František Dancák

„Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je «Stvoriteľ neba i zeme», a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: «... sveta viditeľného i neviditeľného» (KKC 325). Pod neviditeľným svetom sa myslia duchovné bytosti, ktoré obklopujú Boha (porov.: KKC 326).

Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Preto pokiaľ ide o stvorenie anjelov, všetky dôvody, ktoré uvádza Sväté písmo, nasvedčujú, že ešte pred stvorením hmotného sveta tu bol rozsiahly svet duchovných bytostí. Nevieme však, kedy boli stvorené. Veríme, že existovali skôr, než bolo stvorené všetko, čo vidíme, a že existujú aj dnes. Vidieť to zo slov, ktoré Boh povedal Jóbovi: „Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu máš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto to obvinul ju sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?“ (Jób 38, 4 – 7). Ak vychádzame z biblickej správy o pokušení prvých ľudí, možno usudzova ť, že už predtým existoval duchovný svet, svet neviditeľný, v ktorom ešte pred pádom ľudí muselo dôjsť k mravnému prevratu, ktorý skončil odpadnutím niektorých anjelov od Boha. Zo začiatku boli všetci anjeli dobrí a blažení. Milovali Boha a verne mu slúžili. Neskoršie mnohí z anjelov zhrešili. Stali sa pyšní a nechceli slúžiť Pánu Bohu. Vodcom zlých anjelov bol Lucifer. Radosť anjelov narušilo jeho volanie. „Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón“ (Iz 14, 13). V nebi nastal boj medzi dobrými a zlými anjelmi (porov. Zjv 12, 7). Vodcom dobrých anjelov bol archanjel Michal. Dobrí anjeli zvíťazili nad zlými. Zlých anjelov zvrhol Boh do pekla. Zlí, hriešni anjeli sa volajú diabli, zlí duchovia. Príbeh o páde anjelov sa v Biblii priamo nerozpráva, ale časom sa vyvinul z rozličných iných textov. Dobrí anjeli, ktorí v skúške obstáli, za odmenu vstúpili do nebeskej blaženosti. Dostali tzv. „svetlo slávy,“ ktorým „ustavične hľadia na tvár“ Boha Otca (Mt 18, 10). Sú účastní na večnej blaženosti (porov. Tob 12, 15; Hebr 5, 11; 7, 11).

Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa. Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapojovalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť. Učeník teda čakal až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on. Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svo- jim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 – 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá. Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov opovažujú sa Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva. „Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti? Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby. Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov. Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keďsa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2). Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty. Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu. Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keďsa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 – 8). To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii. V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu. Ak sa ju dobre modlíme a podľa nej budeme aj žiť, stane sa vynikajúcim pomocníkom nášho kresťanského života. Nech k tomu poslúži aj táto zbierka príkladov a myšlienok.

Úvodné slovo Kniha proroka Jonáša nám rozpráva, ako Boh poslal proroka Jonáša k Asýrčanom, nenávideným utláčateľom vyvoleného národa. Jonáš poznal Božiu dobrotu a predvídal, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú Božiemu trestu. Myšlienka, že nepriatelia židovského národa by sa mohli stať predmetom Božieho milosrdenstva, zviedla ho k jeho nerozvážnemu činu, k úteku na západ. Ninive „bolo veľké mesto pred Bohom“ (2, 3) a Bohu na ňom veľmi záležalo, aby sa obrátilo. Boh urobil s prorokom zázrak, aby pochopil a splnil, čo mu Pán prikázal. „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ (2, 4). S týmito slovami preto prorok Jonáš vstúpil do mesta Ninive, aby na Boží príkaz vyzval jeho obyvateľov k pokániu, pretože ich zloba vystúpila pred Pána (1, 2). Nato vyšiel z mesta a čakal, že bude svedectvom Božieho hnevu – zničenia obyvateľov tohto mesta. Obyvatelia mesta však uverili Božím slovám, začali sa postiť a robiť pokánie. Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi (3, 10). „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“ (4, 1). Čakal, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval (4, 5). Vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva. Dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol. Jonášovi je ľúto tejto rastliny (4, 6 – 9). Touto rozpravou Boh krásne ukazuje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktorými obklopuje bez rozdielu všetky stvorenia: „Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou?“ (4, 11). Ježiš Kristus sa v evanjeliu odvoláva na toto obrátenie Ninivčanov ako na príklad hodný nasledovania (porov. Mt 12, 41 a Lk 11, 29 – 32). Nielen slovom a skutkami, ale celým svojím životom ohlasoval a uskutočňoval učenie tohto biblického spisu s jeho špecifickým posolstvom, že Boh je Bohom všetkých ľudí, že je milosrdný a zmilúva sa nad každým svojím stvorením, ktoré vyznáva a ľutuje svoje hriechy. Sv. evanjelista Ján vyjadril túto milosrdnú Božiu lásku slovami: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby ma večný život“ (Jn 3, 16). Príkladom viery druhých Boh dáva uvažovať maloverným a neveriacim nielen v svojej dobe, ale i nám. Svojim poslucháčom za príklad viery dáva správanie ľudí v povestne skazenom asýrskom meste Ninive po pôstnom pokání. Máme pôstny čas. Je to čas, kedy máme vstúpiť do seba. Obyvatelia mesta Ninive mali na to štyridsať dní. Máme ich aj my. Preto odvráťme sa od zlých ciest, robme pokánie, aby Boh sa nad nami zmiloval a nepostihol nás nešťastím. Počujme aj výzvu Cirkvi týchto dní: „…Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele). Ak uveríme týmto slovám, potom sa Boh aj nad nami zmiluje, a „odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme“ (Jon 3, 9).

Učiteľ, „povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?“ (Mt 24, 3; Mk 13, 4; Lk 21, 7). Človek odnepamäti hľadá odpovede na tieto otázky. Zaují-malo to aj Ježišových učeníkov. Ježišova odpoveď je ale jedno-značná: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Ježiš teda neoznámil dá-tum, kedy má prísť toto zavŕšenie vekov, tento koniec sveta; to je tajomstvo, ktoré pozná iba Otec (Mk 13, 32), a nie je vecou ľudí poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil vlastnou mocou (Sk 1, 7). Pri Ježišovom nanebovstúpení zhromaždení počuli: „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (Sk 1, 11) Zdá sa, že v začiatkoch Cirkvi si veriaci, naskrze preniknutí svetlom Paschy a Turíc mysleli, že Kristus sa vráti hneď. Svätý Pavol však koriguje tieto ilúzie a nastojí na povinnosti bedliť, lebo „Pánov deň príde ako zlo-dej v noci“ (1 Sol 5, 2). To, kedy a ako to bude, prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Definitívne to bude „v po-sledný deň“ (Jn 6, 39). Je teda spojené s  druhým Kristovým príchodom na svet, keď „na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba“ (1 Sol 4, 16). Vtedy „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 29). Fatima je jednou z najväčších odpovedí svetu, ktorý zabú-dal a dnes ešte viac zabúda na pravý význam pozemského ži-vota a jeho pokračovanie vo večnosti. Jej hlavným poslaním bolo ukázať vážnosť pozemského života, ktorý nie je ničím iným než krátkou prípravou na večnosť, ktorá môže byť ra-dostná, ale aj tragická. Je poukazovaním na milosrdenstvo, ale zároveň na Božiu spravodlivosť.

"Poznáme pekný príklad a svedectvo svätej Bernadety (1844 – 1879), ktorú po  zjavení Panny Márie v  Lurdoch vyšetrovali a skúmali pravosť toho, čo hovorí. Presviedčali ju, že si to vymys-lela a nik z tých, ktorí ju vyšetrovali, jej nechcel veriť. Svätá Ber-nadeta má k týmto ľuďom krásny Boží postoj, keď hovorí najviac protestujúcemu vyšetrovateľovi: „Ja tu nie som na to, aby som vás presvedčila, mám vám to len oznámiť.“ Aj my sme tu nie preto, aby sme niekoho nasilu presvedčili, nech je veriaci, ale sme tu preto, aby sme vierou, ktorú sme pri-jali, mohli ľuďom oznámiť, kde je naše bohatstvo, kde je náš po-klad, a nehanbili sa vydávať svedectvo o tom, komu sme uverili (pozri 2 Tim 1, 12). Život kresťana je na očiach tohto sveta, preto je potrebné v  tomto zdravom zmysle a  smere provokovať. Nie negatívne, násilne, nechutne, dotieravo, ale s nákazlivou ponu-kou krásnych a pozitívnych ľudských hodnôt. Možnosti k tomu máme každý deň, ako sa to spieva v  jednej kresťanskej piesni: „...nečakaj na svoj deň, na svoj čin, každá chvíľa sa ti ponúka“. „Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju...“ (KKC, 1816), „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Tak povzbudzoval už Pán svä-tého Pavla: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou...“ (Sk 18, 9). „Budúcnosť kresťanstva je v  jeho pravdivosti. Bez obalov, bez fráz budeme rozprávať, čo cítime a čo myslíme, musia to byť doslova svedectvá nášho života, a len táto pravda, žitá a úprim-ná, nás zachráni a vyslobodí“ (A. Srholec: Ako čerstvý chlieb, 7). Lebo „dnešný svet počúva radšej svedkov než učiteľov a učiteľov len vtedy, keď sú aj svedkami“ (pápež Pavol VI., 1974). Nech k tomu poslúži aj táto zbierka myšlienok."

Každý z nás iste rád spomína na svoje detstvo. A iste pamä- tá aj na slová svojej matky, ako nás učila modliť sa, ako nám na srdce kládla dobré rady a napomenutia... Vyrástli sme, odišli do škôl, do života, do sveta. Ale na dob- ré slová našej matky sme nezabudli a s láskou spomínali:„Naša matka to takto myslela, tak povedala...“ A preto sme sa k týmto slovám neraz vracali a spomínali. Ako kresťania máme tiež spoločnú matku – nebeskú Matku Pannu Máriu. Dal nám ju Ježiš Kristus, keď zomieral na kríži Aj ona nám zanechala niekoľko slov. Nie je ich mnoho, ako by sme čakali. Sú to však slová plné lásky, starostlivosti, po- vzbudzujúce slová, o ktorých by bolo možno napísať knihy.

Mnohí z nás sme už iste stáli pri posteli zomierajúceho, najmä otca alebo matky. Každé slovo, ktoré sme vtedy počuli, sa hlboko vrylo nielen do nášho srdca, ale aj do našej pamäti, často na celý život. Preto neraz opakujeme: Taký bol náš otec, matka... Takto to povedal otec, matka... V evanjeliu máme zapísané slová, ktoré povedal Ježiš, keď zomieral na kríži za naše hriechy. Vtedy z kríža povedal sedem slov –sedem viet – ktoré sa nám veriacim hlboko vryli do srdca. Len málokto si dokáže predstaviť ťažkosť situácie, v ktorej sa vtedy Ježiš nachádzal. Skutočnosť, že v tej chvíli prechádzal náročnou skúškou, môžeme vidieť už pri jeho zápase v Getsemanskej záhrade, keď mu pri modlitbe tiekla z čela krv. Snáď iba tí, ktorí si za čias totality v prenasledovaní prežili svoje, by mohli povedať, že aspoň sčasti rozumejú situácii, v ktorej sa Pán Ježiš nachádzal. Čo všetko musel vytrpieť „muž bolestí“ (Iz 53, 3). Výpovedné svedectvo podáva aj Turínske plátno. My, vďaka Božiemu slovu, môžeme sledovať, ako sám Ježiš Kristus znášal tiaž blížiacej sa smrti. Aké boli jeho posledné slová, znejúce z kríža v tejto ťažkej chvíli. Pán Ježiš vo svojej Reči na vrchu o svojich slovách povedal: „Každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (Mt 7, 24). O jeho posledných slovách z kríža to platí zvlášť. Rozmýšľajme o nich. Dobrotivý Ježišu, chceme rozjímať o tvojich posledných slovách na kríži. Vyslovil si ich vyschnutými perami z boľavého srdca ku všetkým ľuďom sveta. Daj, nech hlboko vniknú do našej duše, uchvátia ju a posilnia. Po našej smrti budeš k nám hovoriť slovami, ktoré rozhodnú o našom večnom živote, síce o konci, ale bez konca. Daj nám silu žiť tak, aby sme si zaslúžili tvoje milosrdenstvo!

V pastoračnej činnosti majú pohreby veľký význam. Pohrebný príhovor je z toho hľadiska dôležitým prvkom v pohrebnom obrade, pretože má prehĺbiť v človeku pohľad viery na ľudský život. Mať po ruke niekoľko myšlienok preto padne vhod každému kazateľovi. Každý takýto pohrebný príhovor môžeme doplniť aj vhodným príkladom. Práve ním môžeme lepšie vyjadriť niektorú náboženskú pravdu, alebo niečo pripomenúť zo života toho alebo tej, ktorým vzdávame poslednú úctu. Možno práve ním dokážeme niekoho osloviť alebo posilniť jeho vieru.

Charles Pierre Péguy (1873-1914), francúzsky novinár a básnik, sa narodil v Orléans a zomrel vo vojne. Bol najskôr oduševnený socialista so vznešenými ideálmi. Neskôr sa stal presvedčeným katolíkom. Svoju vieru prežíval takmer mučenícky, pretože niektoré skutočnosti pociťoval veľmi extrémne (najmä večnosť pekla). Ako spisovateľ, básnik a autor mnohých polemík bojoval za dôstojnosť človeka a za spoločnosť preniknutú kresťanstvom. Okrem rozličných úvah a poznámok napísal aj báseň Porche du mystére de la deuxiéme vertu (Predsieň tajomstva druhej čnosti, 1911). Je to jedna z najlyrickejších básní, aké kedy Péguy napísal. V básni sa upriamuje na nádej, na malú čnosť, za ktorou idú dve väčšie sestry (viera a láska). Matka nádeje je Panna Mária. Básnik ju v intenzívnych a hlbokých veršoch ospevuje ako „la plus grande bénédiction qui soit descendu sans toute la création“ (najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie). Myšlienky tejto básne boli pre mňa motívom k napísaniu týchto úvah o Panne Márii – „najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie“.

Nedeľou o mýtnikovi a farizejovi nás začína svätá Cirkev pripravovať k veľkému pôstu. V túto nedeľu nám predkladá k čítaniu toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.» Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu.» Hovorím vám: tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 10, 10-14). Podstatou pôstu je pokora. S mýtnikom, pokorným a nesmelým, klaniame sa aj my Božskému Spasiteľovi. Porovnávame svoje nedostatky a slabosti, a potom zisťujeme, že niet v nás mnoho, s čím by sme sa mohli chváliť pred Bohom. Už žalmista sa sťažuje: „Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera“ (Ž 40, 13). Toto si iste uvedomoval aj mýtnik, preto jeho vyznanie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, je vyjadrením vnútra jeho duše. Preto jeho pokora je pravdivá a úprimná. Mnohým z nás je známy 30-dielny televízny seriál Tridsať prípadov majora Zemana. Tiež popularita, ktorú si získal hlavný predstaviteľ tohto seriálu, herec Vladimír Brabec. Na otázku novinára, ako „chutí“ popularita, Vladimír Brabec odpovedal: „Niekedy je na škodu; človek musí zostať pri zemi.“

Slávny sochár Thorwaldsen prechádzal raz okolo mramorových balvanov. Odrazu radostne vykríkol: "Už ho mám!" Keď sa pýtali, koho vlastne má, odpovedal, že anjela a ukazoval na veľký neforemný kus mramoru. Chcel vytesať veľkú sochu anjela a videl ho už v tej skale akoby hotového. V každom v nás sa skrýva Božie dieťa, stvorené na Boží obraz. Ako takí sme budúci dedičia nebeského kráľovstva... Preto k podstate vykúpenia nepatrí len zmierenie Božej urážky za hriechy, ale i povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, ako sme mali predtým, a to do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti anezaslúženým darom, ktorý je nezávislý od ľudských zásluh. Koľko útechy a sily je vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholuovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo vzaté všetko, nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život. Preto sv. Ján vo svojom veľkolepomúvode o živote Ježiša Krista svedčí: "Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn l, l6).

Pred rokmi nakrútili v Amerike film pod názvom Svet temnôt. Jeho dej je nasledovný: V Jeruzaleme na Golgote robia vykopávky. Archeológ naraz oznámil, že našiel hrob Jozefa z Arimatey. V hrobe ležala mŕtvola muža so stopami ukrižovania. Archeológ ukazuje mŕtvolu všetkým a vyhlasuje: Toto je Kristovo telo; teda Kristus nevstal z mŕtvych. Táto správa pôsobí ako zemetrasenie. Všetko, čo žije z Krista, čo Krista pripomína, je odsúdené k zániku. Kňazi odchádzajú do civilného zamestnania, kostoly sa zatvárajú, kláštory sa vyprázdňujú, kríže miznú z domácnosti a z verejnosti. Svet sa ale dostáva do duchovných temnôt. Život sa stáva džungľou, prestávajú platiť všetky mravné hodnoty. Naraz sa zistí, že svet predsa stál na Kristovi, aj keď ho neuznával a popieral. Archeológ však pred smrťou pod ťarchou výčitiek svedomia priznáva, že jeho tvrdenie nebolo pravdivé. Všetko to urobil len z túžby po senzácii, aby sa stal slávnym. „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, spievame s oduševnením na veľkonočné sviatky. „Pán naozaj vstal z mŕtvych...” (Lk 24, 34). Po svojom umučení a vzkriesení sa zjavoval svojim učeníkom a ukazoval im svoje prebodnuté ruky a nohy (porov. Lk 24, 39). Od tejto chvíle je táto skutočnosť radostným a víťazným pozdravom: Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

K múdremu mužovi prišiel raz muž a ponúkal mu svoj tovar. Vyťahoval množstvo vecí, ktoré mal na predaj. Keď to mudrc videl, povedal: „Ako ryba zahynie, keď je na suchu, tak aj ty zomrieš, keď sa necháš ovládať vecami tohto sveta. Ryba pre svoj život potrebuje vodu, ty potrebuješ samotu.“ Keď to kupec počul, zdesene sa ho opýtal: „A to mám nechať obchodovanie a vstúpiť do kláštora?“ Mudrc mu odpovedal: „Vôbec nie. Obchod si pokojne ponechaj, ale vojdi do seba.“ To je aj náš cieľ. Vstúpiť do seba, obrátiť sa! Máme na to pôstny čas... Ak tento cieľ zoberieme vážne, potom bude pre nás 40-dňový pôst znamenať nielen naše chcené odriekanie, ale aj skutočné pochopenie toho, že bez sebazaprenia nejestvuje víťazstvo nad hriechom. Lebo celý náš život na zemi je veľkým obdobím pôstu, v ktorom nejde len o odriekanie, ale aj o prijatie života so všetkými nedostatkami a ťažkosťami, ktoré od nás vyžaduje naša situácia či naše zdravie a možnosti. V tomto ohľade sa Cirkvou definovaný pôstny čas pred Paschou sa môže stať perfektnou školou na zvládnutie rozličných situácií života v nedostatku, ale s presným zameraním na cieľ, ktorým je Boh. Ak bude pre nás tento cieľ dominantný, potom je to vlastne radosť z nachádzania Boha, ktorý z lásky prijal na seba ľudské utrpenie. „...Prišiel čas duchovných kvetov. Obnovme svoje duše a prinášajme plody čností, lebo Ženích, Kristus, je už blízko, aby víťazov ozdobil vencami. Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele).