Miroslava Ábelová

Keď som si prečítal knihu básní Mirky Ábelovej, chcelo sa mi zvolať: Aha, zrodil sa ďalší bratislavský barbar, básnik mesta, a ešte aj v sukni! Nestáva sa totiž často, že knihu básní čítate ako príbeh, ktorý síce nie je priliš zaľudnený osobami a oko vaný okolnosťami, ale stačí, že sledujeme rozprávačove slová, vypovedajúce o čomsi, čo dôverne poznáme aj z vlastnej, dovtedy vraj neprenosnej skúsenosti. Je skvelé, že Mirka píše svoje slobodné verše podobne priamo a odvážne, ako žije svoj život, a preto je jej poézia žiarivo živá a autentická a cítiť z nej esenciálnu energiu, sladkoboľný smútok, džezový spleen, ale aj rozhorčené gesto mladosti, zurvalecký bezbožný pohyb, ktorý končí vulgarizmom, kedže iné slovo v tom momente naozaj nestačí... No my vieme, aj napriek síre a ohni, ktoré z týchto veršov občas zaprskajú, napriek tomu že vidíme autorku aj v polohách a pozíciách, kde žena chce byť len sama (a radšej bez zrkadla!), že ich písala citlivá a nežná žena, ktorá síce rada vystrčí peke lné pazúriky divokej mačky, ale rovnako rada, ako to milované mača, sa chce nechať aj uchlácholiť a pohladkať. Ábelovej poézia je síce niekedy prvoplánovaná, ale v úprimnosti a zážitkovej odvahe sa vymyká z akehokoľvek rámca, či nebodaj poetického, p atetického verejného vzorca. Je jurodivo jedovitá, nápadito neotesaná a rozkošnícky rozlietaná ako vlasy krásnej ženy v búrke. Mirka totiž už nejaký ten piatok vie, že báseň sa nedá vypočítať, vykonštruovať a ani vyšpekulovať, musíte ju zažiť a potom pomaličky zapísať akútnym atramentom srdca. V tomto má, aj keď je debutantkou, pred ostatnými začínajúcimi básnikami nádherný náskok, asi tak o dva šluky z poslednej nočnej cigarety. Pokiaľ sa autorka nevzdá svojej slobody a bude aj naďalej hovori ť o tom, čo si myslí, presne tak, ako to v tej chvíli cíti a nezlezie s čarovného koča, ktorý ťahajú horiace biele pávy, mám pre ňu len samé dobré správy. Andrijan Turan

Mirka Ábelová v druhej básnickej zbierke Na! vo vývoji poetiky nezostáva pri svojom obľúbenom Bukowskom, ale hľadá ďalej. Experimentuje, využíva konceptuálne postupy, čierny humor, iróniu. Forma sa stáva takisto dôležitou ako samotný obsah. Okrem vzťahových tém sa snaží reflektovať aj časť celospoločenského diania, zabŕda do politických i sociálnych tém. Strieľa si zo samej seba, komentuje literárnu scénu. Milovníkov tradičnej poézie asi opäť nepoteší, rovnako ani tých, ktorí sa boja vulgarizmov.

62 mien, 62 príbehov mladých žien, denníkových záznamov, pozorovaní, stretnutí, reflexii, novinových správ. 62 básni. Banálne i prekvapivé, intímne i burcujúce, vyrozprávané súčasným, priamočiarym jazykom. K tomu trefná irónia, absurdný humor, nesentimentálny cit aj oslobodzujúca bláznivosť.

Mlieko a med je zbierka poézie a prózy o láske, strate, traumách, zneužívaní, uzdravovaní a ženskosti. Je rozdelená do štyroch kapitol a každá z nich plní inú úlohu. Vyrovnáva sa s rôznymi bolesťami. Lieči rôzne zármutky. Mlieko a med berie čitateľov na cestu najtrpkejších momentov a hľadá v nich niečo sladké, pretože sladkosť je všade, ak máte vôľu vidieť ju.

Mlieko a med je zbierka poézie a prózy o láske, strate, traumách, zneužívaní, uzdravovaní a ženskosti. Je rozdelená do štyroch kapitol a každá z nich plní inú úlohu. Vyrovnáva sa s rôznymi bolesťami. Lieči rôzne zármutky. Mlieko a med berie čitateľov na cestu najtrpkejších momentov a hľadá v nich niečo sladké, pretože sladkosť je všade, ak máte vôľu vidieť ju.

Básne Mirky Ábelovej nesie súčasný, bezprostredný jazyk, ktorý žije okolo nás v ústach ľudí a v prípade novej zbierky v ústach matiek. Vznikali totiž najmä počas prípravy na materstvo a prvých mesiacov po narodení autorkinho syna, čo sa odzrkadľuje aj v jej poézii. Zbierka je členená na tri časti: prvá - časť o (ne)plodnosti a smrti, druhá - tehotenstvo v týždňoch, tri - večný pocit nedele počas materskej.

Po celosvetovo úspešnej básnickej zbierke mlieko a med prichádza Rupi Kaur s ďalšou, rovnako fenomenálnou zbierkou slnko a jeho kvety. Nájdete v nej básne o búrlivej a transcendentnej ceste rastu a zahojenia. O pocte predkom a vlastným koreňom. O opustení samej seba, násilnom vyhostení a znovuobjavení domova vo svojom vnútri. A oslavu lásky vo všetkých podobách. V piatich kapitolách doplnených ilustráciami rozpráva slnko a jeho kvety príbeh vädnutia, opadávania, zakoreňovania, rastu a rozkvitania.

Keď som si prečítal knihu básní Mirky Ábelovej, chcelo sa mi zvolať: Aha, zrodil sa ďalší bratislavský barbar, básnik mesta, a ešte aj v sukni! Nestáva sa totiž často, že knihu básní čítate ako príbeh, ktorý síce nie je priliš zaľudnený osobami a oko vaný okolnosťami, ale stačí, že sledujeme rozprávačove slová, vypovedajúce o čomsi, čo dôverne poznáme aj z vlastnej, dovtedy vraj neprenosnej skúsenosti. Je skvelé, že Mirka píše svoje slobodné verše podobne priamo a odvážne, ako žije svoj život, a preto je jej poézia žiarivo živá a autentická a cítiť z nej esenciálnu energiu, sladkoboľný smútok, džezový spleen, ale aj rozhorčené gesto mladosti, zurvalecký bezbožný pohyb, ktorý končí vulgarizmom, kedže iné slovo v tom momente naozaj nestačí... No my vieme, aj napriek síre a ohni, ktoré z týchto veršov občas zaprskajú, napriek tomu že vidíme autorku aj v polohách a pozíciách, kde žena chce byť len sama (a radšej bez zrkadla!), že ich písala citlivá a nežná žena, ktorá síce rada vystrčí peke lné pazúriky divokej mačky, ale rovnako rada, ako to milované mača, sa chce nechať aj uchlácholiť a pohladkať. Ábelovej poézia je síce niekedy prvoplánovaná, ale v úprimnosti a zážitkovej odvahe sa vymyká z akehokoľvek rámca, či nebodaj poetického, p atetického verejného vzorca. Je jurodivo jedovitá, nápadito neotesaná a rozkošnícky rozlietaná ako vlasy krásnej ženy v búrke. Mirka totiž už nejaký ten piatok vie, že báseň sa nedá vypočítať, vykonštruovať a ani vyšpekulovať, musíte ju zažiť a potom pomaličky zapísať akútnym atramentom srdca. V tomto má, aj keď je debutantkou, pred ostatnými začínajúcimi básnikami nádherný náskok, asi tak o dva šluky z poslednej nočnej cigarety. Pokiaľ sa autorka nevzdá svojej slobody a bude aj naďalej hovori ť o tom, čo si myslí, presne tak, ako to v tej chvíli cíti a nezlezie s čarovného koča, ktorý ťahajú horiace biele pávy, mám pre ňu len samé dobré správy. Andrijan Turan