Oblázek na obloze

Isaac Asimov – Oblázek na obloze<br>Príbeh chronologicky spadá do obdobia medzi autorov cyklus o robotoch a cyklus o Nadácii. Ukazuje Galaktické impérium v roku 827.<br>Asimov nás uvádza do ponurej, viac ako päťdesiattisíc rokov vzdialenej budúcnosti Zeme. Nehostinná planéta bez zdrojov, zamorená zvyškami rádioaktívneho spadu po poslednej jadrovej vojne je, spomedzi dvesto miliónov obývaných svetov Galaktického impéria, tým najhorším miestom pre život. Stala sa skutočnou stokou Galaxie. A presne tak sa k nej i jej obyvateľom správajú okolité svety. Skutočne pozemšťanmi opovrhujú, ba samotné slovo „pozemšťan“ sa užíva ako nadávka. Nič rádioaktívne od nich nechcú a keďže na Zemi je aspoň trochu rádioaktívne takmer všetko, je úplne izolovaná. Samozrejme až na základňu imperiálnej správy na Evereste a jej vojenskú posádku.<br>Práve dorazil slávny Galaktický archeológ a občan impéria Arvardan. Pátra po prvej planéte, na ktorej sa vyvinulo ľudstvo. Napriek pochybnostiam z každej strany tuší, že Zem by mohla byť nádejným kandidátom na titul „kolíska ľudstva“... Cez dieru v čase, naprieč päťdesiatimi tisícmi rokov, prichádza 62 ročný Joseph Schwarz, krajčír na dôchodku... Pozemský fyzik profesor Shekt a jeho dcéra Pola vynašli unikátny prístroj, sinapsifikátor, výrazne zvyšujúci schopnosť učiť sa a hľadajú ľudského dobrovoľníka... Tajomník miestnej vlády a skutočný vládca Zeme, Balkis, zneužije prístroj na vytvorenie unikátnej biologickej zbrane, ktorou plánuje ovládnuť Galaxiu. Je to posledný zúfalý pokus prinavrátiť Zemi jej slávu a to doslova za každú cenu... Zápletka je pripravená...<br>Príbeh bol napísaný v roku 1949, publikovaný v roku 1950. V tej dobe ubehli od Hirošimy len štyri roky a ešte neboli známe účinky dlhodobého pôsobenia čo i len nízkych hladín radiácie. Autor sám v roku 1982 pripúšťa, že veda sa uberala trochu iným smerom. No môžeme mu to odpustiť. Predsa len, ponúka nám pútavý, dobre sa čítajúci príbeh, naplnený hlbokou psychológiou postáv, dynamickým dejom a tak trochu strategickou šachovou partiou, ktorú rozohráva hlavný hrdina. Čitateľ pociťuje akúsi nadčasovosť diela, pretože vnútorná logika vykresleného sveta nás podvedome uisťuje o svojej pravdivosti.<br>Isté posolstvo, hlboko skryté a nepomenované v deji, môžeme vnímať v osude Pozemšťanov. Z neúspešného zápasu o uznanie vlastnej existencie a aspoň tolerancie v rámci Galaktického spoločenstva, sami obyvatelia Zeme prestávajú byť tolerantní k sebe navzájom i k vesmíru. Neustálymi vzburami „prosia“ o prejav ľudskosti, a opakovaným odmietaním sa sami stávajú neľudskými. Z hrdosti sa stáva pýcha; zo snahy o toleranciu, potreba dominancie; z nedôvery a zrady, neustále sa prehlbujúca paranoidná depresia spoločnosti; z cudzieho opovrhnutia, vlastná xenofóbia.<br>Zem sa stala miestom, kde človek čosi stratil. Žije v podozrievaní, špehovaní a udávaní, v totalitnom zriadení ovládanom kvázi náboženskými zvykmi. Kto prekročí zvyk, je odstránený. Nielen to. Odstránený je i každý, kto neprináša produkciu: chorý fyzicky, či duševne, mrzák, či nevýkonný, alebo starší šesťdesiatich rokov. No odstrániť znamená zabiť...<br>Kniha sa dá prečítať doslova jedným dychom. Vtiahne a nepustí, kým neskončí. Pričom autor i v závere viditeľne preukazuje svoje literárne majstrovstvo akoby dvojitým koncom. Víťazstvo prichádza päť minút po dvanástej... Či v tomto prípade hodinu po šiestej.<br>Vrelo odporúčam.<br>