Miloš Deset

Publikácia zahŕňa výber 55 súdnych rozhodnutí zahŕňa relevantné, systematicky usporiadané tematické okruhy týkajúce sa svedka a jeho výsluchu v trestnom konaní. Ide napríklad o povinnosť mlčanlivosti, právo svedka odoprieť výpoveď, zákaz výsluchu svedka, zákonnosť a kontradiktórnosť výsluchu svedka vrátane ústavno-právnych štandardov kontradiktórnosti výsluchu svedka. Tieto situácie priamo súvisia s právom obvineného na spravodlivé súdne konanie, ďalej prítomnosť advokáta pri výsluchu svedka, rozpory vo výpovediach svedka a čítanie zápisníc o jeho predchádzajúcej výpovedi (výpovediach), krivú výpoveď a krivú prísahu, či špecifické prípady výsluchov svedkov, ako napríklad výsluchov svedkov mladších ako 18 rokov, výsluchov utajených svedkov či agentov. Výsluch svedka patrí k najčastejšie vykonávaným dôkazným prostriedkom, ktorý sa vykonáva prakticky v každej trestnej veci. Osoba svedka, ktorá svojimi zmyslami vnímala relevantné skutočnosti tvoriace predmet dokazovania v konkrétnej trestnej veci, je prameňom dôkazu. Jej výsluch zasa dôkazným prostriedkom, prostredníctvom ktorého vypočúvajúcemu sprostredkuje (odovzdá) informácie dôležité pre trestné konanie, ktoré pre orgány činné v trestnom konaní a súdy majú z hľadiska dokazovania dôkaznú hodnotu. Výpoveď svedka je preto dôkazom, ktorý výrazným spôsobom prispieva k objasneniu trestného činu a zisteniu jeho páchateľa, ktorému tak môže byť uložený spravodlivý trest. Tento výber judikatúry a súdnych rozhodnutí obsahuje rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a niektorých krajských súdov.

Publikácia obsahuje výber 60 súdnych rozhodnutí je zameraný na výsluch obvineného, ale tiež na súvisiace práva obvineného vo všeobecnosti ako subjektu trestného konania, a tiež na práva obvineného pri jeho výsluchu i pri vykonávaní iných dôkazov, ako napr. pri výsluchu svedkov alebo iných dôkazov. Pri spracovaní tohto výberu súdnych rozhodnutí je vychádzané z toho, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie a ktorá sa v závislosti od štádia trestného konania označuje ako podozrivá, obvinená, obžalovaná a odsúdená, disponuje najväčším penzom informácií o trestnom čine, ktorý sama spáchala. Iba páchateľ trestného činu najlepšie vie, aký mal motív spáchať trestný čin, ako sa na trestný čin pripravoval, čo robil bezprostredne pred spáchaním trestného činu, akým spôsobom spáchal trestný čin, ako sa ho prípadne snažil utajiť a čo robil bezprostredne po jeho spáchaní. Svedkovia sú spravidla schopní svedčiť iba o niektorých epizódach jeho konania v rámci skutkového deja, ktoré vnímali svojimi zmyslami a ktoré sa odrazili v objektívnej realite. Vyšetrovatelia, znalci a technici prostredníctvom vyhľadávania, zaisťovania a dekódovania kriminalistických stôp sú zasa schopní až následne objasniť páchateľom spáchaný trestný čin na základe zmien kriminalistických stôp ktoré páchateľ trestného činu spôsobil (vytvoril) svojím konaním. Objasňovanie trestného činu je totiž objasňovaním minulej udalosti do značnej miery to platí aj pre situácie, v ktorých sú páchatelia prichytení pri páchaní trestných činov alebo bezprostredne po ich spáchaní. Berúc do úvahy všetky tieto skutočnosti, že výsluch obvineného (osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie) je nezastupiteľným dôkazným prostriedkom, prostredníctvom ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy získať informácie, ktoré by inak nezískali, resp. ktorých získanie iným spôsobom by bolo o poznanie náročnejšie (z kriminalistického i trestno-procesného hľadiska). Samozrejme, že obvinený si môže zvoliť aj pasívnu formu obhajoby a využiť svoje právo nevypovedať, ale to nič nemení na fakte, že ak by sa rozhodol vypovedať, mohol by svojou výpoveďou poskytnúť orgánom činným v trestom konaní a trestným súdom nenahraditeľné informácie o trestnom čine. Ak sa však rozhodne vypovedať, pre jeho výsluch platia medzinárodné, ústavno-právne i trestno-procesné štandardy, pri ktorých dodržaní môže byť jeho výsluch považovaný za zákonný a ktoré sú o. i. zahrnuté v tejto zbierke súdnych rozhodnutí. No nielen na výsluch obvineného je zameraná táto zbierka súdnych rozhodnutí. Zaoberá sa právami obvineného vo všeobecnosti ako subjektu trestného konania, právami obvineného pri jeho výsluchu i pri vykonávaní iných dôkazov, ako napr. pri výsluchu svedkov alebo iných dôkazov. Bez ohľadu na to, či je právo na obhajobu realizované prostredníctvom materiálnej obhajoby alebo formálnej obhajoby. A bez ohľadu na to, či tieto dôkazy svedčia v prospech obvineného alebo v jeho neprospech.

Predkladaný výber 82 súdnych rozhodnutí je zameraný na hmotnoprávne aj trestno-procesné otázky znaleckého dokazovania. Z hmotnoprávneho hľadiska môže byť znalecké dokazovanie zamerané na skúmanie podmienok trestnej zodpovednosti alebo na zisťovanie jednotlivých skutkových okolností, ktoré tvoria objektívnu stránku konkrétneho trestného činu. Z trestno-procesného hľadiska je zase nevyhnutné skúmať zákonnosť znaleckého dokazovania, zákonnosti priberania znalcov, výsluchov znalcov, čítania znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení a hodnotenia znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov. Znalecké dokazovanie tvorí neodmysliteľnú súčasť dokazovania v trestnom konaní. Nielen v zmysle výsluchu znalca či čítania znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní, ale aj v širších súvislostiach hmotnoprávnych aj trestno-procesných. Z hmotnoprávneho hľadiska môže byť znalecké dokazovanie zamerané na skúmanie podmienok trestnej zodpovednosti (napr. otázky príčetnosti páchateľa v čase spáchania trestného činu) alebo na zisťovanie jednotlivých skutkových okolností, ktoré tvoria objektívnu stránku konkrétneho trestného činu. Neraz ide o zložité odborné otázky, ktoré nemôžu orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy posúdiť sami a ktoré si vyžadujú odbornú (vedeckú) analýzu či expertízu. Z trestno-procesného hľadiska je zase nevyhnutné skúmať zákonnosť znaleckého dokazovania, pretože zákonnosť je vlastnosť dôkazu, ktorá sa týka akéhokoľvek dôkazu vrátane znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia. Trestno-procesné hľadisko znaleckého dokazovania, samozrejme, zahŕňa aj ďalšie trestno-procesné aspekty dokazovania, ktoré sa týkajú napríklad zákonnosti priberania znalcov, výsluchov znalcov, čítania znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení a hodnotenia znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov. Predkladaný výber zo súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto i niektoré ďalšie hmotnoprávne a trestno-procesné otázky znaleckého dokazovania. Právnikovi, ktorý sa venuje trestnému právu, môže pomôcť zorientovať sa v dôkazných súvislostiach v trestných veciach, ak sa na dokazovaní podieľajú znalecké ústavy, znalci či rôzni experti.

Predkladaný výber súdnych rozhodnutí ďalej obsahuje rozhodnutia, v ktorých sa súdy zaoberali konkrétnymi výkladovými, resp. aplikačnými problémami. Pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky je to napríklad použiteľnosť záznamu v inej trestnej veci, pri agentovi je to napríklad otázka právomoci agenta, konkrétne zákonné podmienky policajnej provokácie. Právne vety, ktoré tento výber súdnych rozhodnutí zahŕňa, preto čitateľovi môžu poskytnúť minimálne základnú orientáciu či prehľad v relevantnej judikatúre vrátane riešení konkrétnych aplikačných problémov týkajúcich sa problematiky informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. V procese dokazovania sa orgány činné v trestnom konaní a trestné súdy môžu neraz ocitnúť v dôkaznej núdzi, v ktorej takpovediac bežné dôkazné prostriedky, akými sú napríklad výsluchy, nevedú k dosiahnutiu účelu trestného konania, ktorým je náležité zistenie trestných činov, aby ich páchatelia mohli byť spravodlivo potrestaní. V takýchto situáciách, ak nie je možné dosiahnuť legitímny cieľ šetrnejšími dôkaznými prostriedkami, alebo ak by dosiahnutie tohto cieľa bolo podstatne sťažené, a za splnenia príslušných zákonných podmienok, im Trestný poriadok umožňuje použiť prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie – informačno-technické prostriedky (napríklad odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky) a prostriedky operatívno-pátracej činnosti (napríkladagent). S prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie sú nevyhnutne spojené zásahy do základných práv a slobôd, najmä do práva na súkromie, preto predkladaný výber súdnych rozhodnutí čitateľovi ponúka základný prehľad rozhodnutí Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, z komparatívneho hľadiska aj Najvyššieho súdu ČR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Táto judikatúra predovšetkým obsahuje relevantný výklad práva na súkromie a základné zásady, ktoré súdy aplikujú pri posudzovaní legitimity a legality zásahov do práva na súkromie prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie. Výber 56 rozhodnutí k výkladu práva na súkromie a základným zásadám, ktoré súdy aplikujú pri posudzovaní legitimity a legality zásahov do práva na súkromie prostriedkami zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie. Predkladaný výber súdnych rozhodnutí ďalej obsahuje rozhodnutia, v ktorých sa súdy zaoberali konkrétnymi výkladovými, resp. aplikačnými problémami.

Výber obsahuje 68 rozhodnutí k zásade náležitého zistenia skutkového stavu, k zásade voľného hodnotenia dôkazov, k zásade prezumpcie neviny, k právu na obhajobu a k zásade in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), k nezákonným dôkazom a k zásade nemo tenetur se ipsum accusare (nikto nie je povinný obviniť sám seba) a tiež k zásade bezprostrednosti. Dokazovanie v trestnom konaní sa odvíja od zásad dokazovania, ktoré patria medzi základné zásady trestného konania. Ide o vedúce právne idey, ktorým toto postavenie priznáva zákon a ktorými je ovládané celé dokazovanie v trestnom konaní. Vyhľadávacia zásada, zásada prezumpcie neviny, zásada bezprostrednosti a ústnosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností vyjadrujú takpovediac základné pravidlá dokazovania zakotvené v zákone a dotvorené judikatúrou, ktoré v užšom kontexte determinujú zákonnosť dokazovania a dosiahnutie účelu trestného konania vyjadreného v § 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len Trestný poriadok alebo TP), ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov podľa zákona pri súčasnom rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. V širšom kontexte však majú zásady dokazovania aj určitú nadväznosť na niektoré ďalšie základné zásady trestného konania, najmä na všeobecné zásady trestného konania, resp. zásady platiace pre celé trestné konanie, napr. na právo na spravodlivý proces či právo na obhajobu, pretože práve od zákonnosti dokazovania do značnej miery závisí zákonnosť a spravodlivosť celého trestného konania. Nerešpektovanie, resp. porušovanie procesných pravidiel/štandardov pri vykonávaní dôkazov, napr. zákazu inkriminácie vlastnej osoby, kontradiktórnosti výsluchu svedkov či zákonných podmienok použitia informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, by totiž znamenalo také procesné chyby, že trestné konanie, v ktorom by sa vyskytli, by nespĺňalo parametre zákonnosti ani spravodlivosti. Zásady dokazovania upravené v § 2 Trestného poriadku sú charakteristické pre trestné konanie upravené v demokratickom štáte. Tieto zásady, samozrejme, spoločne s ďalšími zásadami trestného konania, poskytujú priestor stranám trestného konania na uplatnenie častokrát aj ich protichodných záujmov. V tomto kontexte sú aj dotvárané, resp. vykladané súdmi, ktorých rozhodnutia obsahuje aj tento výber súdnych rozhodnutí. Verím, že odbornej verejnosti predkladaná zbierka súdnych rozhodnutí pomôže ľahšie sa zorientovať v sudcovskom výklade základných zásad dokazovania v trestnom konaní aj niektorých pojmov či pravidiel, ktoré z týchto zásad vyplývajú, a aj pri samotnej realizácii práva Zásady dokazovania v trestnom konaní patria medzi základné zásady trestného konania.

Predkladaný výber 63 súdnych rozhodnutí je zameraný na rôzne aspekty týkajúce sa väzby. Celá zbierka je prehľadne a tematicky rozdelená na niekoľko častí. Zaoberá sa ústavnou a trestno-procesnou charakteristikou väzby, materiálnymi a formálnymi podmienkami väzby vrátane dôvodov väzby, lehotami a trvaním väzby, rozhodovaním o väzbe, prostriedkami nahradenia väzby, opätovnou väzbou a nakoniec aj väzbou v právnom styku s cudzinou a v európskom trestnom práve. Väzba v trestnom konaní predstavuje najzávažnejší a najinvazívnejší zaisťovací prostriedok zaistenia osôb na účely trestného konania, najmä vo vzťahu k obvinenému a jeho základným právam a slobodám, predovšetkým osobnej slobode. Práve kvôli závažnosti tohto zaisťovacieho prostriedku, s ktorým sú nevyhnutne spojené takéto zásahy, sa väzba označuje ako prostriedok zaistenia osôb (obvinených) ultima ratio, tzn. že do väzby by mali byť obvinení braní iba vtedy, ak neexistuje iná možnosť, ako dosiahnuť účel trestného konania, najmä ak berieme ohľad na to, že vo výkone väzby sú osoby (obvinených), ktoré sú z formálneho hľadiska nevinné. Hoci väzba znamená porovnateľný zásah do osobnej slobody ako trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného odkladu, väzba nemá sankčnú povahu. Pri rozhodovaní o väzbe sa nerozhoduje o otázke viny a trestu, preto sa ani dôkazy nehodnotia vo vzťahu k týmto otázkam, ale výlučne iba vo vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam väzby, vrátane dôvodov väzby. Väzba nie je trestom, preto aj účel väzby je úplne iný ako účel trestu odňatia slobody. Podľa povahy konkrétnych skutočností napĺňajúcich konkrétne dôvody väzby môže ísť napríklad o zabránenie úteku obvineného (úteková väzba), marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (kolúzna väzba) alebo pokračovania v trestnej činnosti (preventívna väzba). No práve dôvody väzby celkom jasne ukazujú, že aj napriek naznačeným závažným súvislostiam realizácie tohto zaisťovacieho prostriedku, väzba je v mnohých prípadoch nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestného konania. Pri jej realizácii, rozhodovaní o samotnej väzbe aj súvisiacich otázkach, však treba postupovať striktne v zmysle zákona. Predkladaný výber súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto aj veľa ďalších skutočností týkajúcich sa väzby. Celá zbierka právnych viet je prehľadne a tematicky rozdelená na niekoľko častí a zaoberá sa ústavnou a trestno-procesnou charakteristikou väzby, materiálnymi a formálnymi podmienkami väzby vrátane dôvodov väzby, lehotami a trvaním väzby, rozhodovaním o väzbe, prostriedkami nahradenia väzby, opätovnou väzbou a nakoniec aj väzbou v právnom styku s cudzinou a v európskom trestnom práve. Verím, že tento výber súdnych rozhodnutí pomôže čitateľovi získať lepší prehľad a orientáciu v judikatúre slovenských súdov, a tým aj vo výklade niektorých otázok týkajúcich sa väzby. (doc. JUDr. Miloš Deset, PhD.)

Predkladaný výber súdnych rozhodnutí je zameraný na tieto aj veľa ďalších skutočností týkajúcich sa väzby. Celá zbierka právnych viet je prehľadne a tematicky rozdelená na niekoľko častí a zaoberá sa ústavnou a trestno-procesnou charakteristikou väzby, materiálnymi a formálnymi podmienkami väzby vrátane dôvodov väzby, lehotami a trvaním väzby, rozhodovaním o väzbe, prostriedkami nahradenia väzby, opätovnou väzbou a nakoniec aj väzbou v právnom styku s cudzinou a v európskom trestnom práve. Väzba v trestnom konaní predstavuje najzávažnejší a najinvazívnejší zaisťovací prostriedok zaistenia osôb na účely trestného konania, najmä vo vzťahu k obvinenému a jeho základným právam a slobodám, predovšetkým osobnej slobode. Práve kvôli závažnosti tohto zaisťovacieho prostriedku, s ktorým sú nevyhnutne spojené takéto zásahy, sa väzba označuje ako prostriedok zaistenia osôb (obvinených) ultima ratio, tzn. že do väzby by mali byť obvinení braní iba vtedy, ak neexistuje iná možnosť, ako dosiahnuť účel trestného konania, najmä ak berieme ohľad na to, že vo výkone väzby sú osoby (obvinených), ktoré sú z formálneho hľadiska nevinné. Hoci väzba znamená porovnateľný zásah do osobnej slobody ako trest odňatia slobody bez možnosti podmienečného odkladu, väzba nemá sankčnú povahu. Pri rozhodovaní o väzbe sa nerozhoduje o otázke viny a trestu, preto sa ani dôkazy nehodnotia vo vzťahu k týmto otázkam, ale výlučne iba vo vzťahu k materiálnym a formálnym podmienkam väzby, vrátane dôvodov väzby. Väzba nie je trestom, preto aj účel väzby je úplne iný ako účel trestu odňatia slobody. Podľa povahy konkrétnych skutočností napĺňajúcich konkrétne dôvody väzby môže ísť napríklad o zabránenie úteku obvineného (úteková väzba), marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (kolúzna väzba) alebo pokračovania v trestnej činnosti (preventívna väzba). No práve dôvody väzby celkom jasne ukazujú, že aj napriek naznačeným závažným súvislostiam realizácie tohto zaisťovacieho prostriedku, väzba je v mnohých prípadoch nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestného konania. Pri jej realizácii, rozhodovaní o samotnej väzbe aj súvisiacich otázkach, však treba postupovať striktne v zmysle zákona.

Predkladaná zbierka 70 súdnych rozhodnutí k poškodenému a obeti trestnej činnosti, čo už mimochodom nie je len kriminologický, ale aj trestno-procesný pojem (obzvlášť zraniteľná obeť), sa v prvom rade zameriava na samotného poškodeného , jeho procesné postavenie v trestnom konaní a uplatňovanie trestno-procesných práv atď. Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má o. i. právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Zbierka súdnych rozhodnutí je prehľadne členená na tri časti. V prvej časti sú súdne rozhodnutia zamerané na trestno-procesné postavenie poškodeného, jeho práva a trestno-procesné úkony, ktoré poškodenému Trestný poriadok umožňuje realizovať v trestnom konaní. V druhej časti nazvanej Poškodený z pohľadu posudzovania zavinenia a iných okolností súvisiacich s trestnými činmi sú zaradené súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú niektorých druhov škôd, a to aj z hmotno-právneho hľadiska v súvislosti s kvalifikovanými skutkovými podstatami, a tiež niektorých ďalších podistým špecifických otázok. Tretia časť je zameraná na náhradu škody a vymáhanie náhrady škody.