Etela Farkašová strana 2 z 3

Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze skúma vzťah dcéry k matke, resp. matky k dcére. Fascinujúcou mikrokresbou odkrýva netušené rozmery vzťahu pokladaného spravidla za bezproblémový. Listy (matke) sprítomňujú veľmi aktuálnu tému hlbokej opustenosti vo vzťahu s (biologicky) najbližším človekom a večnú túžbu po niekom, „kto by mi mohol dobre rozumieť, a predsa by som to nebola ja“. Ukážka: Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).

Správa o umieraní matky nie je veľmi rozšírenou literárnou témou. Slovenská filozofka a spisovateľka sa ňou pokúša zvládnuť dlhé a bolestné odchádzanie blízkeho človeka. Jej „správa“ v procese písania košatie a prináša plastický obraz matky a jej života, ako aj dobového a geografického kontextu, v ktorom sa odohrával.

Monografická práca od známej slovenskej filozofky a literátky Etely Farkašovej je dlho očakávaným začiatkom radu kníh, ktoré by mali priniesť poznatky schopné narušiť zaužívanú predstavu filozofického kánonu tak, ako sa doteraz predkladá študentom stredných a vysokých škôl. Práca je rozdelená do troch častí. V prvej časti sa autorka venuje príčinám, ktoré viedli k tomu, že ženy - filozofky sú doteraz z veľkej časti neznáme. V druhej časti sa podrobnejšie zaoberá životom a dielom Mary Wollstonecraft. V tretej časti veľký priestor zaslúžene venuje Virginii Woolf. Farkašovej text je aktuálny, kultivovane napísaný, filozoficky erudovaný a inšpiratívny. Slovenský text

Známa slovenská prozaička autorka filozofických i esejistických prác prichádza tentoraz s novelou o žene, u ktorej sa prejavil chorobný strach o svet, strach, že v ňom narastá entropia a chaos. V boji proti nemu vidí svoje osobitné poslanie.

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho, rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov prichádza k čitateľom v dokonale zvládnutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť sa, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania. Na margo esejí Čas na ticho spisovateľ a literárny kritik Miloš Ferko napísal: „Farkašovej eseje nás vťahujú do ticha slov. Ticho tu neznamená prázdnotu, ale uspokojujúci nádych, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienky sú múdre, preto sa rodia dospelé. Niektoré v zbroji v podobe Atény, iné bezbrannejšie, pripomínajú motýle. Pekné tvory, čo nespievajú, aby sme sa pod nimi mohli započúvať do ticha a nahmatať v ňom šelest a šepot. Len v tichu počuje každý sám seba v neopakovateľnej ozvene. Len v tichu vieme, čo nesmieme. Siahať rukami po krídlach motýlích. Radšej srdcom počúvať ich šepot. Skôr než obrátime stránku. Samozrejme opatrne a... potichu! Nezobuďme, čo by ešte chcelo ztrieť múdrosťou do hĺbky...“

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Etela Farkašová v novej rozsiahlejšej próze Scenár rozvíja témy prítomné v jej predchádzajúcej tvorbe, do istej miery sa vracia aj k typom postáv, ktoré sú pre ňu príznačné. Tentoraz je to manželský pár, umelecká prekladateľka a prírodovedec, stretávame sa s nimi v čase, keď prechádzajú procesom vyrovnávania sa s vlastným starnutím. Autorka tematizuje starobu/starnutie nielen ako individuálny psychický problém, ale vzhľadom na opojenie dnešnej spoločnosti ideálmi mladosti povýšenými na všeobecnú normu, aj ako problém sociálny. V prvom pláne ide o rodinný príbeh starších manželov, doň sú zakomponované filozofické reflexie súvisiace najmä s otázkou, či človek môže pochopiť „logiku“ svojho životného príbehu, vzťahy medzi jeho rôznymi časťami, a tým usmerniť jeho utváranie. Próza je sugestívnou výpoveďou o vnútornom svete intelektuálky-sedemdesiatničky, hoci kritickým pohľadom sa obracia aj na viaceré nezdravé fenomény našej spoločnosti (ageizmus je jedným z nich). Obe hlavné postavy majú vrúcny vzťah k hudbe a venujú veľa času jej počúvaniu, takže v druhom pláne próza prináša reflexie hudby ako prostriedku komunikácie a najmä sebapoznania a sebaprežívania. Hudobné motívy sú tu prítomné aj v inej podobe a za iným účelom, súvisia s prípravou „scenára“ poslednej rozlúčky. Ide o pozoruhodnú viacvrstvovú prózu, ktorá osloví aktuálnou, no zároveň nadčasovou témou, a aj jej umeleckým stvárnením. Knihu zdobia ilustrácie Květy Fulierovej.

Etudy o bolesti a iné eseje, v ktorých sa dotýka širokého okruhu medziľudských vzťahov, fenoménu rozhovoru i akútnych problémov jednotlivca a spoločnosti.

Osem rôznorodých poviedok napísaných pokojným, hĺbavým štýlom, nazerajúcim pod povrch vecí, nafukujúcim okamih do nekonečnej chvíle, v ktorej vidieť na celý minulý život. Ľudské príbehy Etely Farkašovej sa príjemne čítajú, navíjajú sa na osku akoby požičanej myšlienky, pozastavujú sa pri detailoch, aké si v dnešnej dobe už málokto všíma, avšak rozprávačka ich bytostne pretrpí, zbiera ich, ako korálky ich navlieka na niť vypovedaného. Výsledný zámotok myšlienok v sebe okrem pointy, ktorou býva postupne z pozadia vystupujúca individuálna kríza alebo hlboký životný vnem, prináša i nadhodnotu: Až bytostný súcit, úprimnú snahu dávať svet do poriadku, postáť v chaose a vykročiť na rázcestí tou správnou cestou, životnú skúsenosť, ktorú takouto poviedkovou formou autorka odovzdáva každému vnímavému čitateľovi.

Predmetom pre písanie býva pre mňa intenzívny existenciálny zážitok alebo hlboké a empatické ponorenie do istej situácie, istých vzťahov, problémov, nech totiž píšem o komkoľvek a o čomkoľvek, píšem „zvnútra“, identifikácia s cudzím zážitkom, vzťahom, problémom ma celkom pohlcuje, niekedy až fyzicky bolí, ale inak neviem a nechcem písať.