Veda, vydavateľstvo SAV strana 4 z 64

Flóra Slovenska VI/2, 1. časť je v poradí 17. dielom monografickej edície Flóra Slovenska prezentujúcej výsledky základného výskumu diverzity rastlín Slovenska. Obsahuje taxonomicko-chorologické spracovanie 179 druhov a 30 krížencov patriacich do 53 rodov a piatich tribusov (Anthemideae, Astereae, Calenduleae, Gnaphalieae, Senecioneae) čeľade Asteraceae. Každý spracovávaný taxón (rod, druh, poddruh, resp. kríženec) je charakterizovaný z hľadiska nomenklatúry, morfológie, karyológie, biológie, ekológie, fytocenológie, úžitkovosti, ochrany a rozšírenia vo svete a na Slovensku. Súčasťou práce sú podrobné určovacie kľúče, mapy rozšírenia 103 taxónov na Slovensku a obrázkové tabule s ilustráciami 183 taxónov. Najdôležitejšie časti textov sú preložené do angličtiny. Edícia Flóra Slovenska má vzhľadom k podrobnému spracovaniu rastlinného bohatstva Slovenska nezastupiteľné miesto v národnej kultúre i svetovej vede. Pre výskum biodiverzity panónskeho a karpatského regiónu je práca významná najmä tým, že prináša najnovšie a komplexné údaje nielen o vzácnych druhoch pôvodnej kveteny, ako sú endemické, reliktné, ohrozené alebo vyhynuté druhy, ale aj informácie o novodobo prenikajúcich nepôvodných a inváznych rastlinách. V knihe sú stručne prezentované aj druhy a krížence často pestované (úžitkové alebo okrasné), zo Slovenska mylne uvádzané alebo na Slovensku očakávané.

Kniha Pedagogická koncepcia Rudolfa Filu je primárne určená pre minulých, súčasných a budúcich pedagógov a študentov stredných umeleckopriemyselných škôl. S veľkou pravdepodobnosťou osloví aj odborových didaktikov výtvarných katedier pedagogických fakúlt a všetkých nadšencov výtvarného umenia. Keďže Filov spôsob vyučovania bol inšpirovaný v prvom rade nemeckou školou Bauhaus, kniha opisuje najprv na pozadí prebiehajúcej priemyselnej revolúcie 2. polovice 19. storočia historický vývin reformných umeleckoremeselných ideí spojených s hnutím Arts and Crafts, nemeckým Jugentstilom a viedenskou secesiou. Jedným z vrcholov týchto snách bol napokon v roku 1919 vznik školy Bauhaus. Jej štruktúra vyučovania a používané pedagogické metódy v prípravnom kurze sa stali v priebehu 20. storočia dôležitými inšpiračnými zdrojmi pre mnohé novovzniknuté umelecké a umeleckopriemyselné školy v Európe a v Amerike. Jednou z nich bola aj Škola umeleckých remesiel, ktorá pôsobila v Bratislave od roku 1928 až do roku 1939. Vedecká monografia okrem stručného opisu jednotlivých kapitol stredoškolskej učebnice Výtvarná príprava pre 1. a 2. ročník strednej umeleckopriemyselnej školy troch autorov, ktorými boli Rudolf Fila, Ondrej Bartko a Zlatica Reištetterová, obsahuje aj malú vzorku zachovaných tematických plánov dvoch ústredných predmetov, ktorými sú výtvarná príprava a navrhovanie, pričom jednotlivé témy týchto predmetov z 1. až 4. ročníka štúdia sú v knihe ešte dokumentované aj súborom fotografických ukážok študentských výtvarných prác realizovaných v rôznych obdobiach od 60. rokov do 90. rokov 20. storočia.

Kolektívna monografia vo svojich tematických okruhoch poukazuje na jedinečné charakteristiky a osobitosti mestskej spoločnosti vrátane jej mentality, hodnôt a psychológie. Ide o sondy do dnes už strateného, no atraktívneho sveta mestských elít a okrajových, „poklesnutých“ skupín obyvateľstva. Autori prinášajú svoje pohľady na spomenutú problematiku vo vybraných stredoeurópskych mestách v časovom rozmedzí od stredoveku po 20. storočie. Prvá časť je venovaná mestským elitám, ich vzostupom, pôsobeniu a stratégiám „prežitia“ na popredných priečkach spoločenskej hierarchie. Život na opačnom konci urbánnej spoločnosti približuje druhá časť. Spoznávame v nej osudy tzv. „nepočestných“ jednotlivcov či profesií, ďalej postoj miest k sociálne slabším obyvateľom, zločinu alebo k rôznym náboženským menšinám. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jedinci na vrchole i na okraji žili v mestách akoby oddelene. No v skutočnosti prichádzali do kontaktu a chtiac-nechtiac boli vo vzájomnej interakcii. Už samotné jestvovanie mestskej spoločnosti a priestoru bolo totiž faktorom, ktoré ich zjednocovalo. Veríme, že nové poznatky, ktoré naše dielo prináša, oslovia záujemcov o urbánne dejiny z radov odbornej i laickej verejnosti.

Publikácia je lingvistickým príspevkom do širokej interdisciplinárnej diskusie o diskriminácii. Diskriminačná inštrumentalizácia jazyka znamená používanie jazyka ako nástroja a prostriedku diskriminácie, ale aj jeho zneužívanie ako diskriminačného dôvodu. Základnou otázkou výskumu bolo, ako sa jazyk, resp. jazyková komunikácia podieľa na tvorení diskriminačných vzťahov a vo všeobecnosti na tvorení diskriminácie ako sociálnej reality. Cieľom výskumu bolo na textových materiáloch rôzneho druhu demonštrovať inštrumentalizáciu jazyka vo vybraných spoločenských oblastiach (komerčná, mediálna, politická) a vzťahoch (interindividuálna, inštitucionálna, resp. systémová, kultúrna). Výskum diskriminačnej inštrumentalizácie jazyka bol realizovaný prostredníctvom metód kritickej diskurznej analýzy. Z metodologického hľadiska sa v skúmanej otázke (Ako sa jazyk podieľa na tvorbe diskriminácie?) uplatňuje komunikačno-pragmatický prístup, pretože jazyk a jazykovú komunikácia je chápaná ako spôsob dosahovania istých cieľov používateľov jazyka v jazykovej interakcii, v istom kontexte. Text je rozdelený do šiestich kapitol, ktoré tematizujú jazykovú diskrimináciu z teoretického aj interpretačného hľadiska. Teoretické časti (kap. 1 a 2) slúžia na sumarizovanie poznatkov o diskriminácii z iných vedeckých disciplín, pričom tieto poznatky poslúžili na ďalšie rozčlenenie analytických častí podľa spôsobu prejavovania sa diskriminácie (v rovine poškodzujúceho rozlišovania – kap. 3, v rovine nerovného zaobchádzania – kap. 4 a v rovine znevýhodňovania – kap. 5). V kapitole 6 nazeráme na diskriminačnú inštrumentalizáciu jazyka aj z egolingvistického hľadiska.

Publikácia o stredovekých majetkových registroch feudálnych majetkov na území Slovenska je koncipovaná tak, že v prvej časti prináša historiografické exkurzy k niektorým vybraným registrom s cieľom poukázať na ich možnosti a význam pre konkrétny historický výskum. Podstatnejšou je však jej druhá časť, ktorá je edíciou majetkových registrov z obdobia do konca uhorského stredoveku. V tomto prípade ide o súkromné (šľachtické a cirkevné) a nie o erárne, teda štátne majetkové registre, pretože tie budú predmetom osobitného spracovania a budú predstavovať druhý diel tohto edičného počinu. Prvý diel obsahuje dvadsaťsedem jednotiek feudálnych majetkových registrov tak, ako ich identifikoval heuristický výskum. Druhou časťou edície sú registre desiatkov, ktoré už v čase, z ktorého sa zachovali, mali povahu stálych príjmov a pre cirkev predstavovali alternatívu tých feudálnych príjmov, aké mali svetskí držitelia zo svojich majetkov. Veľmi dôležitou súčasťou tejto edičnej časti publikácie je podrobný miestny register, ktorý je zároveň príspevkom k stredovekej slovenskej topografii a svoj význam má aj z hľadiska toponomastického výskumu. Treba azda už len dúfať, že po publikovaní stredovekých majetkových registrov neuplynie podobná časová prestávka a systematické publikovanie urbárov (už novovekých) si nájde svojich priaznivcov v kapacitných radoch slovenskej historiografie.

Monografia završuje trilógiu filozofických reflexií akademického sveta, jeho tradícií a súčasných problémov (Akademický svet a jeho tradície, Veda, 2021; Akademický svet a jeho súčasné problémy, Veda, 2022). V tejto časti sa autor venuje analýze akademických inštitúcií, ich dizajnu a spôsobom riadenia. Charakterizuje akademickú identitu, kultúru a hodnoty. Samostatnú pozornosť venuje akademickej profesii, jej špecifikám a podmienkam. Zavŕšením celej trilógie je kapitola o peripetiách nášho domáceho akademického sveta (akadémie vied a vysokých škôl) po roku 1945. Autor sleduje kľúčové premeny s cieľom objasniť súčasný stav, nevyhýba sa „horúcim“ problémom akreditácie, akontability, evaluácie, „rebríčkom“ atď., ktoré vidí kritickou optikou. Práca má postdisciplinárny charakter. Autorove analýzy sú založené na štúdiu bohatej zahraničnej literatúry a dlhoročnej akademickej skúsenosti. Kniha je ojedinelým príspevkom k poznaniu našich akademických inštitúcií a akademického života v súčasných zložitých podmienkach. Je určená predovšetkým akademickým funkcionárom a manažérom, ako aj širokej kultúrnej verejnosti a takisto akademickým pracovníkom, ktorí majú záujem o pochopenie toho, čo sa deje s naším akademickým svetom.

Kritické skúmanie práce odhaľuje abstraktný, ahistorický a špekulatívny charakter liberalizmu neutrality (J. Rawls, R. Nozick), postavený na hypotetickom prístupe a arbitrárnom modelovaní, prehliadajúci spoločenskú realitu v jej štrukturálnej komplexnosti. V dôsledku toho je jeho podoba etickej neutrality štátu skôr utopická a dokonca kontraproduktívna, je nielen v rozpore s vecným fungovaním politiky, ale nezodpovedá ani normatívnym nárokom občanov. Samotná idea býva znevažovaná práve preto, že je spájaná s neoliberálnou politikou privatizácie a deregulácie, a spolu s ňou potom aj odmietaná. V konfrontácii s kumuláciou spoločenských problémov, ktoré čoraz zjavnejšie nie je možné riešiť ich privatizáciou a trhovými princípmi, rastie aj spoločenské volanie po návrate k väčšej angažovanosti štátu, ktoré však so sebou prináša aj hrozbu nových podôb autoritatívnej a reakčnej politiky.

Kolektívna práca Slovenská onomastická terminológia po viac ako štyridsiatich rokoch prináša sumarizáciu viac ako 600 slovenských onomastických druhových termínov i termínov, ktoré sa týkajú onomastickej teórie, a ich ekvivalentov v češtine, poľštine, angličtine, nemčine a maďarčine. Spracovanie terminológie vychádza z teoretických východísk a metodológie terminológie ako vedného odboru a zo zásad a kritérií tvorby onomastických termínov, ktoré stanovil medzinárodný vedecký tím. Definície termínov sa upravovali v súlade s ich aktuálnym chápaním. Problematické termíny a ich výklady autori konzultovali s onomastickými autoritami, ktoré sú členmi terminologickej skupiny Medzinárodného komitétu onomastických vied a iných domácich a zahraničných onomastických komisií. Heslové state obsahujú aj etymológiu jednotlivých termínov, príklady, poznámky a literatúru. Cieľom bolo uviesť odporúčané termíny, resp. ich preferované varianty (z hľadiska kodifikácie), ale aj upozorniť na tie termíny, ktoré sú už zastarané a nepoužívajú sa, na termíny nesprávne buď z hľadiska obsahu, alebo formy, a na nové termíny. Publikácia obsahuje okrem teoreticko-metodologických východísk, cieľov, zásad a koncepcie aj kapitolu o vývine slovenskej onomastickej terminológie a genéze jej doterajšieho spracovania.

Komyshuvate Burial Mounds

Monografia prináša vhľad do dlhého obdobia 20. storočia v oblasti sociálno-výchovnej starostlivosti o dieťa. Autorka venuje pozornosť vymedzeniu pojmov dieťa a detstvo, reflektuje faktory determinujúce samotnú podobu a kvalitu detského bytia, pričom z historického hľadiska poukazuje na rôzne kategórie detí v ohrození. Popisuje vznik a vývoj sociálnej a výchovnej starostlivosti o dieťa od obdobia demokratickej medzivojnovej republiky až po obdobie socializmu a komunizmus, resp. od starostlivosti dobrovoľnej po starostlivosť vykonávanú štátnou mocou. V závere venuje pozornosť sociálno-výchovnej starostlivosti o dieťa v dvoch kolektívnych zariadeniach - v materských školách a v školských družinách. Popisuje nielen prvotné kroky ich vzniku a následného vývoja po legislatívno-organizačnej stránke, ale prostredníctvom analýzy výchovných programov venuje pozornosť realizovaniu sociálno-výchovnej činnosti, ktorú deklarované kolektívne zariadenia zabezpečovali.

Sedmička je šťastné číslo. A vraj aj magické. Odpradávna priťahovala numerológov, teológov či spisovateľov. Máme sedem dní v týždni, putovali sme siedmimi horami a siedmimi dolami, v záhrade majú mnohí sedem trpaslíkov (plus Snehulienku) a deti majú radi rozprávku od Pavla Dobšinského „Sedem zhavranených bratov“. Sedmičku predstavuje planéta Neptún. Neptún je symbol života a život sme my. Všetci sme hrávali „sedmu“, alebo „zbojnícku sedmu“. Ba aj v móde a športe sa nám „sedmička“ udomácnila – vieme čo je „EA7“ a „CR7“. Apropo, nezabúdajme na kinematografiu, takmer všetci sme videli „Sedem statočných“, kultový western so skvelým hereckým obsadením, odohrávajúci sa na mexicko-americkom pomedzí na konci 19. storočia. Siedmy zväzok Histórie zadnými dverami pripravili historici z Historického ústavu SAV, v. v. i., po krátkej prestávke a s odhodlaním opäť si „pocestovať“ našimi i svetovými dejinami. Od Veľkej Moravy cez „temný“ stredovek až po modernú dobu, studenú vojnu a koniec „atómového“ storočia. Inak povedané, prinášame „zadnými dverami“ opäť niečo iné, nové a zaujímavé, napríklad o zdraví a hygiene v stredoveku, o hodovaní a obžerstve, či aj o balzamovaní kráľov, o kacíroch, bosorkách a kulte Lucifera, o divadelnom živote na prelome 18. a 19. storočia, o dopravnom prostriedku kedysi nazývanom „rýchlonôžka“, o nenaplnenej Štefánikovej „uhorskej“ láske k Emílii Chovanovej, o pražskom komunistickom prevrate v roku 1948, o Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975, alebo o drogovej závislosti mládeže na Slovensku po roku 1989. Namiesto záveru ponúkame niečo, čo by ste asi skutočne nečakali – ako vznikol Deň stromov.

Sün c’ (Aristoteles Ďalekého Východu): Súborné dielo (preklad zo starovekej čínštiny Marina Čarnogurská) Slovenské sprístupnenie Súborného diela starovekého čínskeho filozofa Sün c’a, považovaného aj za „Aristotela Ďalekého Východu“, prináša čitateľom odhalenie originálneho etického systému, ktorý ponúka poznanie, že sa ľudská civilizácia môže kultúrne i duchovne sformovať a dlhé tisícročia potom aj fungovať prinajmenej rovnako kvalitne ako naša európska civilizácia, a to pomocou úplne iného vierovyznania i vlastnej svetonázorovej chrbtice. Zároveň mnohé Sün c’ove myšlienky, vyslovené ním pred vyše 2 000 rokmi, sú vysoko nadčasové a stále aktuálne aj pre moderného človeka kdekoľvek na svete a môžu nám možno pomôcť vyriešiť aj mnohé naše súčasné spoločenské problémy a ľudské zlyhania. „Veď niet väčšej veľkosti ľudského ducha, než zdokonaliť sa v naozajstného Človeka a niet väčšieho šťastia pre ľudstvo, než vyvíjať sa bez pohrôm!“ – zdôrazňuje nám Sün c’ už v úvode svojho diela.

Piaty zväzok Histórie zadnými dverami nás opäť prevedie malými i veľkými dejinami v zábavnejšej podobe. A opäť tu máme niečo nové – nové osobnosti a udalosti, starosti i radosti, niekedy trochu hanby, inokedy takmer večnú slávu. Od najstarších dôb po takmer súčasnosť. A okrem toho tiež kadečo iné... .....napríklad aj mandelinku (pásavku) zemiakovú. Kto ešte nepočul o mandelinke (pásavke) zemiakovej, nech zdvihne ruku. Kto by ju nepoznal. Okrem toho, že desaťročia spôsobovala (a naďalej spôsobuje) nespočítateľné škody na úrode zemiakov svojou schopnosťou vypestovať si imunitu na pesticídy či rôzne bioprípravky, bola v Československu na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia označovaná za zákernú „imperialistickú“ zbraň s cieľom vyhladovať našu mladú socialistickú vlasť. V susednom Česku ju volali „americký brouk“. Dnes je mandelinka (pásavka) symbolom absolútnej absurdnosti komunistickej propagandy. Symbolom iste nie najdrastickejším či najbolestnejším. Svojej, priam mýticky zlej povesti v nastupujúcej ére komunizmu v Československu sa zbavila až v čase veľmocenského „oteplenia“ v rámci bipolárnej politiky détente v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Bolo asi osudné či nevyhnutné, aby si tento odolný tvor požierajúci zemiakovú vňať prešiel u nás svojím komunistickým peklom.

Kolektívna monografia Literárne krajiny Bratislavy. Obraz mesta po roku 1918 je svojím zameraním ojedinelá a v istom zmysle prvolezecká. Desaťčlenný autorský kolektív v nej podáva výsledky výskumu literárneho obrazu Bratislavy, vytvára a interpretuje katalóg jeho kľúčových toposov v časovom rámci približne jedného storočia, v ktorom slovenská metropola prešla zásadnými politickými, etnickými a kultúrnymi zmenami. Literárny obraz Bratislavy sa doposiaľ neustálil okolo kánonického jadra niekoľkých základných autorov a textov, ako je to v prípade niektorých iných európskych miest, ktoré sú úzko spojené s dielom alebo biografiou slávneho spisovateľa. Zostáva heterogénny až fragmentárny, je stále skôr nedokončenou mozaikou. V literárnych krajinách tohto mesta však možno dobre identifikovať niekoľko priestorových konštánt, kľúčových literárnych toposov, ktoré súvisia s hraničnou geografickou, kultúrnou a jazykovou polohou Bratislavy, ako aj s jej politickou a urbanistickou históriou. Kniha prináša systematické a súčasné, hoci nie encyklopedicky vyčerpávajúce spracovanie literárnej krajiny Bratislavy. Veríme, že bude dobrým aktuálnym sprievodcom po tejto problematike a zároveň jedným z východísk budúcich výskumov.

Zámerom je ešte viac rozvinúť makrotému fungovania jazyka a komunikácie v premenlivých sociokultúrnych podmienkach so zreteľom na individuálny aj kolektívny subjekt. V tejto premenlivosti je ustálený vývinový proces, ktorého obsahom je demokratizácia spoločnosti v spätosti s jej liberalizáciou. Sme svedkami gradácie demokracie sociálneho života a slobody jednotlivcov, podporovania vôle presadzovať „ešte viac“ demokracie a liberalizmu, čo, samozrejme, prináša so sebou aj problémy, naráža na odpor aj vyvoláva obavy z ich eskalácie, narúšajúcej poriadok v spoločnosti, potrebný pre jej fungovanie bez porúch ohrozujúcich jej pružnú stabilitu. Jazyk a komunikácia sú nástrojom i prostriedkom v tomto vývinovom procese a naopak tento proces sa odráža v zaobchádzaní s jazykom a v spôsoboch komunikácie. Gradácia demokracie a liberalizmu výrazne zasahuje aj do spisovnojazykového života. Na tomto pozadí sa sleduje aktuálny nositeľ štandardnej slovenčiny, perspektíva spisovnej slovenčiny s otázkou, či sa črtá nový typ materinského jazyka, slovenská jazyková vôľa a spisovná slovenčina v sociálnovýznamovej perspektíve, ako aj marginalizácia a inklúzia v oblasti jej používania. Kladie sa fundamentálna otázku, či a v akom zmysle sme oprávnení hovoriť o renaturalizácii spisovného jazyka. Táto otázka nás vracia k nazeraniu na spisovnú slovenčinu cez prizmu prirodzenosti a aktualizuje tému vzťahujúcu sa na pomer medzi prirodzenosťou a „umelosťou“, ktorý lingvisti odlišne určujú, a to v závislosti od ich metodologickej pozície, diferencovanej na pozadí epistemologického protikladu observančný racionalizmus : používateľský empirizmus. Návrat k tejto téme je legitímny najmä preto, lebo sa dostáva pod svetlo vplyvu súčasnej demokratizácie spoločnosti na zaobchádzanie so spisovnou slovenčinou.

Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.