Vaky

---

Ako by vyzeral svet, ak by sa prehodili biologické roly?
Vitajte v budúcnosti, v ktorej rodia muži! Pár desiatok rokov po Veľkej revolúcii si už takmer nikto nepamätá, že voľakedy to bolo inak. Ženy sa venujú sebarozvoju a riadeniu spoločnosti, o potomstvo a domáce práce sa starajú ich manželia. Všetko sa zdá byť takmer dokonalé...
Sledujte príbeh ambicióznej novinárky Zory, ktorá v dystopickom svete odhaľuje šokujúce tajomstvá minulosti a zároveň je nútená bojovať o záchranu vlastnej rodiny.

O autorke:
Zdenka Kollárová (1978) pochádza zo Žiliny. Vyštudovala krajinné , štúdium ukončila doktorátom v odbore Prognostika na SAV. Vedeckú kariéru vymenila v roku 2008 za médiá. Pôsobila v ekonomickej redakcii denníka SME, ako editorka v denníku Nový čas, v denníku Pravda viedla ekonomickú redakciu, písala i pre portál Ženy v meste. Žije v Modre, má troch synov. Získala Prémiu v súťaži Poviedka 2024 a román Vaky je jej debutom.

Ukážka:
„Pani redaktorka, niekto vás zháňal,“ zastaví ma muž na recepcii.
„Kto?“ opýtam sa. Myšlienkami som ešte pri prenose, tak mu najprv nevenujem plnú pozornosť.
„Nejaká staršia žena. Čakala na vás hodinu. Keď som jej povedal, že prídete neskôr, napokon odišla,“ drmolí a niečo mi podáva. „Vravela, že sa vám ozve, a nechala vám tuto obálku.“
„Ďakujem.“
Vezmem obálku do ruky. Je prekvapivo ťažká. Starý papier miestami zosivel. Akoby dlho ležala zabudnutá na zaprášenej poličke. Vybehnem po schodoch a zamierim k svojmu stolu. Je zaprataný papiermi, starými novinami, mojimi poznámkami. Stoji tam aj môj hrnček a všade sa povaľujú perá. Nikde nikto. Redakcia je prázdna.
Väčšina redaktoriek pracuje z domu. Často aj ja, moja domáca pracovňa je dokonale vybavená. A vďaka Martinovi aj uprataná. Niekedy mam však rada okolo seba ruch. Ešte aj dnes platí, že najlepšie informácie človek získa naživo.
Roztrhnem obálku od neznámej ženy a na stôl sa vysype kopa papiera. Útržky starých časopisov, novín, nejaké dokumenty, fotografie a akýsi list. Ten vezmem do rúk ako prvý.
menej