Veronika Dianišková
autor
Pirátske rozprávky
Pirátske rozprávky sú prvou rozprávkovou knihou poetky Veroniky Dianiškovej a to takou, z ktorej môžu mať pri čítaní spoločný zážitok deti aj ich rodičia. Dianišková pri tvorbe textu s ľahkosťou a prirodzenosťou využila detský zmysel pre neskutočné podoby sveta, pre fantazijnosť, odchýlku, zveličenie a nonsens. V jej texte sa obyčajný dom mení na pirátsku loď a jeho obyvatelia na jej posádku. Prelínanie medzi oboma rovinami je plynulé a autorka ho produktívne využíva. V jednotlivých príbehoch sa každodenný jednotvárny život mení na dobrodružstvá plné nečakaných situácií, napätia i humoru. Zvyčajné rodinné vzťahy medzi sestrami a deduškom striedajú vzťahy medzi pirátkami, ale aj pirátmi z iných lodí či podivuhodnými morskými bytosťami. Text citlivo a umelecky presvedčivo aktualizuje hodnoty lásky, priateľstva a vzájomnej dôvery. Knihu ilustrovala Jaroslava Džuppová.
Zmena skupenstva
Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do „neľudského“ (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.
Správy z nedomovov
Vychádzam stále z tých istých dverí
Pri mojej bráne sedáva Boh. Tu a tam prenesie váhu
z jednej nohy na druhú, vyženie spod nechtov poslednú spomienku. Zvykli sme si na seba, on na mňa ľahšie ako ja naňho.
Keď už nevie kam by sa ukryl a teplota klesne na mínus šesť,
pokrčí plecami a vkĺzne pod zem. Keby nie mrazu, bál by sa,
že sa rozmočí a stopa po ňom ostane len v malých potôčikoch medzi očami okoloidúcich.
Tam ho nájde sociálny pracovník, alebo aj celá
neziskovka či dve, nahého, s prekríženými nohami, s pohľadom zastretým srieňom.
Aj by sa modlil k tým hore, keby sám nebol Bohom.