svoju ľudskú autenticitu. Potrebu autenticity prežívame v komunikácii, v ktorej pociťujeme, registrujeme, že koaktér má sklon k nerešpektovaniu prosubjektového zaobchádzania s nami, čo sa prejavuje ako nadraďovanie sa, verbálne násilie, verbálna manipulácia a pod. „Za“ našimi reakciami v duchu „je to povýšenec, násilník, manipulátor a pod.“ je potreba autentickej komunikácie. Naša nevôľa, nespokojnosť, rozhorčenosť a pod. sú reakcie podložené tým, že aktéri sú často postihnutí deficitom komunikačnej autenticity. Komunikácia poznačená deficitom autenticity je sociálna interakcia, ktorá je človeku odcudzená. Príčina tejto odcudzenosti je vlastnícka žiadostivosť (moc), motivujúca proobjektové komunikačné konanie. Tento výklad pripomína rozprávanie o večnom konflikte dobra a zla, anjela a diabla našepkávača. Anjelom je sociálna hermeneutická moc, stimulujúca človeka k tomu, aby v komunikácii vystupoval ako rekonštrukčný hermeneutik, orientujúci sa v nej podľa humanizačnej hodnoty, diabolským našepkávačom je vlastnícka žiadostivosť, nabádajúca človeka k tomu, aby v komunikácii zaujal pozíciu utilitárneho hermeneutika, vyznávajúceho utilitárnu hodnotu. Ako sa môžeme vyrovnať s týmto konfliktom?

V Uhorsku v „dlhom 19. storočí“ fenomén viacnásobnej národnej identity nebol vôbec zriedkavý. V mnohých prípadoch, aj u viacerých významných osobností, bolo prirodzené, že mali zároveň uhorskú štátnu, maďarskú politickú, slovenskú jazykovú i národnú identitu. V knihe Józsefa Demmela spoznáme skutočný svet zabudnutej uhorsko-slovenskej šľachty, ktorý bol inšpiráciou aj pre dej známeho románu Jána Kalinčiaka Reštavrácia. Dozvieme sa, či Lajos Kossuth ako dieťa naozaj padol do hnojnice a kedy strávil prázdniny u slovenských príbuzných v Košútoch. Zistíme, prečo sa Ľudovít Haan, slovenský farár z Békešskej Čaby, začiatkom 70. rokov 19. storočia spriatelil s Jozefom Miloslavom Hurbanom a prečo sa po roku 1874 snažil vymazať na to všetky spomienky. Autor čitateľovi objasní, prečo a ako zničil Alexander Wrchovský, bývalý hrdina a mentor Ľudovíta Štúra, najvýznamnejšiu slovenskú evanjelickú spoločnosť v Uhorsku, a nakoniec sa dozvieme, prečo sa mladý Milan Rastislav Štefánik v železničnom kupé takmer pobil s dvojmetrovým maďarským politikom.

Smrť človeka má od nepamäti svoj biologický, právny, etický, duchovný, kultúrny, spoločenský aj individuálny rozmer. V prírode tvorí prirodzenú súčasť kolobehu života. Kniha je určená tým, ktorých zaujíma, ako sa ľudská spoločnosť vyrovnávala s touto najzákladnejšou istotou existencie. Skúma rituály, filozofické, náboženské, právne a umenovedné predstavy o smrti a posmrtnom živote a porovnáva ich s dnešným vnímaním konca života. Jej cieľom je nielen sprostredkovať, ako ľudia v stredoveku zomierali, ale aj ako so smrťou žili. Hľadá odpoveď na otázku, čo sme stratili a čo sme získali v spôsobe, akým sa dnes vyrovnávame so smrťou – a či by sme sa od minulých generácií predsa len nemohli niečo naučiť. Smrť vyvolávala a dodnes vyvoláva strach, úzkosť, úžas, ale aj zvedavosť a nutnosť hľadať odpoveď na základnú otázku: čo je zmyslom života?

Zborník sa zaoberá zmenami poetiky v novodobej slovenskej literatúre od klasicizmu po súčasnosť. Metodologicky nadväzuje na predchádzajúci výskum poetiky slovenskej literatúry po roku 1945. Vychádza z tých istých princípov. Sleduje konštitutívne pravidlá, gramatiky a algoritmy utvárania textov, scén písania a udalostí. Má existenciálnu povahu. Zaoberá sa nielen poetikou literárnych textov, ale aj textov vedenia, svedectiev, dokumentov, protokolov a ďalších typov textov a mediálnych foriem. Reflektuje najrozmanitejšie typy udalostí a osobitné priestory scén písania na pomedzí poetiky textov a udalostí. V tomto zmysle, nadväzujúc na pojem novej estetiky Theodora W. Adorna, hovoria autori projektu o novej poetike. V jej rámci hrajú kľúčovú rolu fenomény manifestovanosti a latentnosti a vzťahy medzi poetikou literárnych a umeleckých textov, textov vedenia a persuazívnych textov najrozličnejšej proveniencie. To všetko sú javy, ktoré si vynucujú formulovanie novej poetiky textu a udalosti a tvoria základný predpoklad jej formulovania.

Ďalšia kniha Štefana Lubyho prináša výber 30 prejavov a esejí z doteraz nepublikovanej takmer stovky jeho kratších diel v tomto žánri. Sú rozdelené do troch sekcií: jubileá a rozlúčky, vyznamenania a promócie, príhovory a úvahy. Nájdeme tu obľúbené humorne koncipované príhovory na novoročných koncertoch Slovenskej akadémie vied, otvorenia vedeckých kongresov, napr. kongresu slavistov, vyznamenania osobností medzinárodného rangu, ako bol. prof. Rudolf Zahradník, či jubileá a rozlúčky s poprednými vedcami. Autor doplnil svoju staršiu produkciu o reflexie na osobnosti, ktoré mali okrúhle jubileá v poslednom období, ako boli sté narodeniny prof. Jána Plesníka, i smutné odchody či už prof. Ivana Plandera, prof. Alexandra Ruttkaya, doc. Dušana Čaploviča alebo ďalších. Kniha odráža aj úsilie generácie, ktorá viedla Slovenskú akadémiu vied na prelome 20. a 21. storočia, o zachovanie a nové legislatívne zakotvenie tejto našej poprednej vedeckej inštitúcie.

Každodennosť v slovenskej postromantickej próze Motívy každodennej sféry ľudského života – bývania, jedenia, obliekania, práce, výchovy detí či rodinných vzťahov – sa od šesťdesiatych rokoch 19. storočia čoraz významnejšie integrujú do slovenskej postromantickej prózy. Každodennosť už nie je len predmetom romantického opovrhovania, ale aj priestorom, v ktorom môže národne uvedomelý Slovák či Slovenka uplatňovať, reprodukovať aj navonok deklarovať svoje národné cítenie. Monografia na vybraných textoch kľúčových autorov tvoriacich v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia – Jána Kalinčiaka, Daniela Bacháta, Mikuláša Štefana Ferienčíka, Viliama Paulinyho-Tótha, Ľudovíta Kubániho, Gustáva Kazimíra Zechentera a Jonáša Záborského analyzuje dobové literárne reprezentácie každodennosti. Na základe tejto analýzy autorka potom hľadá ideovo-estetické zdroje rôznych literárnych podôb každodennosti, vysvetľuje ich nadväzovanie či polemizovanie s romantizmom, nanovo interpretuje aj menej známe prózy, aby z novej perspektívy nasvietila obraz slovenskej kultúry druhej polovice 19. storočia.

Slovenský ľud, romantický idealizmus, národná literatúra, Tatry, vodcovia národného hnutia. Sú symboly vymedzujúce priestor slovenskej kultúry dlhého 19. storočia naozaj také jednoznačné a nemenné? Nemožno v tejto „jednote“ predsa len vybadať aj rozbiehavé prvky a odstredivé prúdy? Bol v slovenskej kultúre dlhého 19. storočia ľud vždy len neskazený a romantici činorodí pracovníci na národnom poli? Bola žena iba múzou a Tatry monumentálne? Autorky tejto knihy spochybňujú jednoznačné odpovede a nanovo čítajú kanonizované, ale aj archívne a v časopisoch ukryté texty. Ukazujú ľud ako zdroj hrôzy a odporu reprezentantov národnej elity, romantický subjekt túžiaci po láske a smrti, každodennosť ako sféru, v ktorej sa formuje a reprodukuje národná identita, ženu prechádzajúcu z pasívnej úlohy objektu mužského záujmu do pozície autorky a priestor Tatier, zvyčajne prisvojovaný ako „náš“, nahliadaný nečakane pohľadom spišských Nemcov. Kniha Rozbiehavá jednota ponúka čitateľskej verejnosti odborné štúdie aj rozsiahly „dôkazový materiál“, čiže čítanku textov, o ktoré sa autorky vo svojom výklade opierajú, a tiež reprodukcie výtvarných diel, dokladajúce paralelné procesy vo výtvarnom umení. Ivana Taranenková, Ľubica Schmarcová, Eva Palkovičová, Magdalena Bystrzak a Marianna Koliová prechádzajú pri uvažovaní od poetiky ku kultúre, vychádzajú spoza hraníc úzkej odborovej špecializácie k interdisciplinarite. Otvárajú napokon témy, ktoré sú dnes predmetom verejného záujmu a diskusií, a poukazujú na organické napojenie slovenskej tvorby na dobové európske literárne a kultúrne prúdy.

Monografia je zameraná na interpretáciu humanistickej latinskej ľúbostnej poézie Jána Bocatia (1569 – 1621) s dôrazom na identifikovanie súvislostí s rímskou ľúbostnou elégiou, básnickým žánrom vyprofilovaným v 1. storočí v dielach rímskych básnikov Catulla, Tibulla, Propertia a Ovidia. Súčasťou publikácie (jednotlivých štúdií) bude reprodukcia latinských textov vybraných básní. Plánovanou súčasťou sú aj ukážky (foto) pôvodného vydania Bocatiovej básnickej knihy Hungaridos libri poematum V z roku 1599.

Publikácia predstavuje výsledky výskumu najfrekventovanejších slovenských prídavných mien. Výsledky sa zakladajú na analýze reálneho používania slov v písaných komunikátoch. Prepájajú sa tu tradičné lingvistické poznatky a nové zistenia založené hlavne na analýze korpusových dát a na štatistických a výpočtových metódach. Autori sa zameriavajú predovšetkým na gramatickú stránku prídavných mien, ich skloňovanie a stupňovanie. Názorne a prehľadne interpretujú deklinačný systém prídavných mien a spôsoby tvorenia ich stupňovaných foriem. Originálne graficky spracovaná slovníková časť diela prináša podrobné informácie o paradigmách prídavných mien, o spájateľnosti najčastejších prídavných mien, ich pozitivite a negativite. Sprostredkúva tiež informácie o anomálnom výskyte konkrétnych realizácií gramatických kategórií. Publikácia otvára nové možnosti výskumu a interpretácie adjektív v slovenčine. Je určená nielen filológom, ale aj pedagógom a širšej odbornej verejnosti zaujímajúcej sa o slovenský jazyk v nových súvislostiach.

Piata, záverečná časť súborného diela Ľ. Nováka obsahuje syntetický výklad vlastnej koncepcie etnogenézy Slovanov (Vznik Slovanov a ich jazyka), komplexnú genetickú a typologickú charakteristiku slovenčiny (Aký jazyk je slovenčina), ďalšie rozpracovanie už dávnejšie publikovanej tézy o príznakových a nepríznakových nulových morfémach (Špecifickosť morfologických nulovostí v slovanských jazykoch) alebo pozoruhodné úvahy o vysokoškolskej výučbe historickej gramatiky (Tak trochu esejisticky o vyučovaní historických gramatík). Ľ. Novák sa zaoberal aj témami z dejín slovenského jazyka, princípmi výstavby fonologických štruktúr a ďalšími teoretickými otázkami. Obdivuhodná bola v tomto období jeho prednášková činnosť prakticky vo všetkých pobočkách Slovenskej jazykovednej spoločnosti: tézy jeho prednášok sú publikované v bulletine Zápisník slovenského jazykovedca. Väčšina týchto prednášok je ladená spomienkovo; poslucháčstvo ich prijíma ako autentické svedectvo o slávnych rokoch Pražského lingvistického krúžku a o priekopníckej ére modernej slovenskej jazykovedy. Ako jeden zo zakladateľov Slovenskej akadémie vied a umení približuje Ľ. Novák v rozhovoroch okolnosti, za ktorých bola táto inštitúcia ustanovená v roku 1942. Niektoré teórie a výsledky vedeckých úvah autora dnes už berieme ako samozrejmé, časom sa stali kolektívnym vedeckým vedomím.