Simon Critchley

Keď vyslovíme slovo samovražda, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu. Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu. Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne robí to s istou ľahkosťou i gráciou. Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme, hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých. Kniha Simona Critchleyho Poznámky k samovražde vychádza v edícia Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt. Preložil Peter Tkačenko.

Keď vyslovíme slovo „samovražda“, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu.Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu.Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne – robí to s istou ľahkosťou i gráciou.„Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme,“ hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých.

What do we think about when we think about football? Football is about so many things: memory, history, place, social class, gender (especially masculinity, but increasingly femininity too), family identity, tribal identity, national identity, the nature of groups. It is essentially collaborative, even socialist, yet it exists in a sump of greed, corruption, capitalism and autocracy. Philosopher Simon Critchley attempts to make sense of it all, and to establish a system of aesthetics - even poetics - to show what is beautiful in the beautiful game. He explores, too, how the experience of watching football opens a particular dimension in time; how its magic wards off oblivion; how its dramas play out national identity and non-identity; how we spectators, watching football with tragic pensiveness, participate in the play. And of course, as a football fan, he writes about his heroes and villains: about Zidane and Cruyff, Clough and Revie, Shankly and Klopp.