Juraj Dolník

Klasickým objektom kultúrnych vied sú javy poznačené spontánnosťou, nachádzajúce sa mimo oblasti racionálnej regulácie a vnímané ako prirodzené kultúrne entity v protiklade s „umelými“ objektmi, vytvorenými s istým stupňom uvedomenosti. Významový komponent „pestované“ (rastliny, mikroorganizmy) implicitne odkazuje na to, že kultúra sa týka aj zasahovania človeka do prírody, a evokuje predstavu kultivácie (kultivovania), čo navodzuje znalosť historického koreňa výrazu kultúra, totiž faktu, že stopy vedú k latinským výrazom cultura a cultus: výraz cultura agri sa vzťahuje na obrábanie pôdy a výraz cultus deorum na uctievanie božstva. Z tejto perspektívy kultúra sa ukazuje ako pôsobenie človeka na to, čo je dané prírodou, a to tak, že poriadok prírody premieňa na ním vytvorený poriadok. Keďže k prírode patrí ja to, čo pochádza od prírody u samotného človeka (človek ako biologická bytosť), súčasťou tohto premieňania je aj on sám. V interakcii človeka s prírodou, z ktorej vzchádza náhrada prírodného poriadku poriadkom vytvoreným človekom, je zárodok podnetu k hodnotiacemu vnímaniu kultúry.

Kniha ponúka výklady autora zameraného na spätosť jazyka so sociálnou kultúrou. Pojem sociálna kultúra sa však zámerne nevymedzuje, aby sa výklady neobmedzili vopred určenými hranicami, lebo úmyslom autora nebolo postupovať podľa pripravenej štruktúry obsahovej schémy, čo by smerovalo k striktnému systematickému rozvíjaniu témy jazyk v sociálnej kultúre, ktorého výsledkom by bol koncepčný príspevok k sociálnokultúrne orientovanej lingvistike, resp. k osvetľovaniu sociálnej kultúry cez prizmu jazyka. Autor v ôsmych kapitolách podáva svoje videnie rozličných prejavov jazyka vo vybraných výsekoch sociálnej kultúry, analýzy a interpretácie s filozofickým , epistemologickým , semiotickým, kulturologickým a komunikačnoteoretickým pozadím aj s prihliadaním na to, čo ponúka evolučná teória na pochopenie súčasného človeka v jeho jazykovej modalite v najširšom chápaní.

Názov knihy hutne vyjadruje, že jej obsah sa týka prirodzeného jazyka v kontexte jeho používania a v svetle náuky o jeho fungovaní v sociálnom živote, ako aj v mentálnom svete jeho nositeľov. Ústredný motív výkladov autora sa spája s termínom racionalita. Z perspektívy určenej týmto pojmom v spätosti s konceptom pragmatika sa osvetľuje pragmatický kontext jazykovedy, jazykové konanie v sociálnej praxi, význam slova ako kľúčovej jazykovej jednotky, otázka jazykového problému v kontraste s jazykovým pseudoproblémom aj fundament jazykovej kultúry. Výklady v rámci šiestich kapitol upriamujú pozornosť na podmienenosť spoločenskej užitočnosti lingvistiky jej pragmatizáciou a na potrebu špecifikácie idey racionality pri zdôvodňovaní teoretického aj praktického zaobchádzania s jazykom. Kniha podporuje poznávanie súčasného slovenského jazyka z pozície jej nositeľov a povzbudzuje k posilneniu pragmatického obratu pri zaobchádzaní so spisovným jazykom.

Zámerom je ešte viac rozvinúť makrotému fungovania jazyka a komunikácie v premenlivých sociokultúrnych podmienkach so zreteľom na individuálny aj kolektívny subjekt. V tejto premenlivosti je ustálený vývinový proces, ktorého obsahom je demokratizácia spoločnosti v spätosti s jej liberalizáciou. Sme svedkami gradácie demokracie sociálneho života a slobody jednotlivcov, podporovania vôle presadzovať „ešte viac“ demokracie a liberalizmu, čo, samozrejme, prináša so sebou aj problémy, naráža na odpor aj vyvoláva obavy z ich eskalácie, narúšajúcej poriadok v spoločnosti, potrebný pre jej fungovanie bez porúch ohrozujúcich jej pružnú stabilitu. Jazyk a komunikácia sú nástrojom i prostriedkom v tomto vývinovom procese a naopak tento proces sa odráža v zaobchádzaní s jazykom a v spôsoboch komunikácie. Gradácia demokracie a liberalizmu výrazne zasahuje aj do spisovnojazykového života. Na tomto pozadí sa sleduje aktuálny nositeľ štandardnej slovenčiny, perspektíva spisovnej slovenčiny s otázkou, či sa črtá nový typ materinského jazyka, slovenská jazyková vôľa a spisovná slovenčina v sociálnovýznamovej perspektíve, ako aj marginalizácia a inklúzia v oblasti jej používania. Kladie sa fundamentálna otázku, či a v akom zmysle sme oprávnení hovoriť o renaturalizácii spisovného jazyka. Táto otázka nás vracia k nazeraniu na spisovnú slovenčinu cez prizmu prirodzenosti a aktualizuje tému vzťahujúcu sa na pomer medzi prirodzenosťou a „umelosťou“, ktorý lingvisti odlišne určujú, a to v závislosti od ich metodologickej pozície, diferencovanej na pozadí epistemologického protikladu observančný racionalizmus : používateľský empirizmus. Návrat k tejto téme je legitímny najmä preto, lebo sa dostáva pod svetlo vplyvu súčasnej demokratizácie spoločnosti na zaobchádzanie so spisovnou slovenčinou.