Ján Aláč

„Dočasný pobyt“ sovietskych vojsk (1968 – 1991) na území Československa nie je veľmi často spracovávanou témou. Najväčšiu výpovednú hodnotu má, ak ju spojíme s konkrétnym regiónom a s konkrétnymi ľuďmi, lebo presne to majú čitatelia radi: ľudské príbehy, živé dejiny na pozadí veľkého historického kontextu, navyše ukotvené konkrétnymi spomienkami i unikátnymi fotografiami. Kniha Jána Aláča je presne z tohto súdka. Ako objekt záujmu a spomínania si vybral juh stredného Slovenska, teda región, ktorý si s obdobím prítomnosti sovietskych vojsk nevdojak spája posledné obdobie ekonomickej prosperity, pracujúcich podnikov a fungujúceho poľnohospodárstva. A keďže tie bolo vidieť a cítiť viac ako sovietskych vojakov, v pamäti ľudí sa tak s odstupom času prelínajú veľmi protirečivé pocity. To isté sa však týkalo ambivalentného postoja k samotným sovietskym vojakom, k ich vzťahom s obyvateľmi, a to so všetkými kultúrnymi rozdielmi, stereotypmi a predsudkami. Okupanti sa v prípade potreby často menili na záchrancov, priateľov, dôležitú výpomoc a taktiež nositeľov úplne odlišnej kultúry. Dochádzalo k stýkaniu, potýkaniu, konfliktom i spolupráci, ku kultúrnemu transferu i vzájomnému chápaniu jedného druhým, a napokon aj k priateľstvám. Všetky tieto roviny prerozprával autor a prostredníctvom neho početní pamätníci. Pred čitateľom tak definuje minulosť, nedávna, ale súčasne už dávno minulá. Naša. Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc.

Človek niekedy pociťuje potrebu vytvárať v krajine pamätné miesta, alebo obnovovať dávno stratené a zaniknuté prvky, a prehliada význam tých, ktoré majú takýto rozmer v sebe celkom prirodzene obsiahnutý a stále existujú. Práve ony mnohokrát pustnú a ustupujú z každodennosti do spomienok. Je to prirodzené. Nie je jednoduché nájsť výnimočnosť v niečom, čo je každodennou súčasťou priestoru života, a čo tvorí jeho každodennú kulisu. K uvedomeniu si skutočnej hodnoty mnohých pamiatok dochádza spravidla až pri spätnom pohľade a konfrontácii s reálne hroziacim zánikom, prípadne s už završujúcou sa stratou. Jednými z takýchto zanikajúcich, no stále zachovaných, prvkov na území niekdajšieho Novohradu sú ľudové podoby bohato zdobených a tvarovaných náhrobníkov, ktorými hroby zosnulých označovali evanjelici augsburského vyznania od sedemdesiatych rokov 19. storočia takmer až do polovice 20. storočia len v niekoľkých obciach Novohradských vrchov. Ide o najreprezentatívnejšiu ukážku ľudovej tvorivosti a ľudového výtvarného prejavu v priestore Novohradu zachovanú in situ, pre ktorú je charakteristická mnohorozmernosť výpovede. Sú to prvky vo vzťahu k jednotlivcovi, spoločenstvu i konkrétnemu priestoru vzniku s mimoriadne vysokým informačným potenciálom, ktorého výpovedná hodnota je však v mnohých ohľadoch nedocenená. Zachované kamenné náhrobníky – oltáriky, sú skutočnou kamennou databázou znakov a symbolov koncentrovanou na malom priestore niekoľkých cintorínov v Novohradských vrchoch. Sú výpoveďou o dobe, priestore a ľuďoch v ňom žijúcich. Sú výpoveďou o čarovnom, no zabudnutom kúsku Slovenska na styku Novohradu s Hontom a Podpoľaním. Sú svedectvom o svete, ktorý sa vytratil.