Aristofanes

Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby. Dlhotrvajúca peloponézska vojna, ktorej zastaveniu nepomáhali ani snahy umiernených politikov o uzavretie dlhodobého mieru, nedala Aristofanovi pri jeho tvorbe pokoja. Negatívny postoj voči vojne sa snažil vnášať do svojich komédií a neschopnosť politikov dohodnúť sa na mieri a udržiavať ho mimoriadne originálnym spôsobom zobrazil vo svojej hre Lysistrata. Ukazuje v nej, že muži zrejme nedokážu žiť v mieri a bez vojny. Čo by ich teda mohlo donútiť uzavrieť mier a skončiť nekonečné obdobie stále sa roznecujúcich bojov? Aristofanes na to prišiel vo svojej komédii – no predsa ženy! Keď sa muži nedokážu dohodnúť a spoločne zložiť zbrane, začnú ženy rozmýšľať, ako by k tomu mužov donútili. Ony predsa majú rovnako silné zbrane ako muži. Ako svoje zbrane ženy použijú počas vojny na mužov, nám Aristofanes ukazuje vo svojej jedinečnej a veľmi obľúbenej Lysistrate. Publikáciu doplna štvrtá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa výchovou, filozofiou a náboženstvom.

Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti. Snáď viac ako iní dramatici mal Aristofanes vyhranený názor a vzťah voči iným autorom hier, a zrejme najmenej rád mal Euripida, ktorého vo svojich komédiách viackrát pranieroval. Najväčší priestor a pozornosť venuje Euripidovi v Sviatku žien, kde nás autor privádza na tajný náboženský sviatok Thesmoforií, ktorého sa zúčastňovali iba ženy. V prestrojení za ženu sa na ňom objaví aj Euripidov príbuzný Mnesilochos, aby Euripida obhajoval. Sám sa však dostane do tiesne, a aby sa zachránil, neváha použiť spolu s Euripidom všemožné ľsti. Ako by mohla vyzerať demokracia, nám Aristofanes ukazuje v ďalšej ženskej hre Ženy na sneme. Aký by bol svet, keby sa vlády zmocnili ženy a čo by asi so svojou mocou dokázali robiť, čo by ich pri spravovaní štátu zaujímalo a na čo by kládli dôraz, aké závažné problémy by museli demokraticky zvládať a riešiť, aby v štáte zavládlo skutočné blaho, tak o tom premýšľa Aristofanes vo svojej hre. Alebo, že by predsa len myslel na mužov, vydávajúc ich za ženy v prestrojení? Hrou autor kriticky poukazuje na úskalia demokracie, čo sa v nej dá robiť, keď sa chce a zbehnú sa primerané a vhodné okolnosti. Publikáciu dopĺňa piata, záverečná časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa poéziou a hudbou.

U nás nejčastěji uváděná komedie starořeckého dramatika patří mezi klenoty antické literatury. Titulní hrdinka hry Lýsistraté přesvědčí athénské, spartské a další ženy z řeckých států, které se účastní Peloponéské války, aby přinutily své muže k uzavření míru. Její nápad odmítnout mužům naplnění jejich erotických tužeb vede po všech peripetiích k vítěznému cíli. Hra vychází v tradičním překladu Ferdinanda Stiebitze jak 148. svazek edice D.

V starovekých Aténach na pódiu Dionýzovho divadla pod Akropolou dominovala tragédia. No popri dramatickom umení dostávala priestor aj komédia, ktorá sa objavovala v satyrských hrách po predvedení tragických trilógií, ale aj ako samostatný žáner. A práve komédia bola náplňou tvorby Aristofana, ktorý sa stal najznámejším predstaviteľom starej atickej komédie. V jeho podaní komédie nezaostávajú za tragédiami najvýznamnejších dramatikov, ktorými boli Aischylos, Sofokles a Euripides. V Aristofanových hrách sa neraz prejavuje kritický postoj k dianiu jeho čias, vo vtipných scénach paroduje i významné činy, ktoré prinášajú do života ľudí iba strasti a nepokoj. Svojou tvorbou, z ktorej sa nám zachovalo jedenásť komédií, sa zaradil k najlepším osobnostiam antickej drámy a najvýznamnejším predstaviteľom starovekej komédie. Vo svojom diele Vtáci nás zavádza do nebeských výšin, kde lietajú iba vtáci a budujú si svoj nový svet. V diele Žaby zasa autor zostupuje do podsvetia, aby vrátil k životu na zemi Euripida, Sofokla či Aischyla, keď krátko pred napísaním tejto hry opustili pozemský svet Euripides a Sofokles. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Aristofanes, jeho doba a dielo, ktorá podrobne rozoberá tvorbu Aristofana, hovorí o vývoji starej atickej komédie, v stručnosti vysvetľuje všetky zachované Aristofanove hry a zaoberá sa jeho životom a vplyvmi doby, v ktorej žil, na jeho dramatické umenie.

Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi. Medzi najostrejších dramatikov, ktorý neváhal pranierovať i predstavených s najvyšším vplyvom, patril Aristofanes. No opovážlivosť dramatikov mala tiež určité hranice a po prvých Aristofanových komédiách mu za to dokonca hrozila i smrť. No komik sa nevzdal svojich ambícií a pokračoval v kritickom prístupe k dianiu v Aténach, ktorý vkladal do svojich hier. Po slávnych víťazstvách svojich predkov sa Gréci nakoniec pustili do vzájomnej vojny, nazývanej peloponézska. Jedna z najstarších Aristofanových komédií Acharňania sa obracia k tejto téme a poukazuje na nezmyselnosť hrdinstva jedných, ktorí sú pod vplyvom mocných odhodlaní vrhať sa s prudkosťou do vojny, a prefíkanosť druhých, ktorí dokážu i v najkrutejších a najrozbúrenejších časoch nájsť spôsob, aby si na úkor iných užívali rozkoše a pohodlný život. V Jazdcoch sa Aristofanes púšťa do kritiky politikov a jednej zo stránok demokracie, boja o moc vo voľbách. Poukazuje na demagógiu a prostriedky, ktoré sú politici ochotní používať pre dosiahnutie úspechu, no tiež sa vysmieva z naivity ľudu, ktorý sa ochotne necháva klamať, ale snaží sa zdôrazniť i to, že ak si už musí niektorého z nich vybrať, mal by voliť aspoň menšie zlo. Jazdci sú Aristofanovou najostrejšou a najlepšou politickou satirou. Publikáciu dopĺňa prvá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, preberajúca dôležité historické udalosti a zloženie aténskeho obyvateľstva.

Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny. Táto vojna nepriniesla ďalšiemu rozvoju miest nič prospešné, iba veľké výdaje na vedenie vojny. I ľudia v Aténach boli rozdelení na strany schvaľujúce vedenie vojny a prikláňajúce sa k uzavretiu mieru so Sparťanmi. Aristofanes bol zarytým odporcom vojny, čo vyjadruje vo viacerých hrách. Azda najsilnejšie prianie po mieri, v časoch krutej peloponézskej vojny, cítiť v jeho hre Mier. V hre nás privádza medzi bohov s cieľom nájsť a oslobodiť bohyňu mieru, ktorá sa kdesi podela, a prinavrátiť do života ľudí radosť, radovánky a oslavy, ktoré ľud požíva v časoch bez vojen. Tiež pranieruje tých, ktorým vojna prináša prospech a vyhovuje im a konfrontuje ich s inými, ktorí majú zase potešenie z mieru. Ďalšia oblasť, ktorej Aristofanes venuje pozornosť, je rozdelenie bohatstva medzi aténsky ľud. Tejto téme sa venuje v hre Plutos. Zamýšľa sa v nej nad tým, že bohatstvo je nespravodlivo rozdelené medzi ľudí, čo pripisuje slepote jeho boha Pluta, ktorá konečne vyhovuje i ostatným bohom. Čo by sa asi tak mohlo stať po vyliečení Pluta zo slepoty, nám ukazuje vo svojej hre. Publikáciu dopĺňa tretia časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa vojenstvom a zahraničnou politikou.

Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania. Taktiež Atény neboli výnimkou a najvýznamnejšie osobnosti gréckej filozofie Sokrates, Platon a Aristoteles, tam mali svoje školy. Aristofanes neopomenul ani túto stránku života a vo svojich Oblakoch sa púšťa do Sokrata, jeho školy a sofistiky, reprezentovanej práve Sokratom. Aristofanes bol tuhým odporcom sofistiky, i keď sa prostredníctvom nej rozvíjala filozofia a učenosť, a neváhal svojej kritike podrobovať i samotného Sokrata. V Oblakoch pranieruje metódy a spôsoby tohto učenia a ukazuje, čo všetko sa dokáže prostredníctvom sofistiky presadiť, aj keby to malo byť v úplnom rozpore s najlepšími ľudskými hodnotami. No tiež ukazuje, že ak chce dobro vzdorovať zlu, musí sa naučiť používať i prostriedky sofistiky. Sám autor pokladal Oblaky za svoju najlepšiu hru. Aténčania vo svojej demokracii veľmi dbali o súdnictvo a venovali sa mu s plnou vervou. Všetky záležitosti, aké mohli, prerokovávali na súdoch, ktorých sa zúčastňovalo množstvo občanov. O tom, ako radi sa Aténčania súdili, rozpráva Aristofanes v hre Osy. Privádza nás do prostredia sudcov, pre ktorých sa pojednávania na súdoch stávajú až akousi závislosťou a záľubou, ktorej sa za žiadnu cenu nechcú vzdať. Na prípade jedného z nich, ktorého sa pokúša napraviť jeho syn, autor zábavným spôsobom preberá celý rad problémov okolo súdenia na súdoch, podľa Aristofana záľuby Aténčanov. Publikáciu dopĺňa druhá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa politikmi demokratickej a aristokratickej strany a demokratickými inštitúciami.

Audiokniha Antické divadlo - obsahuje záznam výňatků ze třech antických her (Žáby, Jezdci a Lýsistraté), jejichž autorem byl Aristofanes. 

Výběr toho nejlepšího, co vzniklo za poslední čtvrtstoletí v divadle Semafor! Rozsáhlý komplet zaznamenává písňovou tvorbu divadla Semafor v rozpětí 26 let.