Jana Chorvátová

Jubilejná retrospektívna básnická zbierka obsahuje výber z doterajšej viac ako dvadsaťpäťročnej tvorby poetky. Túto charakterizuje láska vo všetkých podobách, či už ide o lásku medzi mužom a ženou, manželskú lásku, či k deťom alebo k domovine. Dôležitou súčasťou sú aj kaligramy, ktorými autorka vhodným usporiadaním textu v básni vytvára grafický obraz a oživuje ním hravým spôsobom celú báseň. Používa pritom rôzne spôsoby, napr. veľkosť písma, vyčiernenie, umiestnenie v zmene smeru čítania verša, stúpanie. V zbierke sa objavujú témy ako ľúbostný citový život modernej ženy (Príťažlivosť zemská – príťažlivosť ženská), manželské, rodinné a príbuzenské vzťahy, detstvo, krajina a príroda (Pečatenie chvíle). Osobnostiam slovenského literárneho a umeleckého života, medziľudským vzťahom, aktuálnym spoločenským problémom je venovaná kapitola Slováci poslovia slova. Autorka vypovedá o citoch predstaviteliek nežného pohlavia všetkých vekových kategórií. Prekvapivo však oslovuje aj mužské pokolenie. Bez nehy nemožno žiť ani v súčasnosti (Dávkovanie nehy). Všíma si plynutie a pominuteľnosť života a nachádza priestor aj pre duchovnú tematiku (Mozaika).

Poetka Jana Chorvátová (autorka zbierok Príťažlivosť zemská – príťažlivosť ženská, 1999, Pečatenie chvíle, 2001, Slováci poslovia slova, 2007) prichádza pri príležitosti životného jubilea v novej básnickej zbierke s veršami, ktoré zaujmú citovosťou, ľudskosťou a ženskosťou. Poetickým médiom básní je láska vo všetkých jej podobách. V jej stvárnení predstavuje tento filozoficko-ontologický aspekt východisko z intímneho vzťahu medzi ženou a mužom vo vzájomnom rodinnom objatí. Lásku ako životnú miazgu však autorka ponúka nielen v šťastnom závoji, ale v kolobehu života si uvedomuje aj nástrahy, ktoré na ňu číhajú. Láska ako najsnovnejší základ bytia lyrického subjektu skĺzava často z reality do sna, aby umocnil jej korene v každodennom (spolu)žití. Jana Chorvátová z osobného postupne vedie čitateľa do priestoru človečenstva, kde lásku vníma ako transmisiu človeka k lepšiemu, krajšiemu a úprimnejšiemu na ceste hľadania večného trojuholníka Pravdy, Krásy a Dobra. A tak vyznanie, reálne i snové rozmýšľanie o láske napĺňa aj predstavu o jej všeľudskom poslaní. Do mozaiky básní dávkuje aj verše venované osobnostiam ľudí zo svojho životného priestoru. Citovo silne oslovuje aj báseň venovaná Osvienčimu, ako aj Banskej Bystrici, kde autorka žije a preciťuje svoje básnické sny pod krídlami nehy v každodennom bytí. V skladaní svojich reálnych snov do básnickej mozaiky sústreďuje všetko podstatné zo životnej empírie, a tak z veršov cítiť rôzne pocity, nálady, dojmy, ktoré na autorku vplývali. Čitateľ nachádza popri očarení, svetle, radosti, nehy, aj smútok, nostalgiu, noc... . Autorka pritom neupadá do dezilúzie, ale s čitateľom vedie úprimnú poetickú komunikáciu, ktorú dosahuje zrozumiteľnou obraznosťou bez komplikovaných jazykovo-štylistických konštrukcií. Jednotlivé básne predstavujú nejaký obraz, ktorý autorka modeluje zo slov zahalených nehou vyslovenou zo ženských úst, aby v závere báseň vyznela ako poznanie. Básne vytvárajú obrazy zdanlivej všednosti, pričom ich tradicionalizmus spočíva v senzibilite. Autorkin lyrický hlas vysiela jednoznačný signál, že žiť v mene lásky a milovať v mene života sa oplatí tak v intímnom ako aj všeľudskom bytí. Preto aj v tejto zbierke prináša pár hrejivých poetických slov v podobe veršov, z ktorých „... je voda, čo v pravý čas ovlaží“ dušu, sny, túžby, lásku... všetkých, čo ich čítaním vstúpia do tajomstiev človeka.