Juraj Alner

Bolo krátko po druhej svetovej vojne, mali vtedy asi desať rokov, no za sebou skúsenosti, po akých žiadne z nich netúžilo. Vyrastali v strachu, denne na vlastnej koži spoznávali zlo, čo prinášala vojna, ich detské duše boli poznamenané traumatizujúcimi zážitkami z bombardovania, nejedno sa proti svojej vôli stalo očitým svedkom bojov, mnohé dokonca prišli o svojich blízkych. Zabudnúť na to všetko sa nedalo, no predsa sa tieto deti niekto pokúsil aspoň na krátky čas priviesť na iné myšlienky. „Už počas bombardovania Berlína v roku 1944 zorganizoval Švajčiarsky Červený kríž transport detí a z ohrozeného mesta ich odviezol do Švajčiarska,“ vysvetľuje publicista Juraj Alner. V alpskom štáte, ktorého sa vojnové operácie priamo nedotkli, poskytli stovkám nemeckých detí útočisko a bezpečie dobrovoľnícke rodiny. „Nebola v tom náklonnosť k jednej či druhej strane, Švajčiari pracovali na oboch stranách frontu. Pomáhali tým, ktorí trpeli, a nedívali sa na to, v akej sú uniforme, čo bol vlastne od začiatku zmysel práce Červeného kríža,“ dodáva. Ani nie rok po vojne bol aj on jedným z detí, ktoré mali prísť vo Švajčiarsku na iné myšlienky. V transporte, čo odišiel koncom marca 1946, bolo totiž aj 150 detí zo Slovenska.

Publikácia mapuje tématicky i názorovo pestré zmienky o Židoch v literárnych textoch uverejnených v 36 ročníkoch periodika Slovenské pohľady (1881-1916). Ich autormi sú rôzni slovenskí spisovatelia, publicisti a učenci prispievajúci do časopisu. Čitateľovi sa ponúka možnosť cez literárnu tvorbu nakuknúť do slovensko-židovského spolužitia a do myslenia ľudí na konci 19. a začiatku 20. storočia.

Denníkové záznamy novinára Juraja Alnera z roku 1968 sa striedajú s citátmi z domácej a zahraničnej tlače. Rok 1968 bol pre mnohých symbolom túžby po demokracii, pre iných okupáciou a tragédiou z 21. augusta s mnohoročnými dôsledkami. Od augusta 1968 uplynulo polstoročie a na Slovensku žije niekoľko generácií, ktorým mená a pojmy ako socializmus s ľudskou tvárou, august ’68, šesťdesiate roky, Pražská jar či Alexander Dubček nehovora vôbec nič.